Mikloš: „O nevypočítateľnosti Trumpa a Matoviča“

Autor: Jozef Sitko | 28.9.2020 o 0:28 | Karma článku: 8,73 | Prečítané:  2204x

Bývalý minister v článku SME (22.9.) tvrdí: „Výhodou jeho nevypočítateľnosti môže byť, že ho rovnako ako Trumpa odlišuje od typických liberálnych elít, ktoré to dnes majú ťažšie než kedykoľvek predtým.“

Skúsený politik a publicista ďalej píše: „Nevýhodou a rizikom však môže byť, ak sa neštandardnosť a nevypočítateľnosť prenesú zo sféry politickej komunikácie aj do oblasti riadenia vlády či spravovania a reformovania krajiny. Tu môže nevypočítateľnosť narobiť také škody, čo sa bude dať len ťažko spočítať."               

Ide o vážne tvrdenie, nad ktorým by sa mal čitateľ i volič ešte vážnejšie zamyslieť. Aj keď v mnohom s autorom len všeobecne súhlasím. Ale napriek tomu tento objektívne hodnotený jav  posudzujem v samotnom výsledku konkrétnych konaní premiéra v mnohom inak ako on. V čom teda a prečo?               

Nášho najviac kritizovaného premiéra po roku 1989, na ktorého hlavu sa zosypalo viacej kritiky iba za jeden polrok než na ostatných šéfov všetkých vlád za štyri roky, si dovolím tvrdiť, že mám dostatočne prečítanú jeho takzvanú nevypočítateľnosť, pochybenia v rétorike, rozhodovacích schopnostiach, ale  predovšetkým  prínosy na štát.               

Premiéra hodnotím ako neštandardného politika, ktorý v reálnych politických situáciách hľadá a presadzuje nové a dovtedy ešte v politike neuplatnené prístupy a metódy. Z toho potom vyplýva, vrátane jeho blízkych partnerov,  nečitateľnosť, prekvapenia a veľmi časté aj nepochopenia správnych postupov Matoviča, jeho obdivuhodnej dôslednosti a neústupnosti. To potom vyvoláva na jednej strane značné nepochopenie a na druhej u jeho nepriateľov rešpekt aj strach.

Ale dosť už bolo teoretizovania, preto svoje tvrdenia preukážem konkrétnymi poznatkami a príkladmi. Vráťme sa však do čias, keď tento mladý Trnavčan a úspešný podnikateľ vkročil ako poslanec do politiky, do období mnohých jej radikálnych zmien. Bol už vtedy boháčom, ktoré zbohatnutie mu zabezpečili inzertné noviny. Jeho originálny nápad založiť dovtedy neštandardné periodikum, vhadzované zadarmo do poštových schránok.

Zameral ich  obsah „po novom““ - na informatívnu inzerciu pre občana potrebných drobných služieb. Šlo teda zo strany premiéra o originálnu predvídavosť vtedajšieho mediálneho trhu u nás. Aj potom, čo predvídavo titul novín predal, možno zaň získal viac miliónov, ako predtým na ňom zarobil.

V politike sa tiež uviedol netradične, originálne a veľmi úspešne, keď bez veľkých štruktúr a s minimom financií (nie za milióny eur ako iní politici) založil budúcu, dokonca už vládnu stranu, a stal sa i predsedom vlády. Ozvenou na tento jeho odvážny, v politike celkom nový a dovtedy nepraktizovaný výnimočný počin bola v podstate oprávnená kritika, že ide v politike o celkom neštandardnú stranu.

Kritici mali a majú naozaj pravdu, že je to strana viac-menej iba jej zakladateľa a ostatné je len demokratická kulisa. Lenže už nehovorili o prednostiach takejto nezvyklej strany, že sa Matovič pri jej zrode nemusel zaviazať oligarchom za poskytnuté „veľké finančné dary“. Ani nemusel potom za ne platiť „darcom“ protislužbou – slepotou na rôzne kriminálne kšefty , ktoré za vlád Smeru priviedli štát na mizinu, rozvrátili poslanie justície, prokuratúry, polície, štátneho a správneho aparátu. Veď to, čo dnes počuť z médií, je len vrcholom ľadovca tejto našej skazy ekonomickej, morálnej a v správe krajiny.

