reklama

Nenávisť až po únos a vraždu (3.)

O týchto dvoch zločinoch Mečiarovho režimu sa už nakrútili filmy. Ale tie neodhaľujú podstatu danej nevraživosti na vrchole najvyššej moci od vzniku štátu. Ani dôvod – prečo došlo k týmto kriminálnym činom. A o tom je daný príbeh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

AKO MINISTER MAL LEXA PRE HZDS KRADNÚŤ

Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas s vládou s Lexom, tak naňho ako na bývalého podpredsedu HZDS apeloval blížiacimi sa voľbami. Strana má prázdnu kasu a jeho potrebuje za ministra privatizácie, aby stranu finančne nafutroval. Túto nehoráznosť predsedu vlády mi zopakoval prezident na druhý deň ráno oveľa tvrdšie: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku premiéra schváliť Lexu za ministra? Aby pred voľbami pre HZDS nakradol?“

Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však potom pokračovala v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Kováč vzápätí v médiách dôrazne vyhlásil, že ide o zjavnú lož. Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a ešte viac vyostrila kritickú situáciu. Prezident však zachoval pokoj a rozvahu. Nedal sa otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“

 Ešte ani spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a impulzívny Mečiar už vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však nebol Ivan Lexa skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu slovami: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať s vašou podporou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude platiť aj v deň druhý ...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ani nedokončil svoje klamstvo, keď diváci na obrazovkách videli ako predseda parlamentu Ivan Gašparovič neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak jeho okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší škandál. Mal však potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nevystrájal ako chuligán.K MARAZMU SA PRIDALI AJ UMELCI A NOVINÁRI

Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci Michala Kováča morálne a politicky zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: „Potrebujeme sa Kováča veľmi rýchlo zbaviť. Brzdí nás!“

Natíska sa teda otázka: Prečo sa chcel Mečiar prezidenta zbaviť a v čom ho brzdil? Zrejme si naivne myslel, že keď nebude Kováč, tak nebudú ani problémy, že potom vymiznú domáci aj zahraniční kritici a on bude mať už neobmedzený priestor na autokratické riadenie štátu a jeho rozkrádanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Úsilie odstrániť prezidenta sa vyhrotilo do bodu varu v novembri 1993 po nevymenovaní Ivana Lexu za ministra privatizácie. Následne sa začali vytvárať vyšetrovacie parlamentné komisie a vyrábali sa proti prezidentovi falzifikáty, rôzne lži a osočovania v médiách. . 

Nasledovalo aj protiústavné rezolúcie a odvolávanie prezidenta parlamentom. sfalšované faksimile v denníku Republika o trojmiliónovom účte Kováča v rakúskej banke a iné podlosti na jeho skompromitovanie. Keďže to bolo zverejnené „čierne na bielom“, veľká časť verejnosti tomu uverila. Občania sa strašili (ako za komunizmu) i vonkajším a vnútorným nepriateľom, ku ktorým patril najmä neústupčivý a prekážajúci prezident. Ale skutočným nebezpečím pre štát bol vznik nekontrolovaných politicko - hospodárskych mafií, ktoré vznikali za účelom rabovania spoločného majetku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Mnohí občania si však pomýlili dôsledok s príčinou. Kto vlastne škodil mladej Slovenskej republike - Vladimír Mečiar alebo Michal Kováč? To však vôbec nediferencovali. Nie práve ten, ktorý sa bezohľadne predieral k autokratickej moci a zneužíval nástroje demokratického vládnutia? Či vari ten druhý, ktorý kritizoval hanebné spôsoby vlády, poukazoval na nešváry, podvody, porušovanie zákonov a na ďalšie nehanebnosti?

Známy nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung sa k tejto otázke vyjadril jednoznačne: „Vinu na rapídnom úpadku politických mravov, a tým aj medzinárodnej vážnosti krajiny, má práve onen politik, ktorý sa cíti byť tvorcom a ochrancom slovenskej štátnosti, ministerský predseda Vladimír Mečiar ...“ 

Podľa tohto denníka: „Mečiar, traumatizovaný dvojnásobným zvrhnutím v roku 1992 nedôveruje mladej demokracii. Je presvedčený o vlastnom mesiášskom poslaní, a preto odstránil po svojom volebnom víťazstve v podstate všetko, čo by mohlo ohroziť jeho znova získanú moc. Práve Michal Kováč sa stal ako prezident jednou z inštitúcii štátu, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii získať nekontrolovateľnú moc. Spoluzakladateľ HZDS prerástol v odpore proti autokratickému šéfovi vlády sám seba. Kováč, ktorý je spätý s hodnotami západnej demokracie, sa automaticky ocitol v tábore opozície.“

