reklama

Čo potom, ak uspejú: Fico, Kotleba, Danko aj Harabin?

Nebude celkom to isté, čo som zažil v ére čiernych uniforiem a čižiem. Či  v päťdesiatych rokoch ako priamy svedok zverstiev v uránových baniach Jáchymova. Ale katastrofická koalícia, aby prežila, by musela siahnúť k násiliu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jáchymov odstrašujúci "vzor" pre demokraciu

Veď naša osobitá história zla fažizmu a komunizmu sa už v štáte zopakovala. Preverila konanie a charakter politikov rôznych režimov a krízového času. Čo sa však už nezopakuje, je moja mladosť a v nej môj kritický poznatok, že sa pre mňa stal život v socialistickom gulagu veľmi nudným a bezperspektívnym životom. Rovnako o tom rozmýšľal aj môj starší brat Zdeno a spoločný kamarát Jano.

Nekriticky sme obdivovali všetko, čo len páchlo Západom. Teda práve to, čo nám odopieral hlúpy režim. Napríklad rozhlas už nesmel vysielať populárny sving a v kinách sa nesmeli premietať americké filmy s krásnymi herečkami a mužnými hercami. No najviac nás štvalo, že temer všade platil nejaký príkaz či zákaz, pričom občan mal vraj dobrovoľne až nadšene rešpektovať aj iné stupídnosti a násilia komunistov. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Naša mladosť sa tak ocitla bez romantiky, snov a perspektívy len v nezáživnom, nudnom a každodennom plahočení. Navyše nás hnevalo, že si režim vynucoval uniformitu a vážnosť ešte aj propagandistickými frázami, hlúpymi heslami či návodmi na „socialistickú občiansku prevýchovu“. Nechýbali mu ani nenávistné jednoznačné heslá: „Kto nejde s nami, ide proti nám!“ Teda žiadna alternatíva, neutralita, ani uvažovanie, ale iba vojenská poslušnosť.

Preto naša trojica hútala až nakoniec vyhútala, že jediným východiskom zo socialistických okov je útek za kopečky (hranice). Lenže vtedy šlo o najhlúpejší a najnebezpečnejší nápad, pretože náš „socialistický raj“ už súdruhovia dôsledne zadrôtovali a ostražito strážili. Z rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky sme sa síce dozvedali komu, kde a ako sa to ešte predtým podarilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hneď po roku 1948 „ušiel“ aj s cestujúcimi takzvaný Vlak slobody, keď strojvodca v Chebe nezastavil a prerazil hraničné závory. Dlho sa u nás písalo aj o násilnom únose lietadla do západného sektoru Nemecka a zavraždení pilota. Ale potom už utajení eštébáci medzi cestujúcimi strážili každý let. Mnohým z útekov nechýbala na tie časy originálnosť a vynaliezavosť. Napríklad prelet cez hranice klzákom.

Občania síce s hrôzou spomínajú na beštialitu nacistických esesákov, ktorí v čase vojny u nás vraždili po vypuknutí SNP aj civilistov. Ale zabúdajú odsúdiť boľševický režim, ktorý už v mieri prikázal na štyri desaťročia strieľať v „mene ľudu“ do vlastných spoluobčanov. Asi štyristo z nich takto zavraždil. Iný údaj však hovorí, že obetí bolo „len“ vyše dvesto šesťdesiat.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže sme si útek za kopečky vysnili aj my – traja naivní hlupáčikovia, tak sme sa na rok upísali do Jáchymova na brigádu, aby sme si v českom pohraničí zmapovali možnosť úteku. Kde som potom jediný z trojice natvrdlých makovíc vydržal fárať ešte ďalší rok.

