Básnik Válek – slušný komunista (1.)

Autor: Jozef Sitko | 23.11.2019 o 7:59 | (upravené 24.11.2019 o 21:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1307x

V rokoch 1968 – 1970 som poeta spoznal i ako serioznérho, dobrosrdečného a činorodého ministra s odvážnymi plánmi. (No najprv celkom atypicky zareagujem hneď v úvode blogu na jeho  jednostrannú a[ drzú kritiku v diskusii.)

Moja odpoveď na už zverejnené diskusné príspevky.  Po prvé - jeden z vytrvalých kritikov  napísal v diskusii: "Z tejto komunistickej ódy sa mi doslovne obrátil žalúdok - niekoľkokrát." Ak by však neignoroval na úvod perexu blogu slová, že: "V rokoch 1968 - 1970 som ho (Válka - pozn. J.S:) spoznal ako seriozneho, dobrosrdečného a činorodého ministra s odvážnymi plánmi ..." potom by sa vyhol žaludočným ťažkostiam. Len neviem, prečo sa do takéhoto zlého čítania až tak pozorne zahĺbil? Samozrejme, že koncom roka 1968 ešte oficiálnym ministrom Válek nebol. Ale ako budúci šéf kultúry (uňho nezvykle) oduševnene hovoril o smelých plánoch, ktoré v nej.chce robiť. Predsa ja v prvej časti článku hodnotím iba politiku ministra na počiatku normalizácie, keď som ešte mohol  byť redaktorom. Jeho činnosť v dobe tvrdej normalizácii však neospevujem ani v zajtra ukončenom blogu, ako to už  jasnozrivo a zavádzajúco tvrdí bohorovný kritik. Aj ním vytrhnuté citáty  z kontextu príbehu môjho vzťahu s Válkom hovoria o všeličom, len nie o serioznosti týchto tvrdení.

Po druhé - ďalší kritik ma obviňuje, že som chybne uviedol dátum vzniku federácie. Jej vznik však bol, tak ako tvrdím, už 28. októbra 1968 práve pri 50. výročí vzniku Československa. Keď do Bratislavy priletel generál a prezident Ludvik Svoboda a v ten deň boli na Slovensku prehnane veľké oslavy.  Ústavny zákon o federácii však nadobudol účinnosť až od 1. januára 1969. V deň, keď vznikla aj prvá povojnová slovenská vláda ako súčasť nového ústavného systém, čo si vyžadovalo svoj čas. Kritikovi odporúčam, že nestačí si iba "niečo" nájsť na internete, ale treba poznať aj súvislosti javu a neprávom potom autora neviniť z "vážnej chyby".

Po tretie - najviac ma však nemilo prekvapila drzá a jednostranná kritika niektorých blogerov jedinečného básnika Válka, ktorý aj ako minister v časoch normalizácie sa snažil otupovať jej nemorálne dekadentné javy. V dvojdielnom filmovom dokumente sa však o ňom vyjadrovali niekdajšie skutočné osobnosti v mnohom veľmi ohľaduplne aj pozitívne. Môj osobný príbeh s ním z novej mojej knižnej novinky len verne zobrazuje, ako sa ohľaduplne správal voči jemu celkom neznámemu novinárovi, ku ktorému si napriek tomu našiel dosť nezvyklý vzťah. Prečo tomu takto bolo, to ani presne neviem. Môžem si to iba domýšľať. Ale jedno viem, že básnik Válek bol slušným komunistom! 

Až teraz nasleduje samotný text prvej časti blogu z mojej knižnej novinky Vedieť odísť:

K 50. výročiu vzniku Československej republiky v októbri 1968 sa v jej názve uzákonilo a v ústave aj dopísalo pre Slovákov čarovné slovo – federatívna. V rámci tohto iba navonok harmonického sobáša dvoch národov vznikli po prvý raz nové ústavné orgány: Federálne zhromaždenie, Česká národná rada a Slovenská národná rada, ale tiež federálna, česká  a slovenská vláda. Tým sa u nás politický a hospodársky systém stal formálne rovnovážnym, ale sa aj skomplikoval. Ešteže tu bola komunistická moc, ktorá pod jedným komandom „usmernila“ v  nastávajúcej normalizácii všetky zákonodarné a  výkonné zložky „federácie“ do  jednotného socialistického šíku.

Nástupom nového roka 1969 sa tak zrodila aj nová slovenská vláda ako obnovená mocenská zložka namiesto zaniknutého Zboru povereníkov. Tento povojnový výdobytok „autonómie“ Slovákov však v roku 1961 ústavne zrušili centralisticky naladení komunisti. Zatiaľ čo v Prahe sa novomanželom skôr konvenčne zablahoželalo, tak do Bratislavy priletel na oslavy štvorhviezdičkový generál, prezident Ludvík Svoboda. Na celom Slovensku vypukol ohňostroj radosti a slávy.

Nebol však na to  vážny dôvod, pretože našim národným ministrom šéfovali tí vyšší z Prahy a všetkých pražských a bratislavských mocipánov držali pod krkom komunisti na najvyššom kopci. Šlo síce iba o prislabý odvar pôvodne presadzovanej federácie slovenskými reformistami a legislatívcami v roku 1968 do okupácie.

V tejto klíme nových nádejí a starého pesimizmu mi pripadla ťažká úloha zabezpečiť od slovenských ministrov do Smeny aj českého denníku  Mladá fronta (vzájomná reciprocita) odpovede na dve otázky. Schytal som tak ťažkú nošu, pretože v rekordných  piatich dňoch som mal pripraviť túto „vládnu dvojstranu“ pre Prahu aj našu redakciu.

Najskôr som sa musel s budúcimi ministrami skontaktovať, následne od nich získať odpovede a potom ich upraviť na zverejnenie tak, aby neprotestovali. Mobil ani internet ešte neexistovali, takže som mal pre skontaktovanie sa s novou súdružskou elitou len redakčný telefón,  nespoľahlivú miestnu  dopravu a svoje zdravé nohy. Ale na oplátku som sa  zoznámil s budúcimi ministrami z novinárov ako prvý a  oťukať si ich ochotu, myslenie aj dochvíľnosť. Veď vyše polovicu odpovedí som zabezpečoval osobne. Našťastie ešte celkom nevymrela prajná politika Pražskej jari, takže záujem o priazeň novín nechýbal nastávajúcim členom prvej nefašistickej slovenskej vlády.  Prekvapilo ma, že medzi nimi už neboli toľké zadebnené hlavy, v ktorých by ani cétečko  nenašlo mozog.

Minister smelých plánov

Zo všetkých týchto stretnutí bolo výnimočné iba s budúcim ministrom kultúry, známym poetom Miroslavom Válkom. Do bývalej kaviarne Luxor  prišiel v bielom, vtedy módnom roláčiku aj s plnou hlavou plánov na skultúrnenie socialistickej kultúry.. Po dlhom rozhovore som mu aj uveril, že chce slovenskú kultúru postaviť na iné nohy, na akých sa dve desaťročia kývala ako opitá kačka. Vtedy ešte nemohol vedieť, aké prekážky mu do cesty postavia  normalizátori na čele s hlavným straníckym ideológom Ľudovítom Pezlárom.

U Válka ma prekvapil paradox, že ako básnik vôbec nelietal v oblakoch, ale bol dôsledným realistom. Počas celého rozhovoru sa držal iba argumentov a pri zemi, čo sa u umelcov stáva zriedkavo. Myslím si, že spisovateľ Laco Novomeský, Husákov kamarát a spoluväzeň, urobil dobre, keď uňho presadil práve tohto literáta za ministra kultúry.

