Premiér kontra prezidentka. Či naopak?

Autor: Jozef Sitko | 17.8.2020 o 0:28 | Karma článku: 7,98 | Prečítané:  2505x

Vzťahy Mečiar – Kováč sa naisto nezopakujú. Verím, že ani tie Fico – Kiska. No ak by medzi nimi  vzniklý „nesúlad“ predsa gradoval, tak by poškodil štát, a skončil by nakoniec prehrou pre oboch ústavne najvyšších politikov.

V prípade, že by tento ich len navonok bežný spor (pre vrátenie hlavou štátu až tri zákony späť do parlamentu) hneď neskončil prijateľným kompromisom, a zvýšil by v krajine zbytočné napätie, tak by temer naisto  pokračoval akýmsi "zákopovým súbojom" bez víťaza. V jeho závere by naň doplatila prezidentka aj premiér. Potvrdil to aj  neslávny koniec mandátov prezidenta Kováča a čiastočne aj Kisku. Keď verejnosť vôbec nezobrala na vedomie realitu, kto na koho a prečo útočil, kto klamal, kto sa len musel brániť, a predovšetkým, aké celospoločenské hodnoty v tom čase jeden či druhý zastával. Naproti tomu obaja útočníci, chorobní klamári, ktorí následne zatiahli Slovensko do nespočetných veľa nerestí, korupčných káuz a kradnutia, dopadli  paradoxne „lepšie“ než ich obete – obaja prezidenti.

Samozrejme, že prípad pána Matoviča a pani Čaputovej  vôbec nemá súvislosť a totožnosť s dianím za čias Mečiara a neskôr za Fica, premiérmi našej najtemnejšej nedávnej minulosti. Ako priamy svedok aj účastník tohto varujúceho diania u nás hneď po vzniku samostatnosti Slovenska autenticky a stručne zobrazím vývoj vtedajších udalostí medzi predsedom vlády a prvým prezidentom.

Aj v Čechách sprvu hrozila nemilosrdná roztržka medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, ale jej vývoj bol podstatne iný ako u nás. I tam si dvaja Václavovia (prezident Havel a premiér Klaus) v politických názoroch, vzťahoch a v  prístupoch realizovanej politiky osobne veľmi nerozumeli. O ich spore mal vedomosť Michal Kováč. Vedel o ich vzájomných antipatiách, ale aj to, ako ich pred verejnosťou tajili a zastierali svoju vzájomnú nevraživosť. Václavovia si však uvedomili, že ak by spory vypukli verejne, tak  by im škodili doma aj v zahraničí. Ešte viac by však uškodili novej Českej republike.

Súčasný nežiadúci spor medzi premiérom a prezidentkou si netrúfam podrobnejšie komentovať a ani jedného jeho aktérov kritizovať. Tobôž  im niečo odporúčať. Na to majú svoj poradný štáb,  a najmä svoj vlastný názor, čo v záujme krajiny robiť, aby konali zodpovedne v zmysle Ústavy, aby obe ústavné zložky bez zádrheľov plynule spolupracovali.  Najmä by mali konať tak, aby sa predišlo vzniku vážneho politického požiaru, ktorý ba sa potom ťažko uhasil. Túto základnú potrebu nevyhnutnej spolupráce (prezidentky a premiéra) dokumentujem na výstižnom negatívnom príklade Michala Kováča v mojej knihe Vedieť odísť, z ktorej odcitujem príslušný úryvok:  

 „Prezident Kováč ma k sebe pripútal (napriek občasným pracovným nezhodám) práve svojím uvážlivým,  slušným, trpezlivým  a tolerantným správaním. Plne toleroval aj moje neuhladené správanie. Nenahneval sa na mňa ani vtedy, keď som na porade riaditeľov odborov vyslovil protokolárne nevhodné slová: Pán prezident, v tejto veci nemáte pravdu ...  Lenže šéf nikdy nepretláčal  svoju pravdu  z pozície sily.  Uvedomil si, že mať len tú svoju a  ju z pozície moci pretláčať, ešte neznamená konať správne, eticky a účinne. Snažil sa presvedčiť aj svojich podriadených len argumentmi.

Preto si aj ako prezident vždy počínal nanajvýš disciplinovane a obozretne. Nechýbala mu ani veľká vnútorná zodpovednosť, obdivuhodná sebadisciplína  za dianie v štáte, ako aj pozoruhodná osobná sebareflexia. Keď sa náhodne pomýlil, čo sa stalo iba výnimočne, vedel si aj ako hlava štátu priznať chybu a ospravedlniť sa. Žiaducu  výbavu u každého politika výstižne vyjadril asi po roku v najvyššej funkcii nasledovne:

Byť prezidentom, najmä s povahou, akú mám ja, vôbec nie je ľahké. Keby som bral život na ľahkú váhu, možno by som zodpovednosť, ktorá súvisí s funkciou prezidenta, znášal ľahšie. Ja som však vždy život bral veľmi vážne a postavenie prezidenta tento pocit a zodpovednosť ešte zvyšuje. Vopred myslím, čo ma čaká, premýšľam, ako sa čo najlepšie pripraviť. Uvedomujem si plnú zodpovednosť za všetko, čo poviem a najmä čo robím..

Presvedčil som sa, že už od počiatku zvolenia sa prezident snažil s premiérom dobre vychádzať. Myslel si, že svojim obdivuhodne trpezlivým prístupom sa časom obrúsia medzi nimi čoraz ostrejšie hrany. Nechcel sa stať jeho tvrdým oponentom a kritikom. Hoci dôvodov tak konať bolo veľa. Mal však tiež eminentný záujem o to, aby predsedom vlády vytvárané napätie či umele vyvolávané kauzy sa nemedializovali, ale riešili priamo medzi zainteresovanými.

Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci Michala Kováča morálne a politicky  zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: Potrebujeme sa Kováča  veľmi rýchlo zbaviť. Brzdí nás! Natíska sa  otázka: Prečo sa chcel Mečiar prezidenta zbaviť a v čom ho brzdil? Zrejme si naivne myslel, že keď nebude Kováč, tak nebudú ani ním vyvolané problémy, že potom vymiznú domáci aj zahraniční kritici. A on bude mať už neobmedzený priestor na autokratické riadenie štátu a jeho rozkrádanie.

Toto úsilie odstrániť prezidenta sa vyhrotilo do bodu varu hneď v novembri 1993 po nevymenovaní Ivana Lexu za ministra privatizácie. V tomto principiálnom postoji Kováč vytrval, hoci rozzúrený premiér mu hrozil, že rezignuje z funkcie. A vyvolá tým vládnu krízu pre nový štát s nepredvídateľnými vnútro a zahraničnopolitickými dôsledkami.

V tomto spore si však mnohí občania pomýlili dôsledok s príčinou. Kto vlastne škodil mladej Slovenskej republike -  Vladimír Mečiar alebo Michal Kováč? To však vôbec nediferencovali. Nie práve ten, ktorý sa bezohľadne predieral k autokratickej moci a zneužíval nástroje demokratického vládnutia? Či vari ten druhý, ktorý kritizoval  hanebné spôsoby vlády, poukazoval na nešváry, podvody, porušovanie zákonov a na ďalšie ničomnosti? Známy nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung sa  k tejto otázke vyjadril  jednoznačne:

„Vinu na rapídnom úpadku politických mravov, a tým aj medzinárodnej vážnosti krajiny, má  práve onen politik, ktorý sa cíti byť tvorcom a ochrancom slovenskej štátnosti, ministerský predseda Vladimír Mečiar ...“  „Mečiar, traumatizovaný dvojnásobným zvrhnutím v roku 1992 nedôveruje mladej demokracii. Je presvedčený o vlastnom mesiášskom poslaní, a preto odstránil po svojom volebnom víťazstve v podstate všetko, čo by mohlo ohroziť jeho znova získanú moc. Práve Michal Kováč sa stal ako prezident jednou z inštitúcii štátu, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii získať nekontrolovateľnú moc. Spoluzakladateľ HZDS prerástol v odpore proti autokratickému šéfovi vlády sám seba. Kováč, ktorý je spätý s hodnotami západnej demokracie, sa automaticky ocitol v tábore opozície. (Koniec citátu z mojej novej knihy: Vedieť odísť.)

Niet najmenších pochýb o tom, že práve nadstranícky, principiálny a odvážny  prezident sa hlavne pričinil, že mečiarizmus u nás nezakotvil natrvalo. Rovnako, že  sme sa zaradili medzi vyspelé krajiny EÚ, a nepatríme do sféry Ruska. Práve on jednoznačným a výstižným prejavom v parlamente  vyvolal druhé zvrhnutie Mečiara - pád jeho vlády. Len hlúposť následnej  Moravčíkovej vlády s vypísaním predčasných volieb mu potom umožnila vrátiť sa k moci. Pretože následný premiér Dzurinda, hoci by vtedy prebicykloval aj celú Európu (nie iba Slovensko), by sa bez pričinenia Kováča nikdy ním nestal.

Ako sa mu táto už demokratická vláda, vtedy s vysokým celospoločenským kreditom, však odvďačila? V priamych prezidentských voľbách sa nestal kandidátom vládnej  strany SDKÚ a preto bez jej podpory musel z volieb čoskoro odstúpiť. To, čo patologický klamár Mečiar naklamal počas piatich rokov na Kováča, čo vedome o ňom zverejňovali vtedajšie médiá, koľko nepravdivej špiny naňho nahádzali, dá sa ľahko preukázať mnohými dôkazmi. Je len smutnou vizitkou Slovenska, že  pamiatka Michala Kováča ešte dodnes nie je z nej dostatočne očistená.

Otvorená zostáva otázka, prečo Dzurinda a jeho SDKÚ automaticky nepodporili vo voľbe hlavy štátu hlavného a rozhodujúceho bojovníka proti mečiarizmu? Nedali mu šancu sa rehabilitovať v normálnych demokratických podmienkach výkonu moci, ako by vedel konať v prospech Slovenska.  Prečo ho až takto nemorálne zradili? Pretože noví demokratickí vládcovia si včas uvedomili, že by aj im   šliapal Kováč (takisto ako Mečiarovi) z pozície prezidenta na otlaky. Zakaždým, ak by nekonali v súlade so zákonmi a mravmi.

Podľa Ústavy SR je základnou povinnosťou ústavných činiteľov (tobôž prezidenta a premiéra) spolu dobre spolupracovať, aby nedochádzalo k celospoločenským škodám. Žiaľ, v tejto spolupráci významom číslo jeden som dosiaľ spoznal (už od vzniku samostatnosti Slovenska) skôr príliš veľké diery až priepasť ako jej nevyhnutný súlad.

Ten sa však   nezaobíde bez hľadania možných obojstranných ústupkov. Tiež v rámci zákona primeraných kompromisov, ako aj vzájomného rešpektovania názorov a záujmov zo strany  oboch hlavných subjektov, ktoré by mali konať bez akejkoľvek politickej či osobnej averzii a predpojatosti. Len vtedy môže byť naša legislatíva účinnejšia i voči korupcii, primeraná potrebám doby a užitočnejšia pre štátny aparát, hospodárstvo a predovšetkým samotného občana.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Moskva nasadzuje proti Covidu šalajky

Na svete je 50 týchto psov, všetky patria Aeroflotu na letisku Šeremetevo.


Už ste čítali?