Keď som prišiel v decembri 1952 podpísať na ústredie v Jáchymove pracovnú zmluvu, súdružka z kádrového nesúhlasila pre moju neplnoletosť (mal som len sedemnásť rokov), aby som šiel do bane fárať. Získal som ešte doma informáciu, že dobrým flekom by bolo miesto akéhosi merača rádioaktivity, oficiálne geofyzikálneho operátora. Mukli (muži utláčaní komunistickou lúzou) ho však nazývali jednoducho „kolektor“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na túto navonok honosnú prácu stačil len trojdňový rýchlokurz a priťažký merač radiácie. Preto som neoblomnú súdružku naliehavo presviedčal, a napodiv nakoniec presvedčil, aby som mohol byť kolektorom. Vtedy som ešte netušil, že na výkon funkcie nebude stačiť iba jednoduché zaškolenie, ale v prvom rade silné nohy, zdravé pľúca, mocné srdce a veľa odvahy. V ďalšej časti tohto autentického zobrazenia našej zločinmi podpísanej a varujúcej minulosti si vypomôžem aj skrátenými úryvkami z mojej novej knihy VEDIEŤ ODÍSŤ.

Urán bol cennejší než životy 

Veď loziť v podzemí vysokými rebríkmi a nebezpečnými dierami bolo životu nebezpečné. Nevedel som ešte, že za dvanásťhodinovú smenu sa budem musieť vydriapať po rebríkoch (tam a späť) minimálne na desať ťažobných pracovísk (diel). Tie predstavovali chodby ani dva metre vysoké a vyše meter široké v skale alebo v mäkšom podloží. Práve z neho vždy hrozil nebezpečný zával.

Môj fyzický výkon počas každej „dvanástky“ by sa dal prirovnať asi k výstupu na kolmý kilometrový kopec. Túto námahu ešte zvýšil ťažký fárak (nepriedušný odev z gumy), na prsiach pripnutý objemný, vyše trojkilový Geigerov merač rádioaktivity, vedierko s vápnom a ťažká kovová karbitka. Tej slabé svetlo často sfúkol prievan z odstrelu v najnevhodnejšiu chvíľu.

Pod pojmom „Jáchymov“ sa kedysi chápal skôr synonymum legendárnej väznice s ťažbou uránu. Nešlo teda len o oblasť tohto kúpeľného mestečka na severe republiky, ale o viaceré miesta v Čechách. s výskytom tohto vzácneho nerastu. Ten sa však ťažil nielen v chotároch Jáchymova, ale aj Horního Slávkova, Božího Daru, Ostrova, Přibrami a širokého okolia Mariánskych Lázní, kam bežný smrteľník nesmel vkročiť bez povolenia. 

Štátny podnik Jáchymovské doly bol obrovský kolos, neporovnateľný s akýmkoľvek veľkým podnikom v republike. Len taká pohraničná dedinka Horní Slávkov, doslovná diera kúsok od Karlových Varov v noci ožiarená tisíckami reflektorov, svietila výraznejšie než ktorékoľvek jagajúce veľkomesto. Každá z baní, bolo ich spolu deväť, mala poruke „svoj“ trestanecký tábor. Oba areály oddeľovala iba prašná cesta, ktorá viedla medzi zdvojenými ostnatými plotmi po oboch stranách vysoké vyše tri metre.

V tomto uzavretom priestore dominovali na každých sto metrov vysoké veže z dreva. Slúžili pre strelcov so samopalom. Uprostred zdvojeného ohradenia z pichľavých drôtov sa jagal pod ostrým jasom reflektorov biely drobný štrk ako čerstvo napadnutý sneh. Na ňom neunikla oku ani drobná škvrna. Noví projektanti svetlých zajtrajškov boli v tomto dôslednejší a ostražitejší než ich nacistické vzory. Celé toto dôvtipné väzenské hospodárstvo by lepšie nevymysleli ani stratégovia temnôt – Hitler a Stalin spoločne.

 Jáchymovské doly, formálne ako štátny podnik, predstavovalo v danom čase najväčšie väzenie na svete, v ktorom priamo zahynulo až tisíc sedemsto politických väzňov a neznámy ich počet zomrel na následky rádioaktivity. Len platy bacharov (strážcov) prevyšovali mesačne stotri miliónov korún, keď noviny stáli 30 halierov a auto škoda len 21 tisíc. Stravné pre ťažko pracujúceho mukla však bolo len šesť korún denne.

Väzni v záujme splnenia bezohľadnej normy si však nechránili ani svoje životy nevyhnutnou výdrevou v nadloží pracovísk. Práve veľký výskyt zeminy nad ich hlavami hrozil smrteľnými závalmi. Pred veľkým zosuvom pôdy však muklov neochránili ani hrubé drevené podpery, výnimočne rozdrvené až na triesky. Lenže alfou a omegou každého mukla bolo si splniť náročne stanovenú normu, lebo iba tak ľahšie prežil a vyhol sa postihom. Inak by mu žalárnik znížil objem stravy, zamedzil možnosť si kúpiť cigarety či iný tovar za vydreté táborové poukážky a tiež by mu zakázal akýkoľvek písomný styk s domovom. Vylúčil by aj výnimočnú šancu stretnúť sa s rodinnými príslušníkmi dvakrát za rok. Ak však dlhodobo neplnil normu, potom mu hrozilo, že pôjde do „diery“ - na samotku.

Bol to dômyselný systém cukru a biča, zabezpečujúci automaticky vysokú pracovnú aktivitu a produktivitu bez dozoru, Ten však nebral ohľad ani na telesne slabých a chorľavých väzňov. Ale prečo nevyhnutná ochrana životov (výdreva) nemala nijakú prioritu? Prečo bola v pracovnej norme najhoršie bodovo hodnotená? Len ťažko mi posúdiť, či sa tak dialo pre pomätenú myseľ, totálnu hlúposť alebo kriminálnu zvrhlosť? Ale určite preto, aby sa vyťažilo čo najviac uránu pre Rusov bez ohľadu na číhajúcu smrť. 

Preto v bani často dochádzalo k smrteľným úrazom. Stačila iba malá nepozornosť či iná nepredvídateľná udalosť. Najčastejšou príčinou smrti bola práve absencia akejkoľvek údržby techniky. Napríklad v susednej bani Ležnice sa pretrhlo asi tonu vážiace vyše osemsto metrov dlhé a veľmi hrubé oceľové lano. To držalo ťažkú klec  - primitívnu kabínu z kovu a dreva. Následne zlyhali aj v prevádzke roztvorené veľké dva drapáky. Teda bezpečnostná poistka, ktorej silné spružiny mali hneď sklapnúť a padajúcu klec už po pár metroch zastaviť. Tá však letela aj s troma väzňami vyše dvesto metrov na samé dno šachty. Chýbala i elementárna kontrola a údržba tohto „výťahu“, ktorý dosahoval rýchlosť až štyri metre za sekundu.

Za zlý stav techniky neniesol nikto z vedenia bane zodpovednosť a nešiel do väzenia. Veď každá údržba by si vyžadovala odstávku ťažby uránu a tá mala pre Rusov i našu lokajskú vládu väčšiu prioritu než životy muklov. Preto sa ťažilo nonstop - deň aj noc - bez technických odstávok. Tie by ohrozili splnenie narastajúceho plánu ťažby vzácnej strategickej komodity. Nebral sa žiaden ohľad ani na zopár civilov v podzemí. 

Až v Jáchymove som spoznal skutočnú tvár komunistického teroru. Už predtým som neveril samochvále, že je spravodlivý a dobrý pre všetkých poctivých, pracovitých ľudí. Ale v Horním Slávkove som sa denne stretával iba s násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom a klamstvom. Bolo tam bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa počas vojny.

Napríklad v mraze som videl „kráčať“ väzňov, ktorí šli v drepe a držali sa za uši. Až do chvíle, kým vedľa mňa kráčajúca staršia pani z triediarne rúd sa odvážila na bacharov skríknuť: „Nehanbíte sa, veď ste horší než gestapáci!“

Mnohí z nich, oblečení do zelených uniforiem ministerstva vnútra s červenými výložkami, boli rovnako brutálni ako nacisti. Najmä ak šlo o „vzorové kádre“ zo Slovenska. Doma pásli kravy a ovce, ale „pracujúci ľud“ patrične zvýšil ich sebavedomie. Vyobliekal ich do uniforiem, do rúk dal automaty a predovšetkým muklov – nepolepšiteľných odporcov blahobytných poriadkov. V ich chorých hlavách sa zafixovalo iba jedno, že na týchto škodcov socializmu platí len najtvrdší teror. 

Ani dodnes niet presných informácií, čo sme za tento hanebný „obchod storočia“ zaplatili my a čo zaň uhradili Rusi. Podľa odtajnených dielčích zmlúv pokrývala ich reciprocita len pätnásť percent (neskôr len desať) našich výrobných nákladov na vyťažený urán. Vtedy však tieto rabované ložiská patrili k najbohatším na svete, keď cena tejto vzácnej komodity zodpovedala jej významu a dopytu. Tvrdilo sa, že urán mohol roky uživiť celý náš štátny rozpočet.

Ešte horšie, že ani po roku 1989 sa nevyšetrovala zodpovednosť za vraždy vyše tisíc sedemsto muklov. Tieto hrozné zločiny sa prehliadli rovnako mlčky ako strieľanie utečencov – vlastných spoluobčanov na hraniciach. Ich skutoční vinníci však neboli neznámi. Grupovali sa z najvyššej straníckej a vládnej hierarchie. Práve tá zodpovedala za tieto tragické udalosti. Preto by aj humánnosť demokracie mala mať hranice, lebo ešte nad ňou by mala dominovať aspoň elementárna spravodlivosť. Nie pomsta, ale pre budúcich zločincov výstraha! Veď nepotrestané zlo plodí ešte väčšie.

Medzi muklov vpašovali aj udavačov

Ako zelenáč som si v prvé dni od väzňov vypočul rôzne hororové príhody o krkolomných útekoch, zastrelených utečencoch, tyranských bacharoch a mnohých smrteľných úrazoch. Opisy boli konkrétne, detailné a presvedčivé. Aj to bol jeden z dôvodov, že som v prvé dva týždne fárania .zle spal. Príčinou neodpočinutia bola aj neznesiteľná zima až na kosť. Hoci bol len začiatok decembra, teplomer už ukazoval na severe Čiech vyše mínus pätnásť, takže veľký chlad som cítil aj počas spánku. Steny dreveného baraka, rovnakého ako za vojny koncentráky, chránili len dovtedy, kým sa kúrilo v malej plechovej piecke. O dve – tri hodiny som odpočíval v rozľahlej holej izbe bez kobercov a len s posteľami ako v ľadovni.

V bani hneď na úvod ma opantala opatrnosť, ktorý z muklov bonzuje a musím s ním komunikovať len formálne a čo najmenej. Skoro všetci, vrátane kriminálnikov, sa mi vtierali do pozornosti. Aby mohli profitovať necenzurovanými listami či z domu odoslaným balíkom potravín. Niektorí sa aj navzájom ohovárali: „Pán kolektor (žiaden súdruh), dajte si na toho chlapa pozor, je to bonzák!“ Či vôbec bol, a ktorý väzeň klamal, to sa nedalo vedieť. Lebo všetci vyzerali rovnako. V gumovom fáraku, s koženou prilbou na hlave a karbitkou v ruke boli na nerozoznanie. Ani na ich tvár sa nedalo blikajúcim svetielkom posvietiť a uhádnuť z nej špatný úmysel.

Moje obavy neskúseného chlapčiska sa ešte zvýšili poznatkom, že zopár bývalých brigádnikov doplatilo voči väzňom za dobro. Pomohli im odoslaním listu, doručením potravín a cigariet od rodičov či manželky. Následne ich ktosi z väzňov bonzol a potom uviazli v bani natrvalo v mundúre s veľkým bielym krížom na chrbte. Ale aj medzi brigádnikmi sa našli hyeny, čo vykrádali balíky pre uväznené obete, hoci zarábali tisíce. (Dokončenie asi zajtra. Opisom aj príbehu, keď došlo k môjmu zatknutiu.) 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  5 929x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu