reklama

Nenávisť až po únos a vraždu (2.)

O týchto dvoch zločinoch Mečiarovho režimu sa už nakrútili filmy. Ale tie neodhaľujú podstatu danej nevraživosti na vrchole najvyššej moci od vzniku štátu. Ani dôvod – prečo došlo k týmto vážnym činom. A o tom je môj príbeh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Michal Kováč bol vo svojom blízkom okolí známy ako nekonfliktný, vyrovnaný a tolerantný človek. Ale napriek tomu sa vyostrovali vzťahy medzi bojovným premiérom a trpezlivo ustupujúcim prezidentom, čo ma neraz nahnevalo. Zhustli hneď potom, keď sa začali sporiť dve silné, neústupné nátury – predseda vlády Mečiar a minister zahraničných vecí Kňažko. Obaja zakladatelia HZDS, odídenci z VPN. Spor vznikol ako dôsledok toho, že predseda vlády nekvalifikovane spochybnil ťažko zrodenú Nemecko - česko - slovenskú zmluvu, na ktorú sa čakalo skoro polstoročie. A to len preto, že neuvážene sľúbil bavorskému predsedovi vlády majetkové odškodnenie karpatských Nemcov u nás.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To však nebolo prijateľné pre Čechov, ktorí nesúhlasili s finančným vyrovnaním za zhabaný majetok sudetských vysídlencov z povojnového Československa. Odpoveď z Bonnu prišla jednoznačná – buď aj Slováci ratifikujú už podpísanú dohodu, alebo bude platiť iba pre Čechov. 

Ďalší konflikt vzbĺkol potom, čo Mečiar zobral Kňažkovi kompetencie nad zahraničným obchodom a včlenil ich pod ministra hospodárstva Černáka. Postihnutý spolupartajník nezostal premiérovi nič dlžen. Kritizoval Mečiara za postup v prípade neúspešného mandátu Romana Kováča na prezidenta, čo mu pripomenulo metódy v KSČ. Márnomyseľnosť predsedu vlády rozčertil aj ironickým výrokom pred novinármi: „Pán Mečiar by mal pochopiť, že sú preč časy popolvárov a iných rozprávkových hrdinov, ktorí zázračným mečom zachraňujú celý národ.“ 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovalo to, čo Milan Kňažko zrejme očakával – návrh prezidentovi na jeho odvolanie. Ale tým hlave štátu spôsobil nemalé problémy. Michal Kováč až príliš dlho otáľal, kým napokon odvolal tribúna novembrových dní. Mečiar preto musel dvakrát zvolať mimoriadne republikové predstavenstvo HZDS, ktoré však Kňažka podržalo. Lebo ani opakovaný stranícky tribunál neviedol k víťazstvu premiéra a porážke ministra. Vtedy ešte v Mečiarovej strane celkom nevymrel ponovembrový autonómny duch. Ruky straníkov a poslancov sa ešte nedvíhali automaticky ako za boľševikov.

Premiér potom apeloval na ministra, aby podal demisiu, pretože jeho významný rezort je vraj najslabším článkom štátnej správy. Nekomunikoval s ním ako s členom vlády a zakázal mu zahraničné služobné cesty. Váhajúci Michal Kováč tak hneď na úvod naštval impulzívneho premiéra, ktorý potom musel riešiť prípad Kňažka zdĺhavo, komplikovane a politicky nežiaduco.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Následne novinári nepríjemne tlačili na Michala Kováča, čo im povie o rozmáhajúcom sa spore medzi dvoma najvýznamnejšími členmi vlády. Ako sa v kauze zachová, či podporí Mečiara a potopí ministra? Aj pri tomto vážnom konflikte si však prezident zachoval chladnú hlavu a odpovedal médiám ako skúsený diplomat: „Nazeranie ministra či predsedu vlády je iné ako nazeranie prezidenta. Predseda vlády chce, aby vláda bola funkčná. Ale predstavy o dosiahnutí tejto potreby môžu byť spojené s niečím, čo by mohlo poškodiť záujmy Slovenska, čo by mohlo vyvolať politickú nestabilitu a zhoršiť imidž krajiny v zahraničí. Preto je prezident povinný hľadať prijateľné riešenia konfliktov, ktoré vznikli a aby nepretrvávali.“ 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 A tak premiér hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu skryté úklady či vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto zjavných kamuflovaných útokov sa pokúšal utlmiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady, v úlohe mediátora. Raz mesačne sa tak konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Veď v skutočnosti nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to, ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabiť, znemožniť a tak podvoliť zámerom premiéra.

V podstate samotný spor medzi najvyššími predstaviteľmi SR vznikol ešte predtým, kým Michal Kováč zložil vo februári 1993 prezidentský sľub. Dovolil si totiž bez súhlasu autoritárskeho bossa rokovať s opozíciou. Premiéra a predsedu HZDS poriadne naštval aj tým, čo po svojom zvolení verejne prisľúbil opozičným poslancom a politikom:

„Kritiku, námety i požiadavky budem brať vážne. Prezidentská kancelária, jej personálne vybavenie, môže byť miestom, kde sa odzrkadlí politické spektrum celej spoločnosti. Prezident môže pri výbere poradcov prijať ponuky jednotlivých politických subjektov. Ide o požiadavky aj na predsedu Ústavného súdu, predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, guvernéra Národnej banky Slovenska či iné významné funkcie, do ktorých mám čo povedať. Považujem za reálne a možné aj v týchto bodoch sa s opozíciou dohodnúť.“

 Michal Kováč splnil svoj sľub, že bude prezidentom všetkých občanov. Umožnil aj opozičným stranám, aby mali v jeho tíme zastúpenie. Preto sa na Hrade zišlo rôznorodé politické spektrum. Bez straníckej legitimácie bol iba historik Milan Zemko, bývalý minister Pavol Demeš, ústavný právnik Ivan Trimaj a novinár Jozef Sitko.

Premiéra tiež nasrdilo, že nepresadil do funkcií riaditeľov odborov viac svojich ľudí. Ale postačilo to, aby hneď vedel, čo sa u prezidenta iba šuchlo. Kováč ako nadstranícky prvý muž v štáte nesklamal. Napriek odporu premiéra ustanovil za prvého guvernéra Národnej banky Slovenska odborníka Vladimíra Masára.

O autonómnosti prezidenta sa presvedčil Mečiar už v prvé dni, keď mu odmietol „očko“ Romana Zelenaya za kancelára. Prezident sa vzpriečil a do funkcie vedúceho svojej kancelárie ustanovil intelektuála, univerzitného profesora Jána Findru. Ten síce bol pri zakladaní HZDS, ale z neho odišiel. Neskôr sa venoval už len akademickej činnosti. Aj tento neúspech veľmi rozladil bojovného šéfa vlády.

Tribún revolúcie Kňažko nazval premiéra Mečiara patologickým klamárom, v čom mu nebudem oponovať. Vystihujú to aj mítingy HZDS na Pasienkoch, kde rozoštvával svoje obdivovateľky – babky demokratky proti hlave štátu rôznymi klamstvami. Aj v dôsledku tohto štvania obsadili na tri dni Primaciálne námestie (priestor druhého dočasného sídla prezidenta) a tam nadávali, hulákali a vyvádzali až tak, že sme z práce museli odchádzať bočnou uličkou, aby sme sa vyhli agresívnosti davu. Ten bol až natoľko vodcom sfanatizovaný, že jeho nenávisť prerástla do inzultácie novinárov Lesnej a Hríba, ktorí permanentne kritizovali premiéra.

Práve na Pasienkoch vyhlásil premiér jednu zo svojich nehoráznych lží, že prezident o ňom povedal novinárom, že je duševne chorý, má mozgový nádor a čoskoro zomrie. Na to Michal Kováč reagoval, že ak len jeden z údajných svedkov lož potvrdí, odstúpi z funkcie. Redaktor Karol Lovaš z Rádia Twist prezradil, že mu dve pracovníčky z Úradu vlády ponúkali tučnú odmenu, ak by potvrdil toto nehorázne klamstvo. On sa však nedal podplatiť a následne prišiel o akreditáciu na vstup do vládnej budovy. Aj ostatní novinári si zachovali profesionálnu česť a neboli ochotní potvrdiť tvrdenie klamára.

Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér začiatkom novembra 1993 zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta. Dobre však vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému členovi vlády Lexovi. Kováč už predtým jednoznačne vyhlásil, že sa radšej vzdá postavenia hlavy štátu, ako by mal vymenovať túto osobu do akejkoľvek významnej štátnej funkcie.

Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča, keď bežnú prax zneužil na akt s návrhom na „novú vládu“ aj s ultimátom: Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu) alebo žiadna vláda nebude.

Ale potom by prepukla vládna kríza s nedohľadnými vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami, za čo by bol zodpovedný Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu s účelovým epilógom, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca za capa záhradníka.- správcu ešte bohatého eráru.

Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Premiér ho zovrel do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu, ktorú mu zosnoval mocný konšpirátor.

Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. My sme sedeli až do noci, ale napokon sa prezident správne rozhodol, že nátlakový vládny návrh bude riešiť až po prílete zo zahraničia domov. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, očakávajúceho jeho rýchlu kapituláciu.

Ešte v nedeľu poobede, pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu, som pod prah vchodu do jeho domu strčil analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme Mečiar prečítal skôr než adresát. Ako jeden z argumentov som uviedol, že predseda vlády ho chce okrem iného pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár, ukázal sa pred verejnosťou, že nekoná samostatne, nadstranícky, ale len ako bábka premiéra a predsedu HZDS. V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým v sobotu pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu jeho celej vlády a vymenovanie novej?“

Paralela Beneš – Kováč ukázala len aroganciu predsedu vlády a poriadne nasrdila prezidenta. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu.

 Po prílete prezidenta z Bruselu netrpezlivý a znervóznený premiér v pondelok večer prifrčal na Hrad, aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom ultimáte. Sprevádzal ho už spomínaný Mečiarov dôverník Roman Zelenay, ktorý nemohol tušiť, že sú to posledné chvíle jeho života. Auto nešťastne narazilo do stojaceho kamiónu práve na slovensko – moravskej hranici, na ktorej on pred rokom symbolicky zakreslil kriedou budúcu hraničnú čiaru medzi Českom a Slovenskom. (Dokončenie príbehu o dva dni.)

(Prevažnú časť textu tvoria úryvky z mojej knihy Vedieť odísť, ktorá získala od českých a slovenských spisovateľov medzinárodné ocenenie Literárnu cenu E.E. Kischa za rok 2020.) 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  315
  •  | 
  • Páči sa:  6 046x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu