reklama

Čo potom, keď uspejú: Fico, Kotleba, Danko a Harabin? (2.)

V noci som publikoval ukončenie článku. Nevedomky, že platí predvolebný zákaz.A tak som ho zmazal. Keďže iní to nerešpektovali, potom pre aktuálnosť blog opäť uverejňujem.Veď drahá nevesta Kollár pôjde s tým, čo dá viac. A bude..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Po štrnástich dňoch zatknutie

Kým dokončím druhú časť tohto článku o Jáchymove s výstrahou pred možným návratom politiky a politikov z našej minulosti (v už inej tragikomickej maske), odcitujem na zamyslenie z mojej Knihy Vedieť odísť tri autentické a zaujímavé príbehy: 

Príbeh prvý: „Hneď po dvoch týždňoch neprívetivého pobytu v „Jáchymove“ som si povedal dosť! Radšej sa vrátim s hanbou domov a vzdám sa úteku za kopečky. Ani staršiemu parťákovi Janovi z Piešťan som si nemohol posťažovať, lebo chodil na dvanástky v inej smene. Táto pesimistická úvaha sa však vyparila hneď potom, čo som sa po nočnej smene umýval osamotený v spoločnej umyvárni, v ktorej z každého kohútika vyčnievali tenké cencúle ľadu. Práve vtedy do nej vstúpil neznámy muž a identifikoval sa mi červeným preukazom ŠtB. Ani priamy zásah elektrickým prúdom by so mnou až tak nezatriasol, keď ma vyzval, aby som sa obliekol a hneď s ním šiel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom už mlčal ako ryba, neodpovedal mi na otázky, prečo s ním mám odísť a už vôbec nie kam! Jediné, čo vyslovil: „Onedlho sa všetko dozviete ...“ Opatrne som mu oponoval, že som po nočnej smene veľmi unavený a musím sa pred ďalšou vyspať. Lakonicky ma odbil: „Však sa ešte vyspíte dosť!“

 Rozklepaný ako ďateľ na strome som nastúpil s agentom v Horním Slávkove na zdvojený motoráčik do blízkeho mestečka Loket. Ten pendloval do a zo zakázaného pásma uránových baní. Tých ani pätnásť minút jazdy tajný zaryto mlčal. Ja som mlčky zvažoval, či som sa u nejakého mukla – bonzoša nevyzvedal o kopečkoch, čo by mohol byť dôvod na zatknutie. V mysli sa mi premietali ako v horore len samé hrôzy. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Až keď sme vystúpili z vlaku, tak nevrlý nemý spoločník rukou ukázal na ženu pri koľajniciach: „Poznáte tú pani?“ (nepovedal súdružku). Na dovtedy nepríjemnom ksichte sa vyčaril úsmev. Eštébák mi podal ruku a bez slova odišiel. Skoro som od radosti zvýskol, keď som zbadal mamku – neočakávaný prízrak a zázrak záchrany! 

Doma som totiž rodičom nabulikal, že musím ísť na povinnú brigádu do baní, kde si dobre zarobím. Moja lož však rýchlo spľasla, mama nezaváhala a s jej vlastnou rozhodnosťou sa hneď vydala do zapadákova Čiech. Neviem, čo si povymýšľala eštébákom, že ich presvedčila v banálnej veci, aby si jeden z nich zašiel po mňa do zakázanej zóny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mama ma radostne objala, akoby som sa práve vrátil z cesty okolo sveta, pozvala do staničného bufetu na horúci čaj s rumom a naliehala, aby som s ňou šiel okamžite domov. Vraj až z Piešťan vybaví neplatnosť pracovnej zmluvy, lebo som ešte neplnoletý. Ani slovkom ma nekarhala, že som jej o brigáde klamal. Trvalo mi celé tri hodiny, kým som ju presvedčil, že mám dobrú a výborne platenú prácu, nič mi tu nehrozí, ani nechýba. Znova som klamal, až sa prášilo. Prekvapivo som sa vzoprel mamke, chmáravám bane a odolal pokušeniu ujsť z drsného prostredia uránového monštra. 

Ani neviem prečo, zrazu vzplanul môj vzdor, ktorý mi potom priniesol nevídaný prospech. Veď pre nevzdelaného, naivného sopliaka bola práve jáchymovská škola tou najlepšou univerzitou bez maturity. Môj bezprostredný dvojročný kontakt s muklami vo mne vyvolával nielen zvedavosť, vzrušenie a nevšedné objavy, ale predovšetkým výnimočné poučenia do budúcna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veď medzi väzňami som stretával najpestrejšiu sortu zaujímavých a nevšedných pováh. Mal som tak „česť“ spoznať dovtedy neznámu spoločenskú elitu, ktorá sa ku mne správala úctivo a prívetivo. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví fabrikanti, nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné odsúdené vraj „protištátne živly“. Ale denne som sa stretával aj so spodinou - násilníkmi, zlodejmi, podvodníkmi, špekulantmi, dokonca aj s vrahmi.“

 Za poéziu šesť rokov natvrdo

Príbeh druhý: „Hneď po februári 1948 sa šírila Prahou táto ľudová tvorivosť:

„Na tém Pražským magistrátě je žádostí vždycky velká záplava, 

ale táhle žádost přišla od Svatého Václava. O ty, pražskej

magistráte, zdělují ti z bolestí, že to déle nevydržím na

Václavském náměstí. Službu mít na na Václaváku to je

práce nemilá, už mi z toho spitoměla i tá moje kobyla ...“

Táto básnička sa v Čechách po komunistickom prevrate kopírovala a šírila rýchlejšie než akýkoľvek umelecký hit. Aj štátna bezpečnosť sa činila a vo veľkom zatýkala jej šíriteľov. Veď takzvaný víťazný február netoleroval nijaký politický humor, lebo vraj ide o ideologický nástroj nepriateľa. Preto aj ľudoví humoristi strácali guráž a radšej hľadali uplatnenie iba v intímnom prostredí. Najradšej tvorili politickú poetiku na záchodoch. V tej dobe k najrozšírenejším patril vtip, ktorý reagoval na chorú upodozrievavosť režimu. Bol v češtine a vynímal sa aj na slovenskom záchode: „Serte potichu – nepřítel naslouchá!“

Ale ŠtB najviac snorila po veršotepcovi básničky o Svätom Václavovi. Napokon ho dolapila na Karlovej univerzite. Šlo o medika štvrtého ročníka Karla Váchu, ktorý za poetický postreh na nový režim vyfasoval slušný honorár – šesť rokov! S týmto študentom som sa zoznámil v Horním Slavkove v bani Svatopluk. Keď som sa s ním stretol v podzemí, tak fáral už piaty rok. Tento mladík s jemnými črtami a slušným správaním vyzeral o desať rokov starší. Pomerne rýchlo sme si porozumeli, a preto ma poprosil, či by som jeho rodičom neodoslal list.

Z Prahy však prišla nielen odpoveď, ale aj objemný balík s potravinami. Tie som mu na viackrát odovzdával v bani, ktorej tmy sa bachari obávali. Ak mohli, tak sa jej vyhli. Preto sme v podzemí len výnimočne zaregistrovali túto nežiadúcu návštevu a kontrolu. Asi raz mesačne sa procedúra s listom a balíkom zopakovala. Karel už vedel, čo spôsobil svojou básničkou. Jeho otec z miesta technického námestníka „povýšil“ na údržbára, z matky, chirurgičky na klinike, sa razom stala obvodná lekárka a jeho sestra namiesto prednášok na vysokej varila riaditeľovi podniku (bývalému šoférovi) kávu. Ešte väčšia pohroma stihla rodinu potom, čo ju v rámci celoštátnej akcie „B“ (ako tisíce iných vraj nepriateľských osôb) vysťahovali z päťizbového bytu v centre Prahy do malého, schátralého baraku v jej predmestí.“

Príbeh tretí: „Na vojnový Slovenský štát by som rád spomínal inak, ako som ho prežil. Ale ťažko mi až dnes nevidieť jeho javy, ktoré hlásali militarizmus, antisemitizmus, neznášanlivosť a agresívnosť voči ľuďom, ktorí sa poslušne nezaradili do čriedy pod jedným vodcom, jednou stranou a jednou vierou. Detské oči však len cítili toto vojnové zlo. Žiaľ, táto brutalita a hlúposť vyhľadávania nepriateľov sa nevykorenila ani po vojne Skôr vzrástla, keď hnedých vystriedali červení. 

Vtedy som už citlivo vnímal nemorálnosť, faloš a brutálnosť tej doby. Až neskôr som si uvedomil, že vôbec nešlo o hlásané národné povedomie, ale rukolapnú nenávisť voči židom, Čechom, cigánom, Maďarom, luteránom, teda „proti všetkým a všetkému“, čo sa nezdalo iba rýdzo slovenské, katolícke a pronemecké. Ale kto bol ten, kto kádroval údajných nepriateľov samostatného štátu? Iba hnedí gardisti, fašisti a iní kolaboranti s Nemcami, neskôr mnohí z nich iniciatívni služobníci novej komunistickej moci, pokračujúcej už v mierových časoch v násilí, klamstve a zločinoch.“

SMER DO VŠEOBECNÉHO ÚPADKU

To sú moje do pamäti vryté zážitky z mála už žijúcich pamätníkov čias vojnového fašizmu či povojnového komunizmu. Ktorým starcom ešte slúži pamäť o oboch zločineckých režimoch, aj o vtedy bezobsažných sľuboch, nekonečnej množiny klamstiev a neohraničeného násilia či bezprávia,tých už ťažko oklamú ficovia, kotlebovci, dankovci, harabinovci, kollárovci a či iní obhajcovia lží a prekrúcači pravdy, aby ktoréhokoľvek z nich volili. Aj keď im zabezpečia dôchodok navyše.Práve nehorázne a nereálne sociálne sľuby v už vyrabovanom štáte, ktorý za čias hospodárskej prosperity ešte viac zadlžil Smer a jeho zlodeji, ma urážajú - môj rozum a životné skúsenosti. Zmienim sa v blogu aspoň o časti sľubov záchrancu poriadku Kotlebu, ktorý chcel v štrajku progresívcov schôdze parlamentu urobiť za tri minúty v Národnej rade "poriadok". Len nech vypnú kamery. Veď on má na to dostatočne silných svalnáčov v čiernych rovnošatách. V iných, aké kedysi nosila Hlinkova garda. 

Keď sa ho spýtal moderátor, z čoho by vykryl na svoje sľuby rest stovky miliónov eur, tak jeho odpoveď bola, že bude konať ako v podstate kedysi komunisti. Vraj stovky miliónov a náš budúci blahobyt zabezpečí znárodňovaním. O nich už však vieme, čo spôsobili po roku 1948, keď siahli na spoľahlivo chránený zahraničný kapitál. Potom doviedli náš štát do najhlbšej hospodárskej izolácie a občanov do trvalej biedy. Do podobnej mizérie chce Kotleba doviesť spoločnosť predvolebnými sľubmi, ktorým rozprávkam veria len senilní dôchodcovia, neskúsená mládež, extremisti a mysľou fašisti..

Ďalší matador klamstva chce predvolebné nereálne sľuby v sociálnej sfére splniť tým, že zabráni kradnutiu a bude vraj na všetko dosť peňazí. Len konkrétne nepovie, ako sa to dá dnes už urobiť. Keď pomaly nie je čo kradnúť (vyjmúc eurofondov) a kradne sa všade – aj na najnižšom poschodí štátnej správy. Škoda len, že tomu pred rokmi nezabránil, keď mohol ako minister spravodlivosti a predseda Najvyššieho súdu.

Už vo výslužbe vypracoval prezident Michal Kováč pracovný elaborát, ako by sa aspoň časť nelegálne sprivatizovaného majetku štátu dala legálnym spôsobom vrátiť späť do jeho správy. Jeho reálnosť si netrúfam posúdiť. Keď mi ho dal čítať, Kováč vtedy poznamenal, že daný pracovný dokument predložil novému premiérovi Dzurindovi a ten sa zjašil „Čo chceš, aby nás všetkých postrieľali ...“ Takže takáto je predstava sociálneho programu strany za Vlasť súdruha Harabina, kresťana a socialistického trestného sudcu.

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  5 929x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu