Básnik Válek – slušný komunista (2.)

Autor: Jozef Sitko | 25.11.2019 o 8:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  525x

V roku 1969 po vyhodení z denníka Smena ma minister schválil za zástupcu šéfredaktora  týždenníka Expres. A keď ma potom musel odtiaľ na príkaz ÚV KSS „vyhodiť“, správal sa ohľaduplne a snažil sa mi pomôcť vhodne zamestnať.

V redakcii som začal od prvého dňa čulo pracovať. Ako zároveň editor som čítal nahromadené rukopisy, zhodnotil ich kvalitu, redakčne upravil a zasielal do tlačiarne. Stále som však  nemal v rukách to najpodstatnejšie - pracovnú zmluvu.

Už od prvej chvíle sa v redakcii vytvorila dobrá atmosféra a spolupráca. Aj podľa  neskorších  skúseností môžem potvrdiť, že je ťažšie riadiť hoci len desať redaktorov – s ich profesijnými komplexmi a prejavmi chronického nedocenenia – než sto ťažkopádnych úradníkov. Tento môj poznatok však neplatil v Exprese, kde sa mi s redaktorkami  pracovalo vynikajúco. Nechodili po krčmách, nepreháňali to so zdôrazňovaním svojej múdrosti, dôležitosti a neomylnosti.. Na rozdiel od mužov nemali ani výhrady voči svojmu platu a honorárom. Zistil som, že ženy sú v práci dôslednejšie, menej konfliktné, disciplinovanejšie aj pracovitejšie ako ctižiadostivejší, prehnane ambiciózni a sebavedomí muži.

Moja radosť a pohoda v práci však trvali krátko. Znova sa prirútila  neistota, že stratím výbornú prácu. Toto ohrozenie sa už netýkala iba mňa, ale celej redakcie. Československý rozhlas zaútočil na náš týždenník, ktorého obsahom bol  výber  článkov zo svetovej tlače. Vtedy u nás jediné celoplošné rádio (už pod kuratelou dogmatikov) ako verklík opakovalo fíčer redaktora Ivana Hvizdoša pod názvom: „Malomeštiacky doping za štyri koruny.“

Ten kritizoval Expres, že prináša samú zvrhlosť – len krv a sex, čo vraj ako dekadentný jav ohrozovalo socialistickú morálku. Bola to však v podstate pravda. Naše periodikum, ktoré redigoval môj predchodca priateľ Imro, bolo vtedy plnokrvníkom  dnešného bulváru. Ale zabezpečovalo tým vydavateľovi vysoký náklad časopisu, aj vysoký zisk ročne až osemnásť miliónov korún. Tie potom umožňovali cez  podporné fondy ľahšie prežiť rebelujúcim literátom, ktorí ešte neohli chrbát pred okupantmi a ich služobníkmi.

Expres sa tak stal nielen bojiskom ideologickej politiky, ale tiež aj veľkým lákadlom  uchmatnúť  „tučné prasiatko“  pre stranícku tlač a posilniť jej monopolnú dominantnosť na trhu. Práve kritický príspevok vytváral tlak na zmenu zakotviť ziskový Expres vo vydavateľstve Pravda.

Našťastie,  už od prvého dňa som podstatne menil obsah novín, takže sa v nich   už vytratil kritizovaný sex a násilie. A preto som ministrovi kultúry Válkovi napísal na obhajobu Expresu list a s ním mu doručil aj rukolapný dôkaz - posledné dve vydania časopisu. A poukázal na  neoprávnenú kritiku štátneho rádia. Pevne som veril, že minister  obháji ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte. Zrejme to bol aj začiatok  jeho dlhých sporov s  ideologickým tajomníkom strany Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politicky rival obhajoval  dogmatickú  boľševickú prax. Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal už ťažkú pozíciu, lebo vtedy čelil celej kolaborantskej klike. Jeho postavenie sa o čosi zlepšilo, až keď ho Gustáv Husák presadil za člena vedenia slovenských komunistov.                                                  

Lenže mňa vtedy stále trápili iné starosti, že chodím domov bez gáže, čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala moja polovička. Veľmi nám chýbali peniaze na živobytie. Netušil som však, že do funkcie ma musel schváliť až sám minister Válek.  Ukázalo sa, že  pookupačná doba sa rýchlo menila v neprospech  jej pôvodných reformných zámerov a plánov. Veď ešte pred rokom žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil  na funkciu jeho tlačového tajomníka, a teraz musel odsúhlasiť moje prijatie iba do redakcie Expresu.

Pre vyššiu kvalitu týždenníka som nadviazal spoluprácu so skúsenými externistami – všetko s novinárskou elitou, povyhadzovanou z rôznych redakcií. Boli radi, že si mohli privyrobiť dajakú korunku na  živorenie. Odvďačili sa mi kvalitne preloženými a spracovanými príspevkami zo zahraničnej tlače, ktorá sa už do republiky dostávala síce legálne, ale obmedzene.                                                

Len  pedantným výberom  významných a zaujímavých udalostí zo sveta sa podarilo nahradiť vyradený bulvár a súčasne udržať vysoký náklad novín.  Ku kľúčovým externistom patril najmä  vynikajúci novinár Roman Kaliský a ďalšie eso žurnalistiky – môj  bývalý šéf Gavril Gryzlov. Bol som  rád, že som mohol týmto existenčne postihnutým kolegom   materiálne pomôcť.     

Nešťastie prišlo bez pozvania

Aj na základe ďalšej skúsenosti som zistil trpkú pravdu, že keď sa mi v živote  najviac darilo, mal by som byť v strehu a pripravovať sa, že do mňa udrie hrom. V „Bunkri“, nenoblesnom lokáli blízko Slovenského rozhlasu, som v jeden večer náhodne naďabil na šéfredaktora Fábryho. Na stojáka  popíjal pri barovom pulte víno s prvým námestníkom ministra Válka, Jánom Princom. Hneď som ho podpichol: „Nevedel som, šéfe, že ty cukrovkár, piješ! Ešte som ťa ani raz nevidel v redakcii s pohárikom ...“  Na tieto slová sa zamračil: „Ty somár jeden, pretsa si z redakcie  nebudem robit šenk. Dáš si též dva deci?“

Do Bunkra som vstúpil s veselou mysľou, ale odchádzal hrozne zbitý. Ján Princ mi oznámil katastrofickú novinu: „Ešte nevieš, že ti odvolávajú šéfa? Priprav sa tiež,  že ho  o mesiac či dva budeš nasledovať ...“ Nezdalo sa mi však, že si zo mňa robí psinu. Preto som ho prerušil: „Kto ho odvoláva? Vari nie Válek? Však na to nie je nijaký dôvod ...“ Pozrel na mňa súcitne, lebo ho prekvapila moja naivita: „Na ústrednom výbore strany zistili, že v redakcii grupuješ vyhodených pravičiarov. Si až natoľko hlúpy, že nevieš, akú tam majú z týchto spolkov hnačku? Uvedom si, že Ruda a teba riešilo samotné predsedníctvo ÚV strany!“  Zareagoval som už nervózne: “A čo na to Válek, nezastal sa?“ Jeho prvý námestník už na mňa zareagoval dosť cynicky: „Ten mal sám čo robiť, aby sa ubránil. Veď dopustil, aby si ty, vyhodený zo Smeny, pracoval vo funkcii zástupcu šéfredaktora ...“

Asi o týždeň  po tomto chmúrnom rozhovore protestoval proti odvolávaniu šéfredaktora Fábryho z  Expresu Zväz slovenských spisovateľov. Za mňa sa postavil iba môj „hárem“ na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou. Na protest proti môjmu vyhodeniu chcel štrajkovať. Bolo to odvážne a milé gesto, ale nerozumné. Preto som kolegyne od štrajku odhovoril.

Zvolil som iný postup. Nasáčkoval som sa o siedmej ráno pred tapacírované dvere  súdruha ministra, ktorý chodil do úradu vždy presne. On slušák  ma síce neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal neohlásenú návštevu. Hoci už o polhodinu mal naplánovanú poradu vedenia ministerstva.

Ako básnik mi zakaždým imponoval tým, že nelietal v oblakoch, ale konal rozumne, uvážene a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokúvanej veci aj správne zvážiť jej riešenie. Naše stretnutia neboli časté, netrvali dlho, ale zakaždým sa vyznačovali otvorenosťou, neformálnosťou a pohodou. Náš neformálny vzťah naznačuje aj drobná epizóda, keď asi polrok po okupácii na moja slová, že antisovietizmus nie je totožný s antisocializmom, zareagoval zdesene: „Preboha, len to už viac pred nikým nehovorte!“  Preto som tajne dúfal, že  navonok neprístupný Válek aj tým, že ma bez ohlásenia prijal,  dá mi ešte šancu pracovať v Exprese.                              

No márna to bola nádej, veď musel splniť najvyšší stranícky príkaz a vyniesť  ortieľ -  vyhodiť ma z redakcie! Už na úvod mojej „návštevy“ ma však zarazilo, že som na jeho stole uvidel  naše honorárové listiny. Prečo si ich vyžiadal, aký mal na to dôvod?   On si chcel aj osobne  preveriť, či má najvyššie stranícke vedenie na Slovensku pravdivú informáciu, že sa v Exprese  grupujú vyhodení pravičiari ako externisti. Práve evidencia o honorároch  mala potvrdiť alebo vyvrátiť túto vážnu informáciu.

Až dvakrát mi zopakoval pre oboch nepríjemný oznam: „Pán redaktor, (nie súdruh)  z Expresu musíte odísť! Veľmi ľutujem, ale iné riešenie pre vás nemám. Pôjdete na propagačné oddelenie do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Váš plat,  aký máte teraz, sa vám však zachová  v plnej výške.“

Ani dobrotivý minister, ani rovnaká gáža, ktorá by bola skoro o tretinu vyššia než  budúceho môjho šéfa spisovateľa Milana Ferka, ma však nepresvedčili, aby som z redakcie odišiel. Až pri písaní knihy  som ocenil Válkovu ohľaduplnosť - veľkorysé, citlivé a najmenej bolestivé moje upratanie mimo novín. No v danej chvíli som mu protirečil a  robil problémy.

Miroslav  Válek prejavil s mojou neústupnosťou božskú trpezlivosť, keď ma nevyhodil a nechal polhodinu čakať za dverami svoj početný tím. Od ministra som  odchádzal v mizernej nálade. Keď ma na jeho sekretariáte oslovil z čakajúcich šéfov rezortu  zvedavý  námestník Pavol Koyš (pred Novembrom ´89 nakrátko minister) s otázkou: „Čo ste tak dlho riešili?“, tak som mu neslušne  odvrkol: „Zlé počasie...“

Smrť bola však rýchlejšia

Válkovu  pomoc som odmietol aj preto, že som veril, že napriek zlovestnej dobe ešte platia u nás aspoň aké - také zákony, ale v mojom prípade neplatili. Nepochybujem, že pri tomto našom poslednom stretnutí sa minister cítil rovnako trápne ako ja.  Udialo sa to v počiatkoch narastajúcej celospoločenskej krízy, keď sa ešte Válek v ničom nezmenil a nepodľahol nastupujúcej svojvôli režimu. Ale aj potom pomáhal niektorým postihnutým umelcom pred normalizačným útlakom. Tiež zabezpečil, aby prezident  Gustáv Husák vymenoval  omnoho viacej slovenských Národných umelcov - neúmerne vyšší počet k českým. Bol to aj praktický dôvod - politiky viac cukru než biča. Nevynucovaná poslušnosť korumpovaním podobrotky. Čo však hovorí v neprospech ministra Válka.

Práve to sčasti dopomohlo účinnejšie spacifikovať odpor opozičných umelcov, takže sa na Slovensku nezrodili temer nijakí disidenti. Iba zopár výnimočných osobností nezmenilo názor na okupáciu, okupantov a ich prisluhovačov.. Ale celkom inak sa činil český minister kultúry, ktorý ako slon v porceláne rozsieval pookupačnú zlobu a vytváral liaheň disidentov.        

Komunistu Válka som spoznal ako humánneho a slušného človeka, ktorý sa sprvu snažil podľa toho aj konať. O úprimnej snahe pomôcť slovenskej kultúre ma ako minister v prvé dva roky presvedčil viackrát. Lenže počas dvadsaťročnej  likvidity morálky a odvahy, vzletu karierizmu sa všeličo zmenilo. A preto výnimkou nemohol byť ani skvelý básnik v pozícii člena komunistickej vlády.

Podľa môjho názoru práve Válek sa spočiatku snažil poľudštiť a narovnať krívajúcu socialistickú kultúru. Bol tiež zo všetkých ministrov rezortu najlepším a najrozhľadenejším. Mal iba smolu (a my s ním), že ministroval  vo veľmi  zlej dobe. Netrúfam si objektívne posúdiť, ako sa prejavoval potom, čo som ho „navštívil“ posledný raz.  Telefonoval som s ním až o dvadsať  rokov, keď už ležal v nemocnici smrteľne chorý. Podľa reakcií sa potešil nášmu telefonátu.

Dohodli sme sa na interview pre môj týždenník Slobodný piatok a to napriek jeho smrteľnej chorobe. Možno si pripomenul náš nezrealizovaný rozhovor spred dvoch desaťročí. Zrejme chcel pred svojím skonom povedať to, čo mal na srdci  ako ozajstný umelec a v zlom čase minister. Teda šlo o odkaz od rozporuplnej osobnosti, ktorá v dobrej viere vkročila do červeného bahna a zostala v ňom trčať. Ale napriek tomu som si ho neprestal vážiť pre jeho postoj v roli záchrancu chorej kultúry a postoj ku mne.

Chcel som spoznať odpoveď na otázku: Prečo on, estét, humanista, pragmatik a podľa mňa aj seriózny človek,  teda príliš osobitá individualita, dlho slúžil  režimu hanby, s ktorým určite nesúhlasil? Veď ako karierista a zlý človek sa mi ani raz neprejavil. Chcel som sa tiež dozvedieť, prečo si on navonok neprístupná osobnosť vytvoril ku mne ako neznámej osobe až priateľský vzťah? Ale to a všeličo vážnejšie som sa už nedozvedel. Lebo som náš rozhovor musel z pracovných dôvodov odložiť  a tým aj sklamal tohto výnimočného básnika a pozoruhodného muža.  Ako šéfredaktor som sa ocitol v časovej tiesni môcť sa dostatočne  pripraviť na toto jedinečné stretnutie. Bezohľadná Smrť však nečakala ... Aj dnes to veľmi ľutujem. Určite Miroslav Válek mal čo verejnosti povedať nielen o umení a politike, ale aj o nástrahách či paradoxoch života.

Text blogu je z knižnej novinky J.Sitka: Vedieť odísť. Možno si ju kúpiť na WWW.veda.sk za 8,80 eur (úsporé, lebo jej cena v knihkupectve bude až 11 eur).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?