Vždy vážny Válek sa rozhovoril veľmi  zanietene o svojich zámeroch a plánochv budúcom  najviac problémovom rezorte už po okupácii. Okrem iného mi prezradil: „Pán redaktor, plánujem vytvoriť tím novinárov, ktorí by písali o problémoch a potrebách slovenskej kultúry  fundovane ...“ Oslovenie pán ma prekvapilo, ale čo nasledovalo, ešte viac. Ani neviem, prečo mi  napadla myšlienka, že som prerušil Válkov monológ a skočil mu do reči: „Súdruh minister, (ešte ním však nebol) viete v čom je slabá stránka propagácie kultúry? Píše sa o nej len v úzko vymedzených rubrikách. Ale ak má dôjsť  k podstatnej zmene,  musí získať priestor naprieč stránok novín a širšiu odozvu aj v rozhlase a televízii. Nie iba v recenziách, ale  aj v glosách, poznámkach, komentároch či v iných článkoch.“       

Vráskavá  tvár básnika a čoskoro politika sa ako roleta väčšmi pokrkvala, ale  vzápätí  jeho tvár zjemnela. Videl som, že ho môj nápad vážne zaujal. Neplánovane a náhodne som naňho urobil profesionálny dojem a natrvalo tak zapôsobil. Domnievam sa, že práve on potom tento nápad vniesol do praxe.  Hoci k písaniu o kultúre som mal asi tak ďaleko ako bezdomovec na bývanie v luxusnej vile, napriek tomu som sa s budúcim ministrom dohodol na rozhovore o aktuálnych problémoch jeho rezortu.

Keďže o pár dní som už nebol pre ustanovujúcich členov vlády neznámym redaktorom a ešte nestačili napáchnuť naftalínom výnimočnosti a nadradenosti, smelo som vošiel v ich   rezidencii práve do tej miestnosti, v ktorej  o pár minút ministri, čakali pobledlí na svoj .ústavný sľub.

S niektorými už o chvíľu ministrami som aj prehovoril zopár fráz, ale od každého si vypýtal autogram - pozdrav od našej novej vlády  pre čitateľov denníka Smena. Tento muzeálny artefakt iba na zdrape  papiera uverejnila Smena na druhý deň pod hlavičkou novín. Predmetný  dokument som si z tlačiarne nevypýtal a v záplave udalostí naň zabudol.      

Na dohovorený rozhovor s Miroslavom Válkom som sa dôkladne pripravil. O problémoch vtedy preferovanej takzvanej „kultúrnej politiky“ som sa veľa dozvedel práve z českej tlače. Ukázalo sa, že fundovanými písomnými otázkami som znova oslovil ambiciózneho ministra. Keď si ich predo mnou pozrel, vybadal som, že ho veľmi zaujali. Potešilo ma, že som  nimi trafil na najcitlivejšie  miesta rezortu kultúry po okupácii, ktorá sa v tom čase úzko prelínala s politikou. Mala vtedy neporovnateľne iné postavenie ako dnes. Neslúžila zábave, ale sa zneužívala predovšetkým politicky.

Vzápätí som intuitívne vytušil, že minister nechcel odpovedať vyhýbavo, nepresvedčivo či alibisticky. Ale ani si nechcel publikovaným textom skomplikovať svoje odvážne zámery a plány, o ktorých som sa medzitým kadečo dozvedel. Keďže mi nešlo poškodiť cieľavedomého a odvážneho ministra, tak sme na tento rozhovor obaja „mlčky zabudli“, ani si ho už nepripomenuli. Ale v našich nasledujúcich vzťahoch práve  toto zamlčané interview zohralo nečakane veľkú rolu. Ukázalo sa, že na ministra zapôsobilo zrejme viacej, než môj návrh na prvom stretnutí v Luxorke.                                     

Asi o týždeň po odovzdaní otázok som našiel v redakcii odkaz, aby som Válka navštívil. Zo Smeny to bolo len vyše sto krokov, takže som hneď reagoval. Prijal ma v prítomnosti riaditeľa odboru pamiatok Lichnera. Kritizovali nešťastnú dislokáciu mosta SNP cez Dunaj, ktorá mala zničiť celé Podhradie a iné historické  zákutia Bratislavy. Minister mi poskytol na preštudovanie dôkladne spracovaný elaborát o nevhodnej dislokácii tejto stavby v historickej časti mesta. Poprosil ma: „Ak sa s naším názorom stotožníte,  prosím, napíšte o tom  v Smene, budem vám povďačný ...“

Sympatické bolo, že Válek ešte len  dva mesiace ministroval a už nesúhlasne reagoval na problematické kroky vplyvných súdruhov a ich poskokov. Bolo to síce iba na počiatku normalizácie, ale od neho odvážne konanie. Mňa tým len utvrdil, že  na stretnutí v Luxorke netrepal prázdne slová, a bol tým správnym mužom číslo jeden v rezorte kultúry.             

Po preštudovaní námietok pamiatkarov som sa jednoznačne priklonil k ich odbornému stanovisku. Veď dislokovať most a tým silnú dopravu do najvýznamnejšej historickej zóny Slovenska som považoval za barbarstvo voči minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Navyše som nepočul o žiadnej metropole, v ktorej by v jej vzácnej najstaršej časti mala smerovať  do stredu mesta „hluchá štvorprúdovka“.

Uverejnený článok na prvej strane Smeny vyvolal veľkú nevôľu zainteresovaných  projektantov, investorov a ďalších realizátorov tohto už naplánovaného a stranou schváleného dôležitého diela. Keďže sa v Podhradí mala zbúrať aj synagóga, oponenti sa neštítili použiť proti mne u nás lacný a častý argument, že som žid, ktorý to písal kvôli budúcej demolácii blízkej synagógy.  Proti židom som ani vtedy, ani potom nikdy nič nemal, ale nebyť ním a byť len tak označeným, zvykne byť smola. Pre Semitov  nie som  ich človek, ale pre antisemitov nepriateľom určite. Ešte šťastie, že projektanti a ich patróni  nezdemolovali aj korunovačný  Dóm svätého Martina. Práve jeho susedstvo vedľa synagógy bolo európskou raritou.

Neuplynul ani týždeň a angažujúci sa minister mi poskytol ďalší dokument jeho rezortu: „Podpora kultúry cez jej ekonomické  riadenie ...“ Obsahovo asi tak znel jeho dlhý názov. Zároveň ma Válek pozval do Košíc a Prešova, kam mal ísť v mene vlády rokovať ako  prvý z ministrov so zástupcami štátnej správy, kultúrnych ustanovizní a cirkví. Súčasťou jeho sprievodu bol aj redaktor a básnik Igor Gallo. V mojom prípade však šlo o politického komentátora a preto  o nezvyklé pozvanie, aby som sprevádzal člena vlády na prvej služobnej ceste na východ krajiny, kde predtým ešte od Slovenského vojnového štátu. nezavítal žiaden iný minister..

V úlohe „hasiča“, spasiteľa a Mikuláša

Spolu s presunmi z Bratislavy trval náš „výjazd na východ“ tri dni, ale neviem naň dodnes zabudnúť. V dvoch vtedy papalášskych šestotrinástkách (tatrovkách 6l3) cestovali okrem ministra a dvoch redaktorov aj piati jeho blízki spolupracovníci, z ktorých mal v Košiciach a Prešove hlavné slovo riaditeľ ekonomického odboru Fischer a  bývalý podplukovník ŠtB aristokratického správania a výzoru Belanský. Ten vtedy riadil odbor správy cirkevných vecí, spadajúcich pod rezort kultúry.  Ak sa nemýlim, týmto menom sa mi predstavil. Napriek jeho remeslu bol príjemným spoločníkom. Zrejme štátna bezpečnosť nemohla poveriť nejakého odroňa nad kontrolou múdrych farárov a vyslať ho k básnikovi Válkovi. Aj v ŠtB sa  po roku 1968 kadečo narýchlo menilo.

