V Markíze Čaputová nechtiac sklamala

Autor: Jozef Sitko | 29.1.2020 o 0:02 | Karma článku: 8,89 | Prečítané:  2836x

Mala by sa vyhýbať relácii Na telo, kde moderátor kladie i zákerné otázky „keby“. Ak už šla do štúdia, tak na hypotetickú otázku, či by poverila víťaza volieb Kotlebu zostavením vlády, mala odpovedať: Nie!

A to napriek kalkulu, že by Slovensko táto vnútroštátna  a zahraničnopolitická katastrofa zrejme ani pri poverení Kotlebu nepostihla, pretože má na to minimálny koaličný potenciál. Pri tejto vážnej otázke (možného zahniezdenia fašizmu) by nemal  politik jej formátu a dôvery ani minútu zaváhať a jednoznačne vysloviť odmietavý názor.Práve to jej priaznivci očakávali.Lebo v televíznej besede, ktorú sledujú stotisíce divákov, by pani Čaputová mala vylúčiť možnosť, že môže mať šancu na túto výhodu  víťaza volieb skompromitovaná strana s fašistickou ideológiou.

Preto v každom verejnom vystúpení by mala hlava štátu utvrdiť verejnosť, že  v prípade ohrozenia demokracie nezaváha zájsť až na samú hranu Ústavy SR. Hneď  v zárodku má utvrdzovať občanov, že vylúči akúkoľvek možnosť, že by mohli Kotleba  s Ficom a Kollárom, prípadne s ďalším „bugárom“ vytvoriť vládnu koalíciu.

Hoci nie som právnik, aj tak  si dovolím tvrdiť, že by prezidentka  neporušila pri tomto nekompromisnom prístupe Ústavu. Iba by porušila ústavnú zvyklosť poveriť zostavením vlády víťaza volieb, čo by nebolo nezákonné, ale v jej právomoci. Práve preto, že by v kritickej situácii aj takto konala (ako najvyšší  garant ústavných práv a slobôd občana), si u mňa získala plnú dôveru  a som ju i volil do najvyššej funkcie. Bez zaváhania ako najlepšiu zo všetkých kandidátov..

Niet však zatiaľ vážneho  dôvodu pre stratu tejto značnej dôvery ani po jej problematickom vystúpení v Markíze.  Za čo ju už kritizovali viacerí novinári.   Veď v očakávaniach ma zatiaľ nesklamala. Takže som ju i obhajoval vo viacerých blogoch. Napríklad, keď ju neprajníci neobjektívne kritizovali za vystúpenie v zábavnej relácii Joj(ky) Inkognito. 

Ale podstatný jav je niekde inde. Nemali by sme však zvyšovať kotlebovcom popularitu a sebavedomie, prílišným zdôrazňovaním ich možnej volebnej úspešnosti. Neprejavovať voči ním ani apatický rešpekt až strach z ich nečakanej dominancie. Ale nekompromisne objasňovať váhajúcim voličom, čo za nebezpečie pre občanov zosobňujú. Vykázať ich za čiaru slušnej spoločnosti aj ignorovaním a pohŕdaním. To platí aj pre slušných novinárov, ktorí to s korektnosťou voči ním často preháňajú. Možno tak zamedzíme ich rastu preferencii. Na hrubé vrece platí iba hrubá Matovičova záplata.  

Rozhodujúci význam funkcie prezidenta sa vždy ukáže v najkritickejších chvíľach krajiny. Ak by v roku 1933 staručký a chorý nemecký prezident Paul von Hindenberg nebol slaboch a odmietol vymenovať víťaza volieb Adolfa Hitlera za kancelára, potom by možno bol ďalší vývoj vo svete nekrvavý. Bez desiatky miliónov nevinných obetí.

Sám som zažil veľmi dramatické dni v novembri 1993, keď prezident Michal Kováč odmietol vymenovať za ministra privatizácie Ivana Lexu. Podľa toho, čo sa vtedy na Bratislavskom hrade dialo (sídla hlavy štátu) sa dá smelo povedať, že sa vtedy rozhodovalo o (ne)demokratickom vývoji nášho len 10-mesačného štátu. Premiér Mečiar chcel vtedy   uchopiť pre seba temer diktátorskú moc. V tejto chorobnej túžbe mu stál v ceste iba vtedajší prezident. Veď parlament a ďalšie  mocenské štruktúry lačné po majetkoch z privatizácie už držal pod krkom. Poslúchali ho na slovo.  

Len jeho bývalý stranícky spojenec Michal Kováč pochopil svoj úrad celkom inak, než si on želal. Preto strečkujúceho prezidenta sa snažil z mocenskej hry sprvu oslabiť a potom vyšachovať. A preto ho chcel verejne pokoriť a znemožniť. Ukázať mu, že iba on aj o výklade ústavy rozhoduje. A samotný Kováč je len jeho figurína na plnenie príkazov straníckeho šéfa vládnej strany. Predstavoval si to tak, ako to hladko fungovalo za éry prezidenta Gašparoviča, ktorý "výborne": spolupracoval s premiérom Ficom. 

Keďže Kováč už predtým odmietol vymenovať Lexu za riaditeľa SIS-ky, pričom vyhlásil, že radšej rezignuje, ako by mal Mečiarovho najvernejšieho sluhu menovať do akejkoľvek významnej funkcie. A tak v novembri 1993 vznikla najviac napätá situácia v novej republike. Premiér sa vyhrážal  prezidentovi, že ak mu neschváli predložený a nekonzultovaný návrh vlády už s Lexom, tak ju nechá padnúť. A potom vznikne dlhá ústavná kríza,

 so všetkými vnútropolitickými i zahraničnopolitickými dôsledkami aj s následným chaosom v krajine. Vyhrážal sa prezidentovi, že za tieto nepredvídateľné škody ponesie zodpovednosť výlučne on. Horšie ultimátum než v Mníchove v roku 1938. Vzniknuté nepriateľstvo  medzi najvyššími ústavnými činiteľmi sa prenieslo do médií a na verejnosť. Nemalo potom ukončenie a vyústilo do bezbrehých vládnych klamstiev, vykonštruovaných káuz a nakoniec až do únosu prezidentovho syna.

Keď zhrniem najnevyberanejšie poľovačky na prezidenta Kováča, ktorých som bol priamym svedkom, tak si plne uvedomujem, o aké demokratické hodnoty sa neúprosne začalo sporiť v novembri 1993. Hlava štátu vtedy šla pri nevymenovaní Lexu za ministra až na samú hranu Ústavy. Vzoprel sa však proti bezohľadnej vládnej mašinérii najhrubšieho násilia a odolal jej za cenu osobnej dehonestácie, ponižovania a veľkých príkorí. . A napokon zabránil pre Slovensko to, aby nezišlo na oveľa horšiu cestu než dnes Orbánove  Maďarsko.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pre kontaky s Kočnerom môžu Mamojku z Ústavného súdu vylúčiť

Funkčné obdobie ústavných sudcov je dvanásť rokov.

Stĺpček Petra Schutza

Mimoriadna schôdza nie je legitímna

Fico povedal, že schôdza je legitímna. Čo je, najjemnejšie povedané, zavádzanie.


Už ste čítali?