reklama

AD: „Veľké sprisahanie proti Rusku“

Kto si platí i na blogoch Sme reklamu tejto knihy, vydanej ešte v roku 2 017? Plnú lží a prekrútených právd. Lenže mnohé už zabudnuté i neznáme príklady odhaľujú inú imperiálnu politiku Ruska – tú bez zmeny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Už naši národní buditelia v dobrej viere a veľkej naivite hľadali pomoc a záchranu u pokrvného veľkého brata – vraj mocného to Duba Všeslovanstva. Ten však kedysi bol a je i od nového zrodu v roku 1917 od koreňov prehnitým „obrom“. Teda tým - pohromou pre svojich susedov. Dosvedčujú to udalosti dejín Ázie aj východnej a strednej Európy. 

Hneď na úvod však musím zdôrazniť, že naša rodina bola pôvodne prorusofilská! O rýchlej zmene tohto pomýleného myslenia som už písal v blogu: „Môj „zážitok“ s osloboditeľmi už v prvom dni slobody“. Preto aj historické fakty o agresívnej, mocenskej a imperiálnej politike Kremľa pripomeniem skôr náznakovo a formou toku historicky overených dejov. Pre jednoduchšie spoznanie a odhalenie tvrdení ich súčasných dezinformátorov. A to aj cez celkom neznáme súvislosti a zaujímavé autentické príbehy v dlhšom časovom horizonte

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V rámci témy si treba pripomenúť ako podstatnú vec spojenecký pakt dvoch hrôzostrašných diktatúr medzi dovtedy znepriateleným Stalinom a Hitlerom. Ten podpísali koncom augusta 1939 ich ministri zahraničných vecí Molotov a Ribbentrop. Už o pár dní tak umožnil zločincovi v hnedom, aby bez obáv nacistov z boja na dvoch frontoch (na Západe i Východe) napadol slabé Poľsko. Ako priamy dôsledok tejto krátkej vojny bol začiatok tej najhroznejšej svetovej s vyše 50-miliónmi ľudských obetí.

Netreba však zabudnúť, že k tomu len čiastočne(!) prispela mníchovská zrada Československa zmluvnými spojencami Anglickom a Francúzskom. Keď vtedy krátkozraký zbabelec, britský premiér, cynicky vyhlásil, že pre nejakú bezvýznamnú krajinu neobetuje desiatky tisícok vlastných vojakov. Z toho plynie historické poučenie, že proti zlu treba vždy hneď zasiahnuť! Kým sa jeho mor nerozšíri rýchlejšie než požiar.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale násilnícky Stalin sa „kšeftom“ s Hitlerom „obohatil“ na úkor demokratickej Európy i sveta. Keď sa s ním zmluvne dohodol, že on mu dovolí zasa vojensky vpadnúť do východnej časti Poľska, kde potom získal veľký „kus cudzej zeme“. Takže potom mohol svojvoľne konať - zmasakrovať domáce neposlušné a vzdorné obyvateľstvo. Keď preventívne dal vyvraždiť desať tisíc príslušníkov porazenej poľskej armády v lese Katyň. Na rozdiel od Poliakov my sme sa však z histórie teroru Moskvy nikdy nepoučili. Uvediem o tom autenticky zažité príbehy a príklady.

Keď stíhač nelieta a pečie oplátky

Zabudlo sa už na to, že na rozpútanie komunistického justičného teroru vraždenia a žalárovania mnohých obetí u nás vyšiel nepriamy príkaz práve z Kremľa. Potom, čo komunisti získali po roku 1948 neobmedzenú moc. A tak rozhodujúci ruskí „poradcovia radili“ verným poskokom pri moci na čele s prezidentom Gottwaldom, a v skutočnosti nariadili, koho majú len zavrieť, koho však odsúdiť a popraviť!

