Štát bez vlády fungoval lepšie ako s vládou

Autor: Jozef Sitko | 22.3.2020 o 14:45 | Karma článku: 7,12 | Prečítané:  2551x

Ľudia sa po okupácii v roku 1968 obávali hladu. Preto najmä potraviny skupovali omnoho viac než dnes. Hoci vládol chaos a existenčný strach, zo štátnych hmotných rezerv neviazli prísuny tovarov. Teraz chýbajú ochranné prostriedky

Dni a týždne po okupácii boli pre mňa najdramatickejšie, najotrasnejšie a najobdivuhodnejšie. V každú hodinu som spoznával neuveriteľný a neopakovateľný vzdor,  morálku, spolupatričnosť, odvahu, súdržnosť a národnú hrdosť rozčarovaných občanov proti okupácii. Chodil som domov  až v noci, iba sa osprchovať a asi na štyri či päť hodín si zdriemnuť. Deti som videl iba v postieľke, keď spali. Hneď ráno som  už  utekal do redakcie.

V  uliciach plných demonštrantov som snoril, čo sa za noc odohralo nové. Všade sa to hemžilo nápismi, výveskami či plagátmi proti okupantom. Napriek úzkosti a smútku však prekvitala ľudová  tvorivosť, presvedčivá hravosť a odbojný humor. Zároveň ma malý tranzistorák informoval, čo sa v tom - ktorom meste  stalo, alebo sa  práve deje.  Kto mal toto rádio, tak si ho prilepil na ucho.

Potom som si zaliezol do niektorej z kaviarní, novinárskeho či iného  klubu  si skonfrontovať či ujasniť s náhodnými partnermi nové poznatky. Už nič nebolo  plánované, ale iba bezprostredné a živelné. Aj návštevy kaviarní,  klubov či iných pohostinstiev som si vyberal náhodne. Ich plynulú a dlhú prevádzku neodradila ani okupácia.

Výbušný virvar na uliciach síce bol, ale napríklad aj medzi zákazníkmi v plných  obchodoch, keď sa narýchlo a vo veľkom skupovali potraviny, panovala obdivuhodná disciplína, vzájomné porozumenie, nečakaná solidarita a ohľaduplnosť. Hoci občan prežíval vnútorné obavy a stres z najbližších hodín a dní,   trpezlivo vyčkával v dlhých radoch a nešomral. Aj prísun potravín zo skladov štátnych hmotných rezerv bol plynulý. Nikde neprepukala z bezvládia panika či revolučné rabovanie. Všade vládol nikým neorganizovaný poriadok a zároveň neškodný chaos bez revolučných lapsusov a násilností. A to napriek miliónovým davom v uliciach miest a tisícom okupantských tankov. 

Tento unikátny obraz ma celkom ohúril. Čudoval som sa, ako je to možné, že z bezvládia a tvrdej komunistickej disciplíny nevznikla anarchia.  Ale na prekvapenie práve bez direktív všemocnej strany a a jej príkazov nastal v štáte vzorový poriadok, sebadisciplína, vzájomná súdržnosť a porozumenie. Všetko sa však dialo dobrovoľne, ohľaduplne, plynulo a iniciatívne bez zjavnej nervozity. Bolo to pre mňa neuveriteľné spoznanie, že veľké spoločné nešťastie zblížilo aj rozvadených susedov, ktorí si ešte včera nevedeli prísť na meno. Nik si už netrúfol nič zakazovať a od občanov vyžadovať. Solidárne konali aj bezpečnostné zložky, ktoré sa iba pokojne prizerali, či niekto predsa len nenarúša po okupácii ustálený chaotický poriadok. 

Určite to bola doba famózna. Keď občan po dvoch desaťročiach sa nachvíľu  nadýchol slobody a v mnohom sa už aj cítil slobodným. Keď už nemusel  z rádia počúvať dookola len samé frázy, klamstvá, sľuby a hlúposti v rozpore s bežnou realitou. Vzájomná dôvera občanov v lepší možný život tak narastala každým dňom pred 21. augustom. Túto až nereálnu nádej po dvoch desaťročiach v okovách však zmietli cez jedinú temnú noc útoční votrelci, takisto ako trvale ničivá obrovská záplava. A to s trvalými následkami politickými, hospodárskymi a morálnymi v mysli okupovanej krajiny..

Náhle precitnutie z tejto až osudovej pookupačnej hrôzy a obáv však vzápätí podnietil zrod  historicky nevídaných morálnych síl nenásilného odporu v našich dvoch napadnutých národov i národností voči zlobe a zrade od dlhé roky ideologicky velebeného vraj „spojenca na večné časy“. Takže spontánny občiansky odpor, odhodlanie, rozhodnosť, nezmieriteľnosť voči útočníkovi bol už len dôsledkom tejto i vo svete jedinečnej a v ňom obdivovanej súdržnosti, spolupatričnosti a vzájomnej solidarity vtedajšieho nášho spoločenstva.

Tieto morálne ľudské super hodnoty zbĺkli ako obrovský požiar samé od seba. Neorganizovali ich neprajní imperialisti zo Západu či domáci zapredanci a nepriatelia socializmu. Prejavili sa celkom živelne práve v najkritickejších chvíľach po vpáde okupantov. O tomto neprávom nedocenenom historickom dianí môže niečo charakterizovať aj malá epizóda, keď  sa aj skupina kriminálnikov z Ostravy verejne zaviazala cez náš ilegálne fungujúci rozhlas, že kým neodídu Rusi z Československa, nebudú  kradnúť. Nemohli však tušiť, že by museli trieť biedu plných  dvadsať rokov. Lebo u okupantov dočasný  „pobyť“ znamenal už natrvalo, ako si to zakaždým vyžadovalo veľmocenské postavenie impéria Ruska.

V tejto výnimočnej dobe našich spoločných dejín s Čechmi sa zreteľne prejavila iná morálka, oduševnenie, súdržnosť aj viera v dobro či spravodlivosť ako  nikdy predtým a už ani potom. Práve za  hodnoty Januára ´68 a na protest proti  okupácii  sa v roku l969 upálili či chceli upáliť niektorí študenti. Ján Palach  nebol  jedinou obeťou pookupačnej doby . V tej, ktorej krédom mladých ľudí neboli lacné radovánky, ale vlastenecké a občianske  hodnoty.  Kto to nezažil –  ten ťažko dnes uverí!

Tento jedinečný a neopakovateľný jav však zostal po rokoch nepovšimnutý. Vari ho zahrabala do zabudnutia dvadsaťročná okupácia, dlhá  potupa, škandalózna  normalizácia a kolaborácia s okupantmi?  Azda  generačnú pamäť otupil úpadok sebavedomia, hrdosti a morálky? Veď  v dejinách Čechov a Slovákov sa prejavilo iba málo hrdinstva ako v rokoch 1968 - 1969, ale o to viacej nadbytočného ohýbania chrbtov, zištnej kolaborácie a zrady.

Tento už osudový príbeh ukázal aj nevítaný poznatok, že svojvoľne vládnúci komunisti preukázali vyššiu zodpovednosť vo vtedajšej dobe nespoznaných rozmerov než vladárenie  exkomunistu Fica počas aktuálnej skazy koronavírusu. Tí zabezpečili plné sklady štátnych hmotných rezerv (ŠHR) po okupácii pre zásobovanie potrieb občanov. Ale celkom inak tomu bolo v dnešnej situácii, keď sú priamo ohrozené životy spoluobčanov.

Veď normatívne zabezpečené  ŠHR by štátu ročne „zhltli“ stovky miliónov eur. Takže pri tých menej funkčných sa dajú „zarobiť“ veľké peniaze, ktoré možno použiť účelovo na  rozkrádanie. Ale ide výlučne o ničím nepodložený názor, ktorý by mohli potvrdiť, ak budú iniciatívne,  len orgány trestného konania.   

Ťažko sa dá teraz odhadnúť, či nebezpečie zamorenia koronavírusom bude pre nás väčšou pohromou ako okupácia Rusov v roku 1968. Morálny dopad vírusu na spoločnosť bude  určite oveľa menej drastický,  aký sa potom ukázal ten amorálny pookupačný v tzv. normalizácii. Pričom ten súčasný určite nebude trvať až dvadsať rokov. 

Domnievam sa, že toto spoločné veľké nešťastie a nebezpečie zblíži občanov, posilní ich morálne a zomkne do spoločného boja s obávaným neviditeľným nepriateľom číslo jeden. Predovšetkým, že  zvýši disciplinovanosť, spolupatričnosť a vzájomnú ohľaduplnosť medzi občanmi. Preto optimisticky dúfam, že táto zatiaľ nespoznaná tragédia zblíži ľudí a vyvolá v nich aspoň niektoré morálne pozitíva z minulosti, ktoré som s obdivom zažil v tragédii spred piatimi desaťročiami.

(V článku som využil aj text z mojej novej knihy Vedieť odísť.)

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fica môže za rehabilitácie v kaštieli dostihnúť vysoká pokuta

Podnet parlamentnému výboru môžu dať občania či poslanci.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Čaputová neprišla ako učiteľka rozdávať známky

Prezidentka chápe, že demokracia nie je tyrania väčšiny.

Čo znamená otváranie hraníc? (otázky a odpovede)

Navrátilci, ktorí prišli na Slovensko skôr ako dnes ráno, majú smolu.


Už ste čítali?