Vraj únos detí ministra

Autor: Jozef Sitko | 4.3.2020 o 15:56 | Karma článku: 5,75 | Prečítané:  1692x

Minister zahraničných vecí Chňoupek, hlásna trúba Rusov v OSN, šíril po okupácii ČSSR o redaktoroch Smeny Čomajovi, Várošovi a Sitkovi bludy, že mu títo pravičiari chceli uniesť deti. 

Po okupácii v roku 1968 mal aj u nás nastať podobný vývoj, aký Rusi uplatnili v roku 1956 v Maďarsku,  keď  tankami smasakrovali zle vyzbrojených povstalcov. Vtedy im zradne helfol ešte neznámy politik, neskorší umiernený reformátor a otec takzvanej kádarovčiny -  János Kádár. Podľa objednávky Moskvy vytvoril kolaborantskú vládu, ktorú Moskva hneď uznala za jedine legálnu. A za ilegálny zradcovský kabinet označila ten, čo vznikol krátko predtým s dovtedy  žalárovaným umierneným komunistom a niekoľko dní aj premiérom Imré Nagyom. Toho potom  kolaborantský režim  popravil.

O tejto zradnej  paralele hovoril a pred ňou varoval náš ilegálny rozhlas, že ju Rusi plánuje uplatniť aj u nás. Pre jej prekazenie opakovane vysielal oznam, že námestník ministra kultúry Bohuš Chňoupek (bývalý redaktor Smeny) chce s ministrom dopravy Aloisom Indrom vytvoriť  takzvanú „revolučnú vládu ľudu“. Ale po týchto dvoch zradcoch, akoby razom zľahla zem.

Môj šéf Ján Čomaj považoval túto alarmujúcu správu za reálnu. Spomenul si na dávny zážitok, keď služobne vycestoval do ruskej časti strednej Ázie a v Moskve ho pozval práve Chňoupek, vtedy zahraničný spravodajca denníka Pravda, k sebe  na večeru. Bola tam už v dobrej nálade malá spoločnosť. Jeden z hostí, keď sa dozvedel o Čomajovej ceste, mu povedal: „Nebudeš, milý môj, chodiť ako turista z Európy. Vymyslím ti inú trasu – starobylé mestá na hraniciach Afganistanu,  Ferganskú  dolinu, našu Kaliforniu. Príď ráno na OVIR, Čisté prúdy I, všetko ti vybavím.“

Janko vedel, kde je aleja Čisté prúdy, netušil však, čo je OVIR. Dovtípil sa, že to bude nejaký vážny úrad, čo mu môže pomôcť. Až ráno zistil, že ide o oddelenie víz, sekciu štátnej bezpečnosti, ktorá povoľovala pohyb ruským občanom po vlastnej krajine. Keď ho doviedli k náčelníkovi v plukovníckej uniforme KGB (obávaná polícia), spoznal v ňom včerajšieho spoločníka. A svitlo mu, s akými veľkými „zvieratami“ sa priatelil  kolega Bohuš  Chňoupek.

Preto mi šéf Čomaj prikázal, aby som preveril, či sa tento verejne označený  kolaborant  neskrýva pred hnevom rozhorčených občanov vo svojom bratislavskom byte. Redaktor Milan Vároš mal zasa telefonicky overiť, či sa nenachádza v Prahe na pracovisku - ministerstve kultúry. Bola  tu však aj tretia možnosť, že sa skrýva v bezpečí ruskej ambasády. „  “Spáchané násilie“ novinármi Smeny

V jeho bratislavskom byte som zvonil dlho, ale nikto mi neotváral. Predpokladal som, že domáci môžu mať z neohlásenej návštevy strach,  preto mlčia. Vyšiel som o poschodie vyššie a informoval sa u susedov, či nevedia niečo povedať o (ne)prítomnosti rodiny Chňoupkovcov. Keďže  nič konkrétne o nich nevedeli, tak som sa spýtal: „A majú deti? Ak áno,  do ktorej školy chodia?“

Keďže už nastal školský rok, tak  som na Vazovke zistil od spolužiakov z triedy, že ich nevideli od prázdnin.  Túto skutočnosť som oznámil Čomajovi. Na druhý deň ráno som si prečítal v Smene správu s veľkým titulkom cez štyri stĺpce: „Hľadá sa Bohuš Chňoupek“. Asi o hodinu som šiel prekonzultovať nejaký príspevok so zástupcom šéfredaktora  Remeňom, zhodou okolností Chňoupkovým kamarátom. V kancelárii som však uvidel  neznámeho muža, preto som bez slova diskrétne  vycúval. Až keď návšteva odišla, som sa vrátil. Remeň ma hneď uvítal: „Viete, kto to bol?“ Odpovedal som, že neviem.   „No predsa,  Bohuš Chňoupek!“  Len som flegmaticky poznamenal: „Aspoň sa  konečne našiel ...“

Pre mňa tým táto udalosť skončila, ale pre Chňoupka nie. Medzi politickými hlaváčmi potom šíril bludy, aké hrozné násilie na ňom páchali novinári Smeny. Dokonca klamal, že mu chceli uniesť deti. Ako  výborný imidžmejker si aj lžou trpiteľa pomáhal k závratnej kariére. Po odstúpení premiéra Černíka sa stal v normalizačnej  Štrougalovej vláde temer na dve desaťročia ministrom zahraničných vecí. Zároveň i najzvučnejšou trúbou hlasu Kremľa na pôde OSN v New Yorku.  Ale ani v Prahe nezabudol na bývalých smenárov –   pravičiarov  a na „únoscov“ jeho dvoch detí.

Večný komplex voči moci?

O dvadsať rokov  som sa s týmto už dôchodcom stretol znova. Tentoraz zoči – voči, keď  som si zašiel na kávu a  pokec do klubu spisovateľov. Tento príbeh by som   nespomínal, ak by nevypovedal o bezzásadovosti a nemorálnej zábudlivosti.

Za širokým stolom tam už sedela početná skupinka kolegov. Pozvali ma, aby som si prisadol. Chňoupka som nevidel, lebo sedel ku mne chrbtom. Strpel som vzájomné predstavenie. Moje meno už mu zrejme nič nehovorilo, alebo sa iba tak tváril. Preto som iba počúval, mlčal a v tichosti si vychutnával osobné zadosťučinenie.

Chňoupek bývalý významný minister, vynikajúci novinár a spisovateľ literatúry faktu bol u ex - kolegov stredobodom pozornosti. So záujmom som pozoroval tohto intelektuála a bezohľadného karieristu. Žoviálne a suverénne pôsobil ako človek, čo stratil pamäť, akúkoľvek sebareflexnú súdnosť  a vlastnú minulosť. Žiaľ,  iba jediný som cítil, že oproti mne sedí bezcharakterný bývalý súdruh, ktorý sa neštítil pre osobný úspech,  slávu a kariéru vykonať čokoľvek - akúkoľvek podlosť. Ale prečo ho potom počúvali s takým obdivom, rešpektom až s úctou prítomní novinári? Z čoho pramenilo ich nízke sebavedomie až servilnosť? Vari v nich socializmus  naveky zakódoval komplex   podriadenosti aj voči  potentátovi už zvrhnutej zvrhlej moci?

Len ťažko sa dala ospravedlniť táto „pohoda“ pri káve a víne, že zbožne sedeli za  stolom so sebavedomým boľševikom, ovenčeným gloriolou bývalej funkcie a uznávaného literáta. Veď to, že sa s nimi milo rozprával, umožnil iba demokratický systém, ktorého bol práve on nekompromisným nepriateľom. Za jeho hviezdnych čias by sa títo jeho stolovníci nedostali ani po chodbu v ministerskej rezidencii  Černinského paláca.  Ale prečo ešte teraz považovali za veľkú česť, že s ním môžu sedieť a priateľsky debatovať?

Na rozdiel od kolegov som cítil iba opovrhnutie nad milotou, drzosťou a suverenitou   ex – ministra. Iný  pocit však zdieľali zábudliví a ešte stále prikrčení spoločníci. Veď ex – súdruh a ex – minister sa veľmi snažil byť voči ex – kolegom prívetivým a zaujímavým diskutérom. Znova som si uvedomil, že nestačí sa iba zbaviť otrockých okov, ale treba aj myslieť a predovšetkým konať slobodne.

(Úryvok z mojej novej knihy Vedieť odísť.)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fica môže za rehabilitácie v kaštieli dostihnúť vysoká pokuta

Podnet parlamentnému výboru môžu dať občania či poslanci.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Čaputová chápe, že demokracia nie je tyrania väčšiny

Neprišla ako učiteľka rozdávať známky.

Čo znamená otváranie hraníc? (otázky a odpovede)

Navrátilci, ktorí prišli na Slovensko skôr ako dnes ráno, majú smolu.


Už ste čítali?