Ďalšou výhodou strany OĽANO a prínos v neprospech korupcie je to, že táto neštandardná strana nemusí pre svoje stranícke štruktúry vytvárať (ako napríklad Smer) korupčné korytá svojím aparátnikom a  podporovateľom. O úspešnej výnimočnosti myslenia Trnavčana svedčí aj volebná kandidátka OĽANO, keď ju celú zmení po štyroch rokoch asi polovicou nových kandidátov, vybraných z terénu. Pričom on sa nestrčí na miesto lídra, ale celkom posledné. Na prirodzenú nesúrodosť strany vplýva aj to, že v nej nevládne stranícka disciplína ako v Smere a bývalej KSČ, v ktorých slovo predsedu je div zákonom.

Keďže OĽANO je v každých voľbách v nepriazni médií, lebo im v rámci kampane nedá nič zarobiť, preto si musí Matovič vždy „vymyslieť", čím výnimočným a netradičným osloví (prakticky zadarmo) svojich voličov. Vari by iný politik (napríklad Pellegrini) v takom oslabenom postavení ako Matovič vedel suverénne vyhrať voľby ako on? Či potom bez prieťahov vedieť zostaviť zo štyroch nesúrodých strán (konzervatívcov a liberálov) dajakú funkčnú vládu?

Ešte pri jej vytváraní som v blogu napísal, že by sa mala vytvoriť koalícia len z OĽANO, SaS a Za ľudí. Teda bez strany Sme rodina. Ale musím priznať, že môj vtedy správny odhad situácie a prísne morálne hodnotenie by však rýchlo zlyhali. Bez Kollára by táto vláda nevydržala ani prvý štvrťrok. Veď pod tlakom kritických udalostí (Covidu 19)  a jej účelove nevyberanej kritiky médií by trojčlenná koalícia s egoistickým kritikom Sulíkom, Za ľudí politicky ešte nováčikom Šeligom  a odbojníkom Kollárom, už po prvých sto dní rozkmotrila a rozpadla. Práve štvrtý hráč koalíciu stmeľuje, lebo umožňuje premiérovi s dvomi koaličnými liberálnymi partnermi ľahší dohovor.

Ukázalo sa to práve v prípade jeho odvolávania v parlamentne, ktoré na prekvapenie zvládol proti opozícii na jednotku – súdržne, „jednotne“ až manifestačne. keď Sulíka, Šebestu a Kollára Za ľudí či ďalších koaličných odbojníkov zmravnil a spacifikoval. Tí si uvedomili, že bez Matoviča, už s iným lídrom,  by sa onedlho ocitli v opozičných laviciach.

Premiér svojou intuíciou a veľmi nepopulárnym konaním tiež bezhlavo a neústupne presadil najprísnejšie, v médiách potom tvrdo kritizované  opatrenia na ochranu životov pred pliagou Koronavírusu. Tým paradoxne aj podstatne zmiernil po prvej jej vlne očakávané katastrofálne dopady predovšetkým na ekonomiku. Veril v to, že len tvrdým prístupom ochrany pre najmenší počet infikovaných neznámym smrteľným vírusom, môže zabezpečiť najvyšší počet zdravých zamestnancov,  pomôže tým najlepšie reštartovať našu veľmi zraniteľnú ekonomiku, závislú od exportu.

To, čo pochopil, a čo aj  presadil v prospech štátu napriek hysterickej kritike a hrubému osočovaniu médiami podceňovaný vidiečan z Trnavy, to však včasne nepochopila drvivá časť domácich politikov aj svetových lídrov. Ďalší rozdielny vývoj vo svete ako u nás,  toto  tvrdenie iba  potvrdil.

Preto je výsmechom logiky a pravdy, ak známy komentátor si dovolí napísať lož, že hlavné zásluhy na obmedzení dôsledkov svet ohrozujúcej  pliagy má Peter Pellegrini, ktorý zažil vo funkcii premiéra jej nedramatický, len 14-dňový rozbeh. Navyše zanechal po sebe nástupcovi prázdne a rozkradnuté sklady štátnych hmotných rezerv.

Neviem si predstaviť v pozícii Matoviča váhajúceho bývalého sluhu Fica, ak by bol vtedy pod zúrivou paľbou kritiky médií, politikov, ekonómov aj osobnými obmedzeniami nespokojných občanov. Naňho by však média (tie v službách oligarchov) neútočili. 

Basou ohrozená časť oligarchov už pochopila, že vnútorný rozklad koalície je nepriechodný, a tak zosilnila na vládu mediálny opozičný tlak. Osobitne na jej premiéra. Ku kritikom nevýrazného Hlasu sa pripojili aj persóny osvedčených a usvedčených demagogických klamárov zo Smeru.

Preto ako na povel sa najčastejšie objavujú  v hlavných médiách okrem „hlasistov“ aj korupciou, rozkrádaním Slovenska a klamstvami skompromitovaní hrobári demokracie  – Fico, Blaha, Podmanický, Blanár a ďalší. Viac z Hlasu a Smeru než z celej koalície, hoci pomer počtu poslancov je 38:94 v neprospech týchto dvoch opozičných strán. V televíznych debatách však najmenej vidieť práve najsilnejšiu vládnu stranu, aj keď vo voľbách získala až 54 mandátov. 

Súhlasím s Ivanom Miklošom, že liberáli, ale rovnako tých málo slušnejších strán iného zamerania, to majú dnes veľmi ťažké. So zreteľom na ich vyššiu politickú kultúru nemôžu až tak okato prekrucovať realitu a pravdu, ako to predvádza súčasná opozícia. Hoci bežný volič má už svoj názor, že politik neklame len vtedy, ak sa pomýli.

Ale v tejto podstatnej otázke hodnôt sú značné rozdiely, ktoré by sme nemali negovať. Napríklad, ocajchovať za klamárov Fica, Blahu, Rašiho, Tomáša, Kollára i Pelegriniho alebo trebárs aj Matoviča a Sulíka. Podstatne však je, či vôbec ide o skutočné klamstvo. U Matoviča je to práve nadbytočná prostorekosť. Keď namiesto, aby  mlčal, zvykne hovoriť. Pretože v politike vie práve „čas“ podstatne i rýchlo zmeniť  vývoj a význam ktorejkoľvek riešenej udalosti. Čo ešte platilo včera, nemusí však platiť dnes.

Uvediem na ilustráciu už spomenutý osobný príklad. Vari som klamal, keď najprv som v blogu glosoval, že nová vláda by mala byť bez Kollára. Ale potom som priznal svoj omyl, že premiér konal múdro, keď vytvoril štvorčlennú koalíciu. Hoci sa tým zachoval macošsky voči morálke, ktorá však v politike už dávno nehrá prvé husle.          

Je preto pre mňa nepochopiteľné, ak média namiesto toho, aby objektívne a len dôvodne  kritizovali novú vládu, že ju vo veľmi kritickej dobe nepodporujú.  Nie  chrliť deštrukčný oheň (vedome či nevedome) na destabilizáciu Slovenska. Nemienim však o zaujatosti médií voči vláde opakovať príklady a konkrétnosti, ktoré som už uverejnil v mojom poslednom blogu a o následnej naň vecnej diskusie s názvom článku: „Vraj milujem Matoviča? Ak už – tak Pellegriniho!“     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Oravčanov hanili za svadby, teraz sú vzorom. A poďakujte vojakom, znelo z každej dediny

Celoštátne testovanie ohrozuje neistá ochota zdravotníkov.

Prvá západná krajina, ktorá sa pokúša plošne testovať, píšu o Slovensku

Netreba odhaliť každého pozitívneho, vysvetľuje odborník.

Komentár Bena Cunninghama

Mýli sa pápež?

Akú hodnotu má vyhlásenie cirkvi, ak sa dá jednoducho zmeniť?


Už ste čítali?