Patologicky upodozrievavý vrah Stalin (po „zrade“ Moskvy neposlušným maršalom Titom, vládcom v bývalej Juhoslávii) sa snažil pomocou rozpútania nevídaného teroru v satelitných štátoch zaistiť ich trvalú poslušnosť a vernosťMatičke Rusiji. Uplatnil tak vo východnej Európe (svojej mocenskej sfére) rovnaké bezduché násilie a vraždenie, aké sa osvedčili ešte pred vojnou a po nej proti vlastným občanom. .

V jáchymovskej bani Svatopluk som sa s niektorými nešťastníkmi týchto Moskvou riadených procesov denne stretával v rokoch 1952 a 1954.. Moju pozornosť tam predovšetkým pútala skupinka troch odsúdencov, ktorá „kopala“ pre Rusov urán – počas vojny bývalých spolubojovníkov - spojencov. 

Dôvod tohto ich nešťastia bol, že ako stíhači RAF zostreľovali nad Anglickom útočiace nemecké lietadlá. Tento paradox o komunistickej zvrátenosti, keď bývalí hrdinovia ťažili ( už ako trestanci) za neľudských podmienok pre nenásytných Rusov vzácnu uránovú rudu, konkretizujem príbehom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už v roku 1942 až do vypuknutia SNP zamestnal môj otec cukrár, vtedy vraj „kriminálnik“, ďalšieho „kriminálnika“. Šlo o bývalého degradovaného a predtým v Leopoldove žalárovaného vojenského pilota Júliusa Goralika. Toho po prepustení nikto nechcel zamestnať. Odsúdili ho za velezradu veľmi zhovievavo – len na dva roky. Na rozdiel od už komunistických súdov ľudu, ktorí u hrdinských letcov RAF mali v nejednom prípade sadzbu nad desať rokov. Ale „pekára“ Goralika odsúdili za ťažký zločin, že pred začatím svetovej vojny chcel uletieť z piešťanského letiska do ešte vtedy neokupovaného Poľska.

Pre otcovu živnosť temer tri roky piekol zmrzlinové kornútiky až do Povstania. Hneď v prvý deň jeho vzniku zobral batoh na plecia, opustil rodinu aj jednoročného syna a vybral sa do Banskej Bystrice. Otec stratil pekára, ale povstalci získali „nebeského ochrancu“, ktorý ich chránil na starom dvojplošníku pri bojoch s esesákmi. Po potlačení SNP odletel do už oslobodenej časti Poľska. Po krátkom výcviku útočil na Nemcov až do konca vojny už modernou ruskou stíhačkou, zvanou „Lavočka“. Podľa jej konštruktéra Lavočkina.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oproti kamarátom z letiek RAF mal však veľké šťastie, že bojoval na Východe a nie na Západe. Takže mohol pokračovať v lietaní až do penzie ako kapitán Československých aerolínii a lietať tak do celého sveta. Lenže jeho kamaráti z RAF dolietali všetci. Lebo ich komunistickí režim obžaloval a odsúdil na dlhé roky basy, že bojovali proti nacistom v armáde budúceho imperialistického nepriateľa. Previnili sa výlučne tým, že ich po páde Poľska (v októbri 1939) nemohli presunúť za pilotov do Červenej armády Ruska, lebo až do júna 1941 si Josif Visarionovič Stalin vyznával lásku s Adolfom Hitlerom.

Ale našich nečinných stíhačov v Poľsku potrebovalo zo vzduchu existenčne ohrozené Anglicko. To, že fašistické Luftwafe nepokorilo nevzdávajúcu sa ostrovnú krajinu, mali na tom svoj podiel aj naši letci. Vo vojne i krátko po nej hrdinovia a neskôr trestaneckí nevoľníci v Jáchymovských baniach.

Pre Rusov bol urán cennejší než životy!