Už ani neprekvapilo, keď občan, ktorý hodnotil „takzvané úspechy“ Slovenska a jeho predsedu vlády kriticky, ocitol sa na pranieri ako nepriateľ národa, vlastizradca a škodca našej štátnosti. Je len poľutovaniahodné, že k tomuto trendu a marazmu sa pridali rôzni umelci, novinári, vysokoškolskí učitelia, aj iní charakterovo nepevní ľudia z radov inteligencie.

Aj tá sa rozdelila na dve znepriatelené barikády. Na mečiarovcovantimečiarovcov. Pričom v nej hlavnú úlohu nezohrával politický názor, ale korupcia, osobný finančný či iný profit. Čo o tomto politickom defekte napísal spisovateľ Juščák v diele – „Michal Kováč a jeho bremeno“ (Kalligram 2003, strana 223): 

„Proti Michalovi Kováčovi útočili aj viaceré organizácie zjednotené „národnou myšlienkou“ vrátane Spolku slovenských spisovateľov, vydali Stanovisko k činnosti prezidenta, kde opäť podľa „starých dobrých“ totalitných praktík spoločným hlasom odsúdili prezidenta. V televízii pred zrakmi divákov túto smutno-smiešnu úlohu zahrala recitátorka a podpredsedníčka Matice slovenskej Eva Kristínová. Rozcitliveným hlasom prečítala hanopis na prezidenta s neochvejným presvedčením,, že ak Michal Kováč odíde z funkcie, celú republiku čaká neuveriteľné šťastie pod vedením otcov zakladateľov, menovite Vladimíra Mečiara.“

POUČENIE Z TEJTO HANEBNEJ HISTÓRIE

 A môže vôbec nejaké byť? Veď história a hystéria sa zakaždým iba opakuje. Ale vždy v inej podobe, kabáte a intenzite – viacej však zla než dobra. Za vojnového Slovenského štátu som videl na vlastné oči v uliciach zoradené skupiny Židov s malými deťmi, ako ich ozbrojení gardisti „sprevádzajú“ na železnicu do „dobytčákov“ na likvidáciu do „koncetráku“. Ako o tejto vraj „selekcii“ písala vtedajšia tlač, na to stačí v denníku Slovák len prelistovať zopár titulkov. A z pamäti mi vymizlo, že by sa prevažná časť občanov s tým vtedy nestotožňovala.

 Hneď začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia som najskôr čítal v tlači a počul v rozhlase o hrozných zločinoch nepriateľov socializmu. Neskôr som sa už len dočítal a dopočul, že ich rozhorčený „ľud“ žiadal najprísnejšie potrestať - smrťou obesením. A keďže podľa médií si to želal rozhorčený „pracujúci ľud“, novinári aj pracujúca inteligencia, tak sa to muselo pre viacerých zradcov a zapredancov imperializmu aj takto spravodlivo skončiť.

 Veď „vôľa ľudu“ – „vôľa Božia“. Taká je zvyklosť. S niektorými z nich, šťastlivcami na vtedajších „súdoch pravdy a spravodlivosti“, tí, ktorí unikli povrazu, som sa v rokoch 1952 – 1954 potom denne stretával v hlbinách jáchymovskej bane.

Ani po roku 1968 sa toto násilie vraj „ľudu“ (Moskvy) v podstate nezmenilo. Ale už sa nevraždilo a len výnimočne zatváralo. Táto „odvarená zriedená forma násilia“ tentoraz aj mňa existenčne postihla. Ale nikdy som si nemyslel, že po roku 1989 sa už niečo také môže zopakovať.

Dokonca voči demokraticky zvolenej hlave štátu. Preto nezvyknem všetkému uveriť čo sa píše a vysiela. A veľmi uvážlivo a kriticky hodnotím, ak sa celý rok hľadá, i nakoniec nájde zloduch, zodpovedný u nás aj za pandémiu Covidu. V každej škaredej dobe sa však vinník všetkého zla nakoniec vždy našiel. 

 (Prevažná časť textu je z mojej knihy Vedieť odísť, ktorá získala od českých a slovenských spisovateľov medzinárodné ocenenie Literárnu cenu E.E. Kischa za rok 2020.) 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  5 934x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu