Pani prezidentka, veril som Vám. Teraz už nie ...

Autor: Jozef Sitko | 4.3.2021 o 0:21 | Karma článku: 12,75 | Prečítané:  3689x

Hystéria zla, keď Mečiar a Fico v médiách lynčovali prezidentov Kováča a Kisku, sa opakuje. No zmena je v tom, že dnes v oveľa miernejšej, kultivovanejšej, skrytej a účinnej forme kritizuje vládu (najmä premiéra) hlava štátu.

Podľa Ústavy SR je základnou povinnosťou ústavných činiteľov (predovšetkým prezidenta a premiéra) dobre spolupracovať. Aby tak nedochádzalo k celospoločenským škodám. Žiaľ, v tejto spolupráci významom číslo jeden som doteraz spoznal (už od vzniku samostatnosti Slovenska) skôr príliš veľkú priepasť než nevyhnutný súlad.

Ten sa však   nezaobíde bez hľadania možných obojstranných ústupkov. Tiež v rámci Ústavy a zákonov užitočných kompromisov. Aj vzájomného rešpektovania názorov a záujmov zo strany  oboch najvyšších ústavných subjektov, ktoré by mali konať bez prejavu politickej či osobnej averzii či predpojatosti. Len vtedy môžu byť  vládne opatrenia a zákony, najmä tie proti smrtiacej pandémii vírusu, dostatočne účinné.

SO SLUŽOBNÍKOM FICA UTAJENE a PREDNOSTNE

Práve preto by na Slovensku mal platiť neformálny „zákaz“, aby pani prezidentka osobitne prijala skompromitovaného opozičného politika 15-ročnou spoluprácou s Ficom a politicky príliš problémovou minulosťou. A navyše sa s ním za zatvorenými dverami  dôverne radila. Ale o ČOM? 

Vari o tom, čo už navrhla niekdajšia Ficova ohybná figurína v médiách ako východisko zo súčasnej vážnej krízy? Vraj najlepším riešením by bolo prinútiť rezignovať predsedu vlády  a potom by mala pani Čaputová do predčasných volieb vymenovať dočasnú úradnícku vládu „odborníkov“? Úzko zameraných špecialistov a našich záchrancov. Ale  akých profesii? Vari v univerzálnom aj „odbornom“ riadení ale čoho – azda štátu? Nebol by potom lepší veľmi úsporný (aj na nervy občanov) návrh na zrušenie demokratických volieb a riadiť sa radšej podľa prieskumov v populárnosti najúspešnejších populistov a favoritov médií? 

Len hazardný politický egoista či v politike amatér môže prísť s podobným  návrhom a dekadentným zámerom v stave súčasného vývoja pandémie. Iný politik zrejme nie! Lebo by  asi zvážil, že by tým rapídne vyhrotil celospoločenskú krízu v štáte, a vytvoril v ňom neporovnateľne väčší chaos a rozvrat, než máme dnes S nepredvídateľnými dôsledkami a omnoho vyššou škodou. Konkretizovať toto moje tvrdenie a stanovisko by si vyžadovalo samostatný článok. Pre nevercov tohto tvrdenia ho môžem kedykoľvek napísať.

Považujem za dehonestáciu najvyšších ústavných funkcií, ak pani prezidentka až po opozičnom, všeobecne skompromitovanom expremiérovi s bezvýznamnou silou len 11-tich mandátov v parlamente prijme svojich ústavných partnerov, predsedov NR SR a vlády. Táto súvislosť, podľa mňa,  nemá obdobu v žiadnej dobe a inej krajine.

Môže sa potom, po takomto pohrdlivom protokolárnom prijatí a hrubom prešľape, vytvoriť medzi troma najvyššími ústavnými činiteľmi vecne konštruktívna spolupráca? Možno áno a potom sa mýlim. Neposilnilo to medzi občanmi prestíž a choré ambície Hlaso Smeru a jeho predsedu v túžbe znova vládnuť? Čo „kedysi“ výborne „zvládol“, keď  dovolil oligarchom ožobračovať krajinu aj občanov, a nebránil rozkvetu netrestanej kriminálnej korupcii.

Aby toho za krátky čas už nebolo dosť, tak pani prezidentka verejne nalieha a ostro tlačí na svojho ústavne najbližšieho partnera, s ktorým má nevyhnutne súčinne a nekonfliktne spolupracovať v  záujme Slovenska, aby odvolal svojho dnes kľúčového ministra Krajčiho. Ako dôvod ma byť obetovať ho pre upokojenie znepokojenej a nespokojnej verejnosti (účelovo rozoštvávanej médiami). Ale stačila by táto obeť občanom .v dnešnej najkritickejšej a najzložitejšej dobe Slovenska?

Myslím si, že by sa jeho abdikáciou vôbec nič nepohlo k lepšiemu, skôr naopak, len k horšiemu.  Múdre ľudové príslovie pre múdrych ľudí hovorí, že kone sa uprostred divokej rieky nikdy neprepriahajú. Pretože sa zvyčajne potom potopia ťahúne, kočiš aj ťahaný  voz.   

„VRAJ ÓDA NA ČAPUTOVÚ?“   

Tiež predpokladám, že pani prezidentka vie o mnohých lživých kampaniach médií (v službách oligarchov) proti protikorupčnej Matovičovej vláde.  Veď tieto útoky sa začali  diať hneď v deň po vymenovaní hlavou štátu, ktorá ešte nemohla urobiť žiadne chyby a žiadnu škodu, aby na to mali médiá akýkoľvek dôvod. Prekvapilo ma však, že na toto účelové destabilizovanie a demoralizáciu vlády, tým aj štátu, dosiaľ ani raz kriticky nezareagovala.

Pani prezidentku som volil, ak by sa vtedy dalo aj nohami. V predvolebných vystúpeniach ma oslovila svojou vecnou, presnou a presvedčivou argumentáciou, ale  aj pokojom a rozvahou na nechutné útoky Smeru. Ale ešte predtým vytrvalým a právne dôrazným prístupom v kauze pezinskej skládky. Neskôr predovšetkým  tým, čo politikom najviac chýba,  svojou principiálnosťou, že čo pred voľbami sľúbila, to aj v najvyššom úrade plnila.

Pred parlamentnými voľbami vo vážnych otázkach krajiny vždy zasiahla múdro, taktne a presvedčivo. Mal som z nej radosť, že aj po zvolení dodržala vysoký politický a morálny kredit na funkciu hlavy štátu na výbornú. Preto aj, keď na ňu sprvu v médiách niekto zaútočil, tak som sa ho snažil zmravniť.

V mojich blogoch som jej viackrát robil  „advokáta“ bez výhrad. Napríklad, keď ju jej neprajníci kritizovali pre účasť v zábavnej relácii JOJ(ky) - Inkognito, tak som k tejto kritike zaujal jednoznačné stanovisko. Následne ma dvaja neprajní diskutéri tohto blogu obvinili, že som na pani prezidentku napísal takú oslavnú ódu,  aká sa píše v Severnej Kórei na ich Veľkého vodcu. Mojou odpoveďou bola glosa „Vraj óda na Čaputovú?“, ktorá mala značný úspech, keď blog prebral aj denník SME a dosiahol rekordných temer 80-tiíc čitateľov.  

Preto prosím, aby mi pani prezidentka prepáčila, keď práve od nej ako vekom starý a životom neraz bitý dôchodca očakávam, že bude k téme účelových útokov médií proti vláde, využívaných na základe  „vrtochov“  pandémie vírusu, taktne a štátnicky mlčať. A v tomto smere sporné a vážne problémy riešiť priamo s vládou či zoči-voči v častejších stretnutiach s premiérom.

Veď už temer celý rok sa mohla svojou prítomnosťou na jej krízových zasadnutiach   zúčastniť,  prípadne jej i predsedať. Dozvedieť sa tak relevantné informácie,  čo práve aktuálne rieši, a aké účinné či neúčinné opatrenia prijíma v tom-ktorom prípade v záujme štátu. Najmä v čom podľa nej chybí a partnersky ju potom usmerniť na správnu koľaj. Bez pokriku a zneužívania chýb médiami vládu navigovať podľa svojho videnia a spoznania daných problémov. 

Ale odkazovať svoj názor cez médiá, verejne vládu karhať ako neposlušné dieťa, a kriticky požadovať prevažne problematickú nápravu jej chýb, bez konzultácii s ňou, bez akejkoľvek politickej osobnej zodpovednosti, je pre Slovensko neadekvátna pomoc prezidentky na ceste k rozvratu krajiny.   

Veď vláda určite nechce konať zle a nezodpovedne. Ani nežiadúco polarizovať našu    vládami Mečiara a Fica vydrancovanú, už navzájom rozvadenú a nerešpektujúcu sa  postkomunistickú spoločnosť.  Takže aj pani prezidentka  by si mala vybrať iný prístup a všetky dostupné sily navzájom zladiť s vládou  pre porážku pliagy vírusu a korupcie. A rovnako spájať s ňou i spoločnú snahu v tom, aby nás ekonomika vedela uživiť.

Lebo čím bude užší partnerský vzťah – prezidentka a premiér - tým bude lepšie aj pre Slovensko. Len neviem pochopiť, prečo je tento všeobecne platný poznatok všeobecného dobra v praxi až tak veľmi zložitý. Veď takto dokázali konať v Čechách napriek veľkým vzájomným antipatiám po dlhý čas „spolužitia“ štátnicky vystupujúci Havel a tvrdohlavo presadzujúci len vlastný rozum a politický vplyv Klaus.

PREZIDENT KOVÁČ INAK NEŹ DNES

Presne opaku som bol očitým aktívnym svedkom celkom iných ústavných vzťahov hneď po osamostatnení Slovenska. Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu zopakoval premiér Mečiar začiatkom novembra 1993 násilný zámer zlomiť autonómnosť hlavy štátu. Dobre vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému Lexovi za člena vlády.

Ale vrcholovom nátlakovej provokácie sa stala udalosť po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval  vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne  zatlačiť na Kováča, keď túto bežnú prax zneužil na akt svojvôle s návrhom na rekonštrukciu vraj „novej vlády“.

Aj s ultimátom: „Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude“. Lebo inak v novovzniklom štáte prepukne veľká vládna kríza s nedohľadnými vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami. Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím.

Na Bratislavskom hrade (vtedy sídla prezidenta) sa premietala antická dráma s neznámym epilógom a dramatickým dôsledkom. Pretože sa nedalo predvídať, aký zlovestný koniec pripraví prezidentovi režisér drámy. Ale podstatný bol samotný jej záver a štátnický postoj do defenzívy zahnaného Michala Kováča.   

Predseda vlády v televíznom Press klube potom klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Následne prišla na „Hrad“ vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a vyostrila kritickú situáciu na politický zvrat. Prezident si však zachoval pokoj a rozvahu. Nedal sa konšpiračnými otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a veľmi zodpovedne:

„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“ (Úryvok z mojej knihy Vedieť odísť, ocenenej klubmi českých a slovenských spisovateľov Literárnou cenou Ervína Egona Kischa za rok 2020.)         

Prezident Kováč síce obľuboval uznanie a popularitu, ale bol principiálnym politikom, ale vôbec nie  populistom. V samotnom pôsobení v najvyššej funkcii štátu by mohol byť učebnicovým vzorom pre mnohých slovenských politikov.  Sú o tom  konkrétne poznatky aj dôkazy. Napríklad jeho úvodný verejný prejav a sľub, že bude hlavou štátu všetkých občanov bez ohľadu na národnosť, náboženskú, politickú či inú príslušnosť. Ako zakladateľ HZDS sa dočasne v ňom vzdal  členstva a bol po celý čas v najvyššom úrade dôsledne  nadstranícky. Tento svoj sľub ako prezident dodržal. Čo vyvolalo voči nemu obrovskú nenávisť jeho bývalého šéfa strany a vlády aj mnohé vykonštruované klamstvá a obvinenia v provládnych médiách.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Škandál Kolíková? Niekomu asi preskočilo

Čo hovorí o koalícii kauza ministerky spravodlivosti.


Už ste čítali?