Ďalej už text z knihy J.S. Vedieť odísť: „Práve Jáchymov bol v skutočnosti najväčšie väzenie na svete. Na svoju prevádzku a uspokojenie nárokov na urán nenásytných Rusov si jeho ťažba vyžadovala asi 100-tisíc novodobých otrokov. A tých mu poskytli štátni „dodávatelia“ – socialistická polícia a súdy. Aby naša „mierumilovná vláda ľudu“ mohla uspokojiť čoraz náročnejšieho spojenca „na večné časy“.

Na revanš Moskva do Československa vyexpedovala svojich expertov na prevýchovu údajných zločincov. Podľa svojho vzoru – v praxi už dve desaťročia osvedčené gulagy. Veď priatelia si musia vzájomne pomáhať

Prezývka mukl (muž likvidovaný komunistickou lúzou) a Jáchymov vyjadrovali synonymum legendárnej socialistickej väznice. Nešlo tu iba o kedysi kúpeľné mestečko na severe republiky, ale o viaceré miesta v Čechách, ktorých spájal práve výskyt a ťažba uránu. Ťažila sa nielen v chotároch Jáchymova, ale aj Horního Slavkova, Božího Daru, Ostrova, Přibrami a širokého okolia Mariánskych Lázní, kde nesmel bežný smrteľník vkročiť bez povolenia. 

Len formálne „Státny podnik Jáchymovské doly“ bol obrovský kolos, neporovnateľný s akýmkoľvek veľkým podnikom v republike. Len taká pohraničná dedinka Horní Slavkov, doslovná diera kúsok od Karlových Varov, bola v noci vysvietenejšia než jagajúce veľkomesto. Každá z baní, bolo ich spolu deväť, mala „poruke“ trestanecký tábor. Oba areály oddeľovala iba prašná cesta. Tá viedla medzi zdvojenými ostnatými plotmi, vysokými vyše tri metre.

Nad celým terénom dominovali na každých sto metrov vysoké strážne veže z dreva. Noví projektanti svetlých zajtrajškov boli v tomto dôslednejší a ostražitejší ako ich nacistické vzory. Celé toto dôvtipné väzenské hospodárstvo by lepšie nevymysleli ani stratégovia temnôt – Hitler a Stalin spoločne.

V štátnom podniku Jáchymovské doly v tom čase priamo zahynulo až tisíc sedemsto politických väzňov a ďalší veľký počet zomrel na následky rádioaktivity. Len platy na bacharov (strážcov) prevyšovali stotri miliónov korún mesačne, keď noviny stáli 30 halierov a auto Škoda len 21 tisíc. Stravné na jedného mukla však bolo len šesť korún denne.

Väzni v záujme splnenia bezohľadnej normy však nechránili svoje životy nevyhnutnou výdrevou nadložia svojich pracovísk. Práve veľký výskyt zeminy nad hlavami ich ohrozoval smrteľnými závalmi. Pred veľkým zosuvom pôdy však muklov neochránili ani hrubé drevené podpery, výnimočne rozdrvené až na triesky. Veď alfou a omegou bolo, aby si mukl splnil stanovenú náročnú normu, lebo len tak ľahšie prežil a vyhol sa postihom. Inak by mu žalárnik znížil objem stravy, zamedzil možnosť si kúpiť cigarety či iný tovar za vydreté táborové poukážky a tiež by mu zakázal akýkoľvek písomný styk s domovom. Vylúčil by aj výnimočnú možnosť sa stretnúť raz za polroka s rodinnými príslušníkmi. Ak však dlhodobo neplnil normu, potom mu hrozilo, že pôjde do „diery“ - na samotku.

Bol to dômyselný systém cukru a biča, zabezpečujúci automaticky vysokú pracovnú aktivitu a produktivitu bez dozoru, ktorý však nebral ohľad ani na telesne slabých a chorľavých väzňov. Ale prečo potrebná ochrana životov (výdreva) nemala nijakú prioritu? Prečo bola v pracovnej norme najhoršie bodovo hodnotená? Len ťažko posúdiť, či sa tak dialo pre pomätenú myseľ, totálnu hlúposť alebo kriminálnu zvrhlosť. Ale určite preto, aby sa bez ohľadu na číhajúcu smrť vyťažilo čo najviac uránu.

Preto v bani ľahko dochádzalo k tragédiám. Stačila malá nepozornosť či iná nepredvídateľná udalosť, ale hlavnou príčinou bola absencia údržby techniky. Napríklad v susednej bani Ležnice sa pretrhlo možno tonu vážiace hrubé oceľové lano, dlhé osemsto metrov, ktoré držalo ťažkú klec  - primitívnu kabínu z kovu a dreva. Nehodu spôsobilo zanedbanie technickej kontroly, keďže chýbala akákoľvek údržba tohto rýchlovýťahu, dosahujúceho až štyri metre za sekundu. Následne zlyhali v prevádzke roztvorené veľké dva drapáky – akási bezpečnostná poistka, ktorej silné spružiny mali hneď sklapnúť a padajúcu klec už po pár metroch zastaviť. Tá však letela aj s troma väzňami vyše dvesto metrov na samé dno šachty.

Za zlý stav techniky, nezodpovedné pracovné zlyhanie, však nešiel z vedenia bane nikto do väzenia. Veď každá údržba by si vyžadovala odstávku ťažby uránu a tá mala pre Rusov a našu lokajskú vládu oveľa väčšiu prioritu a hodnotu než životy muklov. Preto sa ťažilo deň aj noc bez technických odstávok, ktoré by ohrozili splnenie stále narastajúceho plánu ťažby vzácnej strategickej suroviny.“

Medzi muklami som spoznal socializmus

„Práve v Jáchymove sa mi ukázala skutočná tvár komunistického teroru. V Horním Slavkove som sa stretával každý deň iba s jeho násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom a klamstvom. Stretol som tam bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa počas vojny. Napríklad v mraze som videl „kráčať“ väzňov, ktorí šli v drepe a držali sa za uši. Až do chvíle, kým vedľa mňa kráčajúca staršia pani z triediarne rúd sa odvážila na bacharov skríknuť: „Nehanbíte sa, veď ste horší ako gestapáci!“

Mnohí z nich, oblečení do zelených uniforiem ministerstva vnútra s červenými výložkami, boli rovnako brutálni ako nacisti. Najmä ak šlo o „vzorové kádre“ zo Slovenska. Doma pásli kravy a ovce, ale pracujúci ľud patrične zvýšil ich sebavedomie. Vyobliekal ich do uniforiem, do rúk dal automaty a predovšetkým muklov – nepolepšiteľných odporcov nových poriadkov. V ich vyškolených hlavách sa zafixovalo iba jedno, že na týchto škodcov socializmu platí len najtvrdší teror.

Ani dodnes niet presných informácií, čo sme za tento nehanebný „obchod storočia“ zaplatili a čo nám zaň uhradili Rusi. Podľa odtajnených dielčích zmlúv pokrývala ich reciprocita len pätnásť percent (neskôr len desať) našich výrobných nákladov na vyťažený urán. Vtedy však tieto rabované ložiská boli najbohatšie na svete, keď cena tejto vzácnej komodity zodpovedala jej významu a dopytu. Tvrdilo sa, že urán mohol roky uživiť celý náš štátny rozpočet.

Ešte horšie, že po roku 1989 sa nevyšetrovala zodpovednosť za zavraždenie vyše tisíc sedemsto muklov. Tieto hrozné zločiny sa prehliadli rovnako mlčky ako strieľanie utečencov na hraniciach. Ich vinníci však neboli neznámi, veď sa grupovali z najvyššej straníckej a vládnej hierarchie štátu. Jej pohrobkovia dnes ospevujú niekdajšie naše spojenectvo: „So Sovietskym zväzom na večné časy!“ A mladšie generácie o tomto nám vnútenom čertovom spolku nehanebne dezinformujú.

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  315
  •  | 
  • Páči sa:  6 050x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu