Nenávisť až po únos a vraždu (1.)

Autor: Jozef Sitko | 1.5.2021 o 0:32 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  929x

O týchto dvoch zločinoch Mečiarovho režimu sa nakrútili i filmy. No tie neodhaľujú podstatu danej nevraživosti na vrchole najvyššej moci už od vzniku štátu. Ani dôvod – prečo nakoniec došlo k týmto vážnym zločinom?

Tento príbeh je i dnes, žiaľ, aktuálny. Ale by mal tiež byť najmä pre  najvyšších predstaviteľov  štátu v každej vzniknutej kríze poučnou a výstražnou STOPkou.

PRVÝ PODRAZ MEČIAROVI NEVYŠIEL

Už sa zabudlo, že jedným zo spolutvorcov Slovenskej republiky bol Michal Kováč, vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia. To mu však mnohí čechoslovakisti     nevedeli odpustiť. Veď na vytvorenie novej štátnosti nestačili len dohody českého premiéra Klausa a slovenského Mečiara, ani prijatie „Deklarácie o zvrchovanosti ...“ bývalou Slovenskou národnou radou aj následná abdikácia prezidenta Havla.

Lebo akt zániku Česko – Slovenska  museli ústavnou väčšinou schváliť obe komory Federálneho zhromaždenia. Preto veľa záviselo od jeho predsedu ako bude vedieť vhodne komunikovať s českými a slovenskými poslancami. Musel ich presvedčiť, aby dve tretiny z nich hlasovali v oboch komorách (Snemovni ľudu a Snemovni národov) za rozdelenie spoločného štátu.

Išlo o zložitý ústavný proces, ktorý sa udial v kritickej spoločenskej atmosfére. Keď sa v Bratislave konali mítingy za spoločný, ale predovšetkým za samostatný štát. Tie mali aj násilný punc. Keď prezident Václav Havel odišiel z nášho podujatia Trinásť plus jeden a pešo prechádzal po staliňáku,  dnes námestím SNP, na ktorom sa práve konala demonštrácia nacionalistov, tak ho obhádzali vajíčkami. Musela zasiahnuť ochranka. Potom ešte aj v aute napadali  sfanatizovaní násilníci hlavu štátu a rozhojdávali jeho vozidlo. Nenávisť k „niečomu“ (spoločnému štátu) už prerástla do násilia voči „niekomu“ (jeho prezidentovi).  

Spočiatku som vedel málo o budúcej hlave nového štátu na mape Európy. Počul som len, že je majstrom kompromisov, že vie spojiť aj nezlučiteľných ľudí a iné antagonizmy. Jeho kritici tvrdili, že vraj pestuje iba ľúbivú  politiku, hrá vždy partnerovi do nôty, aby sa zapáčil.

Na základe neskorších osobných poznatkov však musím oponovať týmto názorom. Prezident mal v krvi cennú vlastnosť, že zakaždým konal taktne a diplomaticky. Vedel trpezlivo načúvať partnerom, známym aj neznámym. Vypočul si akýkoľvek názor aj proti názor bez toho, že by bol predpojatým arbitrom. Až potom si vytvoril svoj vlastný názor.

Na Slovensku sa zvyklo hovoriť iba o jednom „Otcovi samostatnosti“. Ten zlízal smotanu a Kováčovi sa neušiel ani cmar. Ešte aj národniari, ktorí by mu mali byť vďační za samostatnosť štátu, ho obviňovali, že nadržuje Maďarom. Len preto, že už ako prezident ich považoval za rovnoprávnych občanov Slovenska. Aj presvedčivá zásluha sa vytrácala ako jas Mesiaca vo svite rána. Preto právom sa očakávalo, že Michal Kováč bude jediným kandidátom mečiarovho HZDS na  úrad hlavy nového štátu.

Jeho kandidatúra razom spľasla a urobila kotrmelec. Uchádzač o najvyššiu funkciu mal síce priezvisko Kováč, ale krstné meno Roman. Nedôverčivý premiér Mečiar, zavetril, že spoľahlivý, vždy seriózny spojenec Michal mu môže strečkovať, nebude len poslušným pajácom – akýmsi  pokladačom vencov a potriasačom rúk zahraničným delegáciám.  Premiér vycítil, že mu môže byť prekážkou v chorobných ambíciách pre jeho samovládu.

Preto mu ako finančnému odborníkovi ponúkol pokojné, dobre platené a významné miesto guvernéra vo vytváranej Národnej banke Slovenska. Jasnozrivo v ňom spoznal autonómnu osobnosť, ktorá sa vymkne z chomúta jeho straníckych príkazov a v pozícii prezidenta nebude obhajovať záujmy HZDS podľa direktív vodcu.  Zavetril, že Michal Kováč svoju výnimočnú pozíciu bude ponímať  podľa Ústavy SR – teda občiansky.

            Keď sa ho  redaktorka týždenníka Slobodný piatok pýtala, čo si myslí o tom, že kandidátom na stolec najvyšší  nebude on, ale Roman Kováč, odpovedal pokojne a diplomaticky: „Áno, bolo to pre mňa isté prekvapenie. Rozhodovalo sa o dvoch rovnocenných kandidátoch, ale predsa len som sa považoval za spoluzakladateľa hnutia ...“          

MOJA KANCELÁRIA BOLA NA DVORE HRADU

Tento rozsiahly rozhovor v Slobodnom piatku bol akýmsi testom politických schopností aj náznakom charakteru Michala Kováča. Zároveň nepriamym posolstvom politickým stranám, čo by od neho mohli očakávať, ak by sa stal prezidentom. Keďže zvolenie jeho menovca Romana nebolo isté, redaktorka sa ho spýtala, či by si trúfol v ďalšom kole volieb zvíťaziť a získať od poslancov minimálne 90 hlasov.

Aj pri tejto otázke sa postavil do pozície nadstraníckeho kandidáta: „Osobne by som sa usiloval o podporu všetkých strán. Veď nadstraníckosť prezidenta by bola takto posilnená vedomím, že ho volilo celé politické spektrum. Verím, že  HZDS by mi vyšlo v ústrety a po dobu vykonávania funkcie hlavy štátu by ma zbavilo záväzkov voči HZDS.“     

Nečudo, že nedôverčivý Mečiar včas zahamoval a do Národnej rady vyslal Romana Kováča, poddajného voči vodcovi. Ten však v tajnej voľbe prepadol a nezískal potrebný počet hlasov. Po tomto fiasku mocichtivého Mečiara už v HZDS ani jeho najvernejší nezabránili, aby Michal Kováč išiel do nových volieb prezidenta ako kandidát vládnej strany. Ten v parlamente hravo zvíťazil. Hlasovalo zaňho až 106 poslancov zo 139 prítomných. Čo iba svedčí, že veľký počet hlasov získal aj od opozície. Hneď po tajnom hlasovaní sa premiérov služobník Ivan Lexa medzi vládnymi poslancami vyjadril rozčarovane  a vulgárne: „Páni,  je to v p ...!“ 

Michal Kováč dobre vedel, čo za úlohu tento lokaj plnil medzi poslancami HZDS ešte pred tajným hlasovaním. Premiér po zvolení nežiaduceho kandidáta za prezidenta mu komediálne a farizejsky klamal, že sa pričinil o jeho zvolenie. Kováč sa však tváril pokojne, neprejavil ani náznak nevôle nad lžou. Formálne poďakoval Mečiarovi za „podporu“, aby s ním hneď na úvod nevyvolal konflikt. Pevne dúfal, že si svojím taktom, diplomatickým prístupom a trpezlivosťou zachová s bývalým šéfom (už s rovnocenným partnerom)  nevyhnutný vzťah pokoja v záujme Slovenska. Chápal politickú zodpovednosť hlavy štátu, čo by spôsobili ich vzájomné nezhody a spory.  

Keď som neskôr nastúpil u Michala Kováča ako jeho len tretí pracovník, mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam by mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku  sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a vo svete novovzniknutej republike. Dohodnúť si so mnou stretnutie však nemohli. Zrejme s podobným Kocúrkovom sa ešte v inej civilizovanej krajine  nestretli.

Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa ocitol v role nedostupného a mlčiaceho  hovorcu, keď som nemal k výkonu práce ani kanceláriu, telefón, písací stroj či fax (mobily ešte neboli). Totálne zlyhal servis vlády a parlamentu ako správcu Hradu. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj  prezidenta? Azda on nepotreboval primerané sídlo, technické či nevyhnutné materiálne vybavenie pre seba, tlačový odbor  a iný personál? Vari tri mesiace po vzniku nového štátu mali postačiť len holé steny starobylých múrov?

Už na úvod tak dostal nepočúvajúci autonómny prezident facku s „výstrahou“ na úkor hanby Slovenska. Tento nepochopiteľný jav a stav, keď som zahraničným a domácim novinárom unikal ako Fantomas,  som vyriešil ultimatívne. Oznámil som prezidentovi, že ak nebudem mať do troch dní nevyhnutné podmienky k práci, tak končím! Na druhý deň som dostal s kompletným technickým vybavením až nadmerné priestory, z ktorých sa práve odsťahovala podpredsedníčka NR SR Oľga Keltošová.

Než som si na pozíciu štátneho šimľa zvykol, neraz som banoval, že som prijal toto živobytie. Preto neviem pochopiť  tých, ktorí pre získanie mastného hrnca  urobia čokoľvek a  sa ho držia akokoľvek. Potom ich  funkcia od základu zmení. Aj slušný človiečik je zrazu „veľkým zvieraťom“, hneď inak myslí, koná a sa už nevie vmestiť do vlastnej kože.

Aj cez túto prizmu a ľudský drobnohľad  som ostro hodnotil Michala Kováča ako prezidenta a šéfa. Musím však zdôrazniť jeho vzácnu vlastnosť, ktorú som si najviac cenil. Najvyššia štátna funkcia ho v ničom nezmenila. Jemu nezachutila moc, ktorá izoluje slabého človeka od svojho okolia. Ako redaktor a potom šéfredaktor som spoznal desiatky významných ľudí, ale drvivú väčšinu  práve zmenila „veľká funkcia“. Čakal som, že aj hlavu štátu aspoň v niečom zdeformuje, no žiadnej zmeny som sa nedočkal.

Dlhšie mi trvalo, kým som lepšie spoznal Michala Kováča v postavení hlavy štátu. Ale až časom som ho uvidel ako slušného, uvážlivého a dobrého človeka. Sprvu sa mi javil málo výrazným politikom, čo však bol klam.  V konkrétnych situáciách sa čoskoro prejavil ako v duši citlivý, tolerantný, múdry, ale podľa potreby aj  tvrdý, neoblomný  muž.  Jemu nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie. Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktorých sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba. Ani raz som ho nepočul sa na nič a niekoho sťažovať.

V jeho povahe nešramotila ani pomsta. Mal v sebe zakódované  hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. No s tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že zdanlivý „slaboch“  má v sebe až toľkú nezlomnosť, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. A práve v tom sa uňho najviac prerátal všemocný Mečiar.

ŠOKUJÚCA OTÁZKA vo WASHINGTON POST

V apríli v deväťdesiatom treťom sme cestovali s prezidentom do Washingtonu na spomienkovú pietu Holocaustu. Zišli sa tam politici z celého sveta. Pre mňa to bol skôr výlet, lebo program našej delegácie zabezpečoval riaditeľ zahraničného odboru Pavol Demeš za pomoci domácej profesijnej agentúry. Týkalo sa to aj styku Michala Kováča s novinármi.

V Amerike som mal iba jednu vážnejšiu povinnosť – pripravovať prezidentovi   monitoring slovenskej tlače. Celkom iné dni však prežíval Michal Kováč. Boli plné enormného vypätia. Čudoval som sa, že napriek veku rýchlo zregeneroval svoje fyzické a psychické sily. Napríklad vo štvrtok v noci o 23:30 hodine, keď som americkej ochranke odovzdával pre prezidenta prehľad slovenskej tlače, nebol ešte v posteli. Hoci šiel spať až hodinu po polnoci, hneď po raňajkách o osem tridsať už odpovedal na otázky nemeckej televízie. Následne bol v preši dotieravého a dobre pripraveného redaktora svetového denníka New York Times. Ale už o dve hodiny popoludní ho čakal významný rozhovor s viceprezidentom USA Al Gore(om).

Ani večer si však nemohol oddýchnuť. Stretol sa s predstaviteľmi vplyvného American Jewish Committe a nadviazal tak priamy kontakt so svetovým  židovstvom. Americkí židia práve cez argumentáciu a presvedčivosť Michala Kováča zabudli na svoju oprávnenú nedôveru  voči vojnovému Slovenskému štátu, ktorú automaticky prenášali aj na nový štátny útvar.

To bol aj dôvod, prečo deň predtým odvysielalo Rádio Slobodná Európa správu o proteste českých a slovenských židov, žijúcich v Izraeli, proti prítomnosti našej hlavy štátu vo Washingtone na Holocauste. Jeho obsah som považoval za veľmi vážny, keďže sa týkal antisemitizmu vojnového Slovenského štátu a nepriamo aj demokraticky zvoleného prezidenta Kováča. Pre našu delegáciu odznel v najnevhodnejšiu chvíľu. Čakal som, že na druhý deň v hlavnej  sále National Press Clubu bude práve otázka o slovenskom antisemitizme hlavnou témou na dopoludnie plánovanej tlačovke.

Preto som odporučil prezidentovi, u ktorého som po prvý raz vybadal nepokoj, aby si k nemu prisadol za pokec stôl profesor Pavel Traubner, vtedajší predseda Židovskej obce na Slovensku. Keď padne otázka na antisemitizmus u nás, nech práve on odpovie a objasní situáciu z pozície svojej funkcie. To sa presne stalo. Hneď medzi prvými  sa redaktor Washington Post spýtal na opodstatnenosť protestu českých a slovenských židov v Izraeli proti našej prítomnosti na Holocauste. Prezident po niekoľkých pokojných vetách poprosil vedľa sediaceho profesora Traubnera, aby on objasnil túto otázku a kauzu z pozície jeho society.

Predstaviteľ tejto u nás menšiny výborne zvládol obhajobu ani nie štvormesačného štátu a presvedčil o opaku toho, čo priniesla Slobodná Európa. Tlačovka dopadla dobre v prospech v USA málo známej krajiny aj zásluhou vystúpenia a argumentácie profesora Traubnera. U prítomných novinárov som zaregistroval pozitívne ohlasy na prezidentove odpovede. Potešilo ma, keď mu na záver zatlieskali.

Washington Post, vplyvný denník aj vo svete, prinášal len negatívne informácie o Slovensku. Preto sa Michal Kováč osobitne pripravil na stretnutie s jeho vedením. Napriek tomu ho depeša pražského spravodajcu denníka zaskočila, keď sa prítomná  vedúca redaktorka zahraničnej politiky spýtala: „Pán prezident, čo na to poviete,  že včera vo vašom parlamente predseda vlády Mečiar spochybnil Klausov trhový mechanizmus? Znamená to,  že si chce vaša krajina naďalej zachovať socialistický plánovací systém?“

Až so mnou zatriaslo, keď na vážnu otázku Michal Kováč začal cez tlmočníka  pomaly odpovedať: „Neviem presne, čo povedal premiér Mečiar, ale viem, ako on v danej veci myslí. A poznám tiež schválený program vlády. My kritizujeme len Klausovu šokovú terapiu prechodu hospodárstva na trhový mechanizmus, ktorá nám spôsobila až trinásťpercentnú nezamestnanosť, ale v Čechách je na úrovni štyroch  percent. Preto sa dožadujeme prijateľnejšej transformácie na trhový mechanizmus. Premiér isto nehovoril, že nebudeme smerovať k západnému hospodárskemu systému, ale zdôraznil v niečom odlišné metódy, ktorými chceme k nemu dospieť.“

Myslím si, že v tomto prípade vôbec nešlo o Mečiarov náhodný úlet v Národnej rade,  ale o intrigánsku nástrahu proti Kováčovi. V nej mal prezident uviaznuť pri stretnutiach s americkými novinármi. Táto pasca na úkor Slovenska mala potom doznieť v domácej politike a médiách ako neschopnosť hlavy štátu obhajovať v zahraničí záujmy krajiny. (Prevažnú časť textu tvoria upravované úryvky z mojej knihy Vedieť odísť, ktorá získala od českých a slovenských spisovateľov medzinárodné ocenenie Literárnu cenu E.E. Kischa za rok 2020.) 

            (Pokračovanie v pondelok.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Púchovská kultúra zmizla. Zostalo len zastavané, zateplené betónové mesto (píše Michal Havran)

Malebnou cestou Alojza Medňanského s Barborou Zuštínovou.

Komentár Zuzany Kepplovej

Za toto nemôžu "turisti"

Kollár ťaží zo zbabelosti svojich kolegov.


Už ste čítali?