Toto zloženie ministerského tímu zodpovedalo skôr diskrétnemu požiarnemu zboru. Ten prišiel hasiť obrodné vášne či skôr osobné záujmy rôznych náboženských či národnostných  skupín, narýchlo zrodených spolkov a ustanovizní. Tie práve na východe republiky sú najširšie zastúpené. Už len  náznak demokracie v roku 1968 rozpútal veľké zemetrasenie medzi týmito zoskupeniami, predovšetkým v otázke ich nesplniteľných  nárokov.

Predsa kultúra, náboženstvo,  politika a peniaze sú sily, ktoré sa  raz spájajú,  inokedy rozdeľujú a  navzájom občas aj nenávidia. Práve do Košíc a Prešova prišiel medzi rozvadených katolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, židov, Ukrajincov, Rusínov a Slovákov ako spasiteľ - Mikuláš s deravým vrecom zástupca prvej slovenskej vlády. Ale  musel by byť šamanom so zázračnou mocou a bohatstvom, aby   schladil ich sebecky horúcu myseľ a uspokojil všetky hrabivé ruky.

Na týchto stretnutiach so zástupcami rôznych farností, spolkov, divadiel, múzeí a štátnych orgánov bolo ešte aj po okupácii „veselo“.  Zakaždým času málo, ale ohnivých rečí a  požiadaviek veľa. Ani jedno zo stretnutí sa neobišlo bez dramatických, až komických príhod a duelov. Len spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi o vrátení ich kedysi skonfiškovaných kostolov by si  vyžiadal  desiatku fiškálov a senátov. A preto múdry a rozvážny minister  všade ťahal za krátky motúz. Ako novinár som sa zasa presvedčil, čo spôsobil v spoločnosti len záblesk demokratizácie. Akú veľkú predstavivosť statkov a ešte väčšmi hrabivých zmätkov. Až dovtedy, kým normalizačný strašiak neobnovil socialistickú jednotu názorov a  uspokojil všetkých rebelantov na  dvadsať rokov.

Lákavá ponuka od Válka                            

Hoci s Igorom Gallom sme patrili do oficiálnej Válkovej suity, ale z profesionálneho princípu sme sa  nezamiešali do polemík diskutérov. Ale jeden vstup som si na (ne)šťastie neodpustil. Správne by som to nazval  novinárskou drzosťou. Keď sa v prešovskom Divadle Jonáša Záborského lúčili hlavní hostia z Bratislavy s domácimi hostiteľmi, tak z akéhosi rozmaru a  recesie  som oslovil dve osamelé herečky. Tie zastupovali v rámci súdružských zvyklostí aj bežný ľud – teda hercov bez funkcie.  A zaklamal som, až sa prášilo: „Dámy, dovoľte prosím, aby som vás v mene súdruha ministra pozval večer do hotela Dukla na  recepciu ...“

 Ale musel som ich  presviedčať, že naozaj ma týmto pozvaním diskrétne  poveril sám Miroslav Válek. Lenže on z prítomných šéfov divadla nepozval na večerné podujatie ani riaditeľa divadla, predsedu  strany a odborov, šéfa činohry či operety  (teda nikoho z prítomných), pretože by potom nebol v sále hotela pľac pre miestnu súdružskú honoráciu. Veď pre ňu to bola výnimočná udalosť stretnúť sa osobne so živým slovenským ministrom  po vzniku Slovenskej republiky. Pretože za socializmu sa aj „menší“ politici než ministri nestretávali s „milovaným ľudom“. Ak áno, tak iba z tribún na štátnych oslavách. Lebo on ich do funkcií nevolil, ale vymenovávala a odvolávala rodná strana.

Pri pohľade na atraktívne herečky som akosi pozabudol na  protokol, jeho zvyklosti a obmedzenia.  Až následne som si uvedomil ako na recepciu len pozvaný hosť, že som drzo prekročil medze slušnosti. Preto som sa  snažil, čo najskôr o tom informovať hostiteľa - ministra Válka. Ale vo frmole, ktorý trval až do večera,  sa mi  to nepodarilo.                   

V duchu som si fandil, že u básnika, kedysi bohémