Čo potom, keď uspejú: Fico, Kotleba, Danko a Harabin? (2.)

Autor: Jozef Sitko | 28.2.2020 o 11:00 | (upravené 28.2.2020 o 15:10) Karma článku: 10,13 | Prečítané:  20887x

V noci som publikoval ukončenie článku. Nevedomky, že platí predvolebný zákaz.A tak som ho zmazal. Keďže iní to nerešpektovali, potom pre aktuálnosť blog opäť uverejňujem.Veď drahá nevesta Kollár pôjde s tým, čo dá viac. A bude..

Po štrnástich dňoch zatknutie

Kým  dokončím druhú časť tohto  článku o Jáchymove s výstrahou  pred možným návratom  politiky a politikov z našej minulosti (v už  inej  tragikomickej maske), odcitujem na zamyslenie  z mojej Knihy Vedieť odísť tri autentické a zaujímavé príbehy:     

Príbeh prvý: „Hneď po dvoch týždňoch neprívetivého pobytu v „Jáchymove“ som si povedal dosť! Radšej  sa vrátim s hanbou domov a vzdám sa úteku za kopečky. Ani staršiemu parťákovi Janovi z Piešťan som si nemohol posťažovať, lebo chodil na dvanástky v inej smene. Táto pesimistická úvaha sa však vyparila hneď potom, čo som sa po nočnej smene umýval osamotený v spoločnej umyvárni, v ktorej z každého kohútika vyčnievali tenké cencúle ľadu. Práve vtedy do nej vstúpil neznámy muž a identifikoval sa mi červeným preukazom ŠtB. Ani priamy zásah elektrickým prúdom by so mnou až tak nezatriasol, keď ma vyzval, aby som sa obliekol a hneď s ním šiel.

Potom už mlčal ako ryba, neodpovedal mi na otázky, prečo s ním mám odísť a už vôbec nie kam! Jediné, čo vyslovil: „Onedlho sa všetko dozviete ...“ Opatrne som mu oponoval, že som po nočnej smene veľmi unavený a musím sa pred ďalšou vyspať. Lakonicky ma odbil: „Však sa ešte vyspíte dosť!“

 Rozklepaný ako ďateľ na strome som nastúpil s agentom  v Horním Slávkove na zdvojený motoráčik do blízkeho mestečka Loket. Ten pendloval do a zo zakázaného pásma uránových baní. Tých ani pätnásť minút jazdy tajný zaryto mlčal. Ja som  mlčky zvažoval, či som sa u nejakého mukla – bonzoša nevyzvedal o kopečkoch, čo by mohol byť dôvod na zatknutie. V mysli sa mi premietali ako v horore len samé hrôzy.  

Až keď sme vystúpili z vlaku, tak nevrlý nemý spoločník  rukou ukázal na ženu pri koľajniciach: „Poznáte tú pani?“ (nepovedal súdružku). Na dovtedy nepríjemnom  ksichte sa vyčaril úsmev. Eštébák mi podal ruku a bez slova odišiel.  Skoro som od radosti zvýskol, keď som zbadal mamku –  neočakávaný prízrak a zázrak záchrany! 

Doma som totiž rodičom nabulikal, že musím ísť na povinnú brigádu do baní, kde si dobre zarobím. Moja lož však rýchlo spľasla, mama nezaváhala a s jej vlastnou rozhodnosťou  sa hneď vydala do zapadákova Čiech. Neviem, čo si povymýšľala eštébákom, že ich  presvedčila v banálnej veci, aby si jeden z nich zašiel po mňa do zakázanej zóny.

Mama ma radostne objala, akoby som sa práve vrátil z cesty okolo sveta, pozvala do staničného bufetu na horúci čaj s rumom a naliehala, aby som s ňou šiel okamžite domov. Vraj až z Piešťan vybaví neplatnosť pracovnej zmluvy, lebo som ešte neplnoletý. Ani slovkom ma nekarhala, že som jej o brigáde klamal. Trvalo mi celé tri hodiny, kým som ju presvedčil, že mám dobrú a výborne platenú prácu, nič mi tu nehrozí, ani nechýba. Znova som klamal, až sa prášilo. Prekvapivo som sa vzoprel mamke, chmáravám bane a odolal pokušeniu ujsť z  drsného prostredia uránového monštra. 

Ani neviem prečo, zrazu vzplanul môj vzdor, ktorý mi potom priniesol nevídaný prospech. Veď pre  nevzdelaného, naivného sopliaka bola práve jáchymovská škola  tou najlepšou univerzitou bez maturity.  Môj bezprostredný dvojročný  kontakt s muklami  vo mne vyvolával nielen zvedavosť, vzrušenie a nevšedné objavy, ale predovšetkým výnimočné poučenia do budúcna.

Veď medzi väzňami som stretával najpestrejšiu sortu zaujímavých a nevšedných pováh. Mal som tak „česť“ spoznať dovtedy neznámu spoločenskú elitu, ktorá sa ku mne správala úctivo a prívetivo. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví  fabrikanti,  nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné odsúdené vraj „protištátne  živly“. Ale denne som sa stretával aj so spodinou - násilníkmi, zlodejmi, podvodníkmi, špekulantmi, dokonca aj s vrahmi.“

 Za poéziu šesť rokov natvrdo

Príbeh druhý: „Hneď po februári 1948  sa šírila Prahou táto ľudová  tvorivosť:

„Na tém Pražským magistrátě je žádostí  vždycky velká záplava, 

ale táhle  žádost přišla od Svatého Václava. O ty, pražskej

magistráte,  zdělují ti z bolestí, že to déle nevydržím na

Václavském náměstí. Službu mít na na Václaváku to je

práce nemilá, už mi z toho spitoměla i tá moje kobyla ...“

Táto básnička  sa v Čechách po komunistickom prevrate kopírovala a šírila rýchlejšie než akýkoľvek  umelecký hit. Aj štátna bezpečnosť sa činila a vo veľkom zatýkala jej šíriteľov. Veď takzvaný víťazný február netoleroval nijaký politický humor, lebo vraj ide o ideologický nástroj nepriateľa. Preto aj ľudoví humoristi strácali guráž a radšej hľadali uplatnenie iba v intímnom prostredí. Najradšej tvorili  politickú  poetiku  na záchodoch. V tej dobe k najrozšírenejším patril vtip, ktorý reagoval  na chorú upodozrievavosť režimu. Bol v češtine a vynímal sa aj na slovenskom záchode: „Serte potichu –  nepřítel naslouchá!“

Ale ŠtB najviac snorila po veršotepcovi básničky o Svätom Václavovi. Napokon ho dolapila na Karlovej univerzite. Šlo o medika štvrtého ročníka Karla Váchu, ktorý za poetický postreh na nový režim vyfasoval slušný honorár – šesť rokov! S týmto študentom  som sa zoznámil v  Horním  Slavkove  v bani Svatopluk. Keď som sa s ním stretol v podzemí, tak  fáral už piaty rok. Tento mladík s jemnými črtami a slušným správaním vyzeral o desať rokov starší. Pomerne rýchlo sme si porozumeli, a preto ma poprosil, či by som jeho rodičom neodoslal list.

Z Prahy však prišla nielen odpoveď, ale aj objemný balík s  potravinami. Tie som mu na viackrát odovzdával v bani, ktorej tmy sa bachari obávali. Ak mohli, tak sa jej  vyhli. Preto sme v podzemí len výnimočne zaregistrovali túto nežiadúcu návštevu a kontrolu. Asi raz mesačne sa procedúra s listom a balíkom zopakovala. Karel už vedel, čo spôsobil svojou básničkou. Jeho otec z miesta technického námestníka „povýšil“ na údržbára, z matky, chirurgičky na klinike, sa razom stala obvodná lekárka a jeho sestra namiesto prednášok na  vysokej varila riaditeľovi podniku  (bývalému šoférovi) kávu. Ešte väčšia pohroma stihla rodinu potom, čo ju v rámci celoštátnej akcie „B“ (ako tisíce iných vraj nepriateľských osôb)  vysťahovali z päťizbového bytu v centre Prahy do malého, schátralého baraku v jej predmestí.“

Príbeh tretí: „Na vojnový Slovenský štát by som rád spomínal inak, ako som ho  prežil. Ale ťažko mi až dnes nevidieť jeho javy, ktoré hlásali militarizmus, antisemitizmus, neznášanlivosť a agresívnosť voči ľuďom, ktorí sa poslušne nezaradili do čriedy pod jedným vodcom, jednou stranou a jednou vierou. Detské oči však len cítili toto vojnové zlo. Žiaľ, táto brutalita a hlúposť vyhľadávania nepriateľov sa nevykorenila ani po vojne Skôr vzrástla, keď hnedých vystriedali červení. 

Vtedy som už citlivo vnímal nemorálnosť, faloš a brutálnosť tej doby. Až neskôr som si uvedomil, že vôbec nešlo o hlásané národné povedomie, ale rukolapnú nenávisť voči židom, Čechom, cigánom, Maďarom, luteránom, teda „proti všetkým a všetkému“, čo sa nezdalo iba rýdzo slovenské, katolícke a pronemecké. Ale kto bol ten, kto kádroval údajných nepriateľov samostatného štátu?  Iba hnedí gardisti, fašisti a iní kolaboranti s Nemcami, neskôr mnohí z nich iniciatívni služobníci novej komunistickej moci,  pokračujúcej už v mierových časoch v násilí, klamstve a zločinoch.“

SMER DO VŠEOBECNÉHO ÚPADKU

To sú moje do pamäti vryté zážitky z mála už žijúcich pamätníkov čias vojnového fašizmu či povojnového komunizmu. Ktorým starcom ešte slúži pamäť o oboch zločineckých režimoch, aj o vtedy bezobsažných sľuboch, nekonečnej množiny klamstiev a neohraničeného násilia  či bezprávia,tých už ťažko oklamú ficovia, kotlebovci, dankovci, harabinovci,  kollárovci a či iní obhajcovia lží a prekrúcači pravdy, aby ktoréhokoľvek z nich volili. Aj keď im  zabezpečia  dôchodok navyše.Práve nehorázne a nereálne sociálne sľuby v  už  vyrabovanom štáte, ktorý  za čias hospodárskej prosperity ešte viac zadlžil Smer a jeho zlodeji, ma urážajú - môj rozum a životné skúsenosti. Zmienim sa v blogu aspoň o časti sľubov záchrancu poriadku Kotlebu, ktorý chcel v štrajku progresívcov schôdze parlamentu urobiť za tri minúty v Národnej rade "poriadok". Len nech vypnú kamery. Veď on má na to dostatočne silných svalnáčov v čiernych rovnošatách. V iných, aké kedysi nosila Hlinkova garda.    

Keď sa ho spýtal moderátor, z čoho by vykryl na svoje sľuby rest stovky miliónov eur,  tak jeho  odpoveď bola, že bude konať ako v podstate kedysi komunisti. Vraj stovky miliónov a náš budúci blahobyt  zabezpečí znárodňovaním. O nich už však vieme, čo spôsobili po roku 1948, keď siahli na spoľahlivo chránený zahraničný kapitál. Potom doviedli náš štát do najhlbšej hospodárskej izolácie a občanov do trvalej biedy. Do podobnej mizérie chce Kotleba doviesť spoločnosť  predvolebnými sľubmi, ktorým rozprávkam veria len senilní dôchodcovia, neskúsená mládež, extremisti a mysľou fašisti..

Ďalší matador klamstva  chce predvolebné nereálne sľuby v sociálnej sfére splniť tým, že zabráni kradnutiu a bude vraj na všetko dosť peňazí. Len konkrétne nepovie, ako sa to dá dnes už urobiť. Keď  pomaly nie je čo kradnúť (vyjmúc eurofondov) a kradne sa  všade – aj na najnižšom poschodí štátnej správy. Škoda len, že tomu pred rokmi nezabránil, keď mohol ako minister spravodlivosti a predseda Najvyššieho súdu.

Už vo výslužbe vypracoval prezident Michal Kováč pracovný elaborát, ako by sa aspoň časť nelegálne sprivatizovaného majetku štátu dala legálnym spôsobom vrátiť späť do jeho správy. Jeho reálnosť si netrúfam posúdiť. Keď mi ho dal čítať, Kováč vtedy poznamenal, že daný pracovný dokument predložil novému premiérovi Dzurindovi a ten sa zjašil „Čo chceš, aby nás všetkých postrieľali ...“  Takže takáto je predstava sociálneho  programu strany za Vlasť súdruha Harabina, kresťana a socialistického trestného sudcu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Opáskovaní a strážení. Matovič uzavrel na Spiši päť osád

V osadách je málo nakazených na to, aby ich zavreli.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Nákaza už buble!

Matovič si požičal Rómov ako politickú pomôcku.

DNES PÍŠE MATÚŠ RITOMSKÝ

Zápalkou v skutočnosti škrtajú Matovič so Sulíkom

Teraz nejde o Matoviča ani o Sulíka, v hre sú životy ľudí.


Už ste čítali?