Môj „zážitok“ s osloboditeľmi už v prvý deň slobody

Autor: Jozef Sitko | 6.5.2020 o 21:12 | Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2870x

Otec antifašista, roky čakajúci na túto najradostnejšiu chvíľu svojho života, keď do nášho domu zavítal hosť najvítanejší – najprv prvý, na to druhý a tretí Červenoarmejec.  

Keď po rokoch strádania, strachu o život a prežitie rodiny konečne nadišiel  prvý deň očakávaného konca dlhej vojny. Nekonečnej našej radosti, očakávanej nádeje a slobody. Tento veľký sviatok - 4. apríl 1945 už v oslobodených Piešťanoch Červenou armádou.

            Na túto radosť a optimizmus mal môj otec výnimočne vážny dôvod. Veď v tuhej februárovej zime roku 1942 (v hlbokej noci) vnikli do nášho domu traja ozbrojenci vtedajšieho Ústredia štátnej bezpečnosti. Prišli zaistiť vysielačku moskovského špióna, nášho len 3-týždňového podnájomníka, Nemca antifašistu, pod krycím menom Shwarz.

Jeho skutočné meno však bolo Schramm. Dobitého ho k nám privliekli, detailne presliedili celú našu chalupu. Otca potom zatkli a odvliekli do Bratislavy, ústredia svojej   nory. Do budovy dvoch majestátnych levov z kameňa na ulici Československej armády. Veľké šťastie však bolo, že nenašli hlavný dôkaz „zločinu“ otca – anténu od vysielačky, ktorá ešte neodvysielala žiadne depeše do Moskvy.

Chýbala jej anténa práve otcom už zakúpená. Jej skĺbené drôty duchaprítomný otec, ešte kým šiel tajným otvoriť masívne vráta chalupy, strčil  pod vankúš spiaceho 6-ročného syna (teda mňa). Našťastie, ani jedného z troch nočných votrelcov nenapadlo ju hľadať pod hlavou spiaceho dieťaťa a ho zobudiť. 

Ruskí špióni netušili, že sú v pasci

O tejto vtedy senzačnej udalosti v Piešťanoch uverejnil denník Pravda celostránkový článok.. Redaktor vyhrabal tento starý príbeh z protokolov Ústredne štátnej (ne)bezpečnosti  a publikoval ho 6. augusta 1971. Autor čerpal z protokolov niekdajšej ÚŠB. A takto opísal tento špiónsky príbeh (odcitujem z neho aj s pravopisnými chybami tri úryvky):

„Gestapo zistilo, že Schwarza a Fomferru v roku 1939 vyslali z Moskvy ako desiatky iných rozviedčikov do Európy. Šli cez Paríž, Brusel a Mníchov až na Slovensko. Mali plniť spravodajské úlohy pre generálny štáb Červenej armády. Ďalej gestapo zistilo, že patria do organizáciektorú Abweh, r nazval Červenou kapelou a Canaris, šéf tejto nacistickej špionážnej a kontrašpionážnej služby, sa  ju  do tých čias  márne snažil odhaliť.“

Autor článku sa však zmýlil v tvrdení, že Rusi už v roku 1939 vyslali týchto agentov do Európy, že mali odvtedy pôsobiť s inými špiónmi v krajinách, ktoré okupovali nacisti. Podľa mojich poznatkov špióni Schwarz a Fomferra prišli na Slovensko až koncom roka 1941 (nie v 1939). Domnievam sa, že tento  časový „omyl“ je iba historicky účelová lož. 

Práve o dva roky skorší termín vyslania špiónov Červenej kapely do Európy by mal verejnosť presvedčiť o údajnej Stalinovej predvídavosti na vojnu s Hitlerom. Obhájiť, že  on s ním oprávnene podpísal vojenský pakt. Ospravedlniť, že totálne zlyhal pred útokom nacistického Nemecka na spojenecké Rusko. Termín rok 1939 však vylučuje správanie sa Stalina pred a po napadnutí nacistami, ale  aj amatérske špiónstvo dvoch agentov Moskvy na Slovensku.

             Znova citáty z Pravdy: „Agenti Ústrednej štátnej bezpečnosti v spolupráci s gestapákmi vytvorili okolo Schwarza a Fomferru  - hrdinov nášho rozprávania – neviditeľnú sieť pozorovateľov a stopovateľov, takže vedeli o každom ich kroku. Keď ráno 5. februára 1942 odcestoval Schwarz do Bratislavy po vysielačku, už ho mali na očiach. Kufrík s vysielačkou nechal najprv v úschovni batožín na stanici v Piešťanoch, lebo nemal pre ňu vhodný úkryt. Potom po dohode s Fomferrom sa rozhodol  ju nechať u cukrára Sitka.“

„Správa o zatknutí dvoch sovietskych rozviedčikov hneď letela do Berlína a dostala sa aj na stôl Heydricha a vzrušila ho.“ (Bol šéfom tajnej polície, obergruppenführrerom SS a budúcim miestodržiteľom v Protektoráte Čiech a Moravy, ktorého v Prahe zabili výsadkári Kubiš a Gabčík. Ako odvetu Nemci vypálili obec Lidice – poznámka J.S.). „Vypracoval ju gestapák Kozlovský a niektoré fakty nasvedčovali, že sa podarilo potvrdiť  skutočnosti, ktoré doteraz boli len dohadmi. Heydrich usúdil, že prišla jeho pravá chvíľa, že sa musí chopiť prípadu, ktorý hnevá samotného Hitlera.“

Až veľmi úsmevne pôsobí konanie Schwarza, keď pricestoval z Bratislavy do Piešťan aj s vysielačkou. Najskôr ju dal do úschovne na železničnej stanici, ale o pár hodín ju zasa odniesol do nášho domu. Profesionál  takto nemôže zmätkovať a náhodne sa rozhodovať   - raz tak, potom inak! Jeho neprofesionálnosť sa prejavila aj v tom, že sa na Slovensku  oženil so Slovenkou a tá mu porodila dieťa. Konal nezodpovedne, že chcel byť nablízku rodičke a preto zmenil úkryt  vysielačky z Bratislavy do Piešťan.

Azda Schwarzovi na utajenie návštev manželky (rodičky) v nemocnici  stačil iba biely plášť? Veď v tom čase ju už vizitíroval iný doktor - šéf  agentov ÚŠB Imrich Sucký. Každý krok Schwarza a Fomferru dal pozorne sledovať a od prvého dňa vedel, že sa vysielačka nachádza v našom dome. Iba ruskí špióni si nevšimli, že sú už mesiac v jeho pasci.

Úryvok z mojej novej knihy Vedieť odísť:

„Ako chlapča som spolu s otcom zakaždým tajil dych, keď sme potajme počúvali   stanicu Volá Londýn.  Nedočkavo sme čakali na správu, kam až postúpila Červená armáda, aké ďalšie mestá oslobodila. Ich názvy Sevastopol, Odesa, Charkov, Kyjev  mi zneli ako najkrajšie metropoly, hoci isto boli zanedbané a v ruinách. V tých časoch som už poznal mená všetkých ruských maršalov, aj akému frontu velili, lepšie než malú násobilku.

Keď prvý osloboditeľ – dôstojník vstúpil do nášho domu, otec otvoril na jeho privítanie fľašu starej slivovice a ponúkol ho poldecákom. Ten ho však hodil do nefungujúceho vodovodu a ukázal prstom na dvojdecový pohár. Netrvalo ani polhodiny a oficier vypil „na ex“ päť pohárov! A fľaša  prázdna a oficier ešte triezvy. Otec ako slušný hostiteľ šiel na poschodie do špajze pre ďalšiu pálenku. Dôstojník sa vybral za ním.

Keď uvidel asi zo desať skladovaných fliaš, vytiahol pištoľ, namieril ju na hlavu otca a nechal si všetky fľaše naložiť do našej veľkej koženej tašky. Spokojný, s  pištoľou už  za opaskom, pozdravil “Spasíba“ a pobral sa oslobodzovať ďalšie mestá a dediny od krutých okupantov.

Druhý ruský návštevník domu bol iba vojak. Už ho otec nepohostil skonfiškovanou slivovicou - ale iba vodou. Aj on namieril naňho zbraň. Vynucoval si, aby mu dal spoľahlivo fungujúce švajčiarske hodinky, ktorých presným časom a tenkou hrúbkou sa tatko vždy chválil. To už bola aj na flegmatického bojka otca prisilná káva a na prekvapenie sa odvážil rázne vzoprieť. Rusa napomenul: „Stalin, zakázal brať  časy!“ Keď vojak počul slovo Stalin,  vyľakal sa a zdupkal.

Ďalší ruský osloboditeľ však pochodil najhoršie. Ťahal mamku do šopy, ale  tá mu vrazila takú šupu, že sa mu z nosa začala valiť krv. Šermoval puškou a chcel ju zastreliť. Ona s ním o zbraň zápasila a silno kričala. Rus zutekal ešte prv, kým  pribehol na pomoc otec aj so zavalitým zamestnancom Tónom.

Našu malú izbietku najprv obýval špión  Schwarz, potom dva dni podplukovník Wehrmachtu, veliteľ nemeckej batérie, ale najdlhšie v nej prespával major rumunskej armády. Ten velil v blízkych poliach rozostaveným štyrom protilietadlovým delám na ochranu miestneho letiska. Každý deň som sa motal okolo rumunských vojakov a predovšetkým ich diel. Občas mi dovolili si sadnúť na post strelca  a malým kolieskom potočiť laufom  na prázdne nebo.

Celý čas až do konca vojny  si rumunskí delostrelci ani raz nevystrelili. Až  9. mája 1945, keď už bol vytúžený Mier. Keď sa z ničoho nič zjavil na oblohe nemecký fockewulf. Keď naberal výšku, zazneli z jedného dela dva výstrely a uvidel som túto modernú stíhačku  rútiť sa na zem. Pilot však šťastne „pristál“ na poliach pri obci Orvište (už na padáku). Odkiaľ znenazdajky vyletel, a prečo až v čase mieru, to zostalo záhadou.

Fešný veliaci rumunský dôstojník sa vyznačoval, že si maľoval pery, aj tým, že spolu s ním spávala na úzkej posteli pekná slečna. Namiesto v uniforme som ju vždy videl iba v župane. Ako desaťročné chlapča som si vymýšľal, či má pod ním aj dajakú bielizeň. Ľutoval som, že si to nemôžem overiť z nejakej diery, keď sa umývala v lavóre. V tej istej posteli potom spával ruský plukovník a s ním aj macatá  barišňa,  ale tú som videl iba v uniforme, v ktorej možno aj spala. Rus bol nadmieru srdečným oficierom, ale chýbali mu móresy a noblesa rumunského majora či nemeckého podplukovníka.   

Z opisu udalostí je zrejmé, že pred Rusmi sa k nám nakvartírovali Nemci, potom Rumuni, no nič neukradli a žiadnu nezbedu nevyviedli. Ale osloboditeľom stačil iba jeden deň, ten nami štyri roky najvysnívanejší, aby po sebe zanechali namiesto obdivu a úcty   len veľké rozčarovanie. Môj dôverčivý otec, citovo Rusofil, utŕžil prvú veľkú facku a  precitnutie z naivity voči osloboditeľom.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fica môže za rehabilitácie v kaštieli dostihnúť vysoká pokuta

Podnet parlamentnému výboru môžu dať občania či poslanci.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Čaputová neprišla ako učiteľka rozdávať známky

Prezidentka chápe, že demokracia nie je tyrania väčšiny.

Čo znamená otváranie hraníc? (otázky a odpovede)

Navrátilci, ktorí prišli na Slovensko skôr ako dnes ráno, majú smolu.


Už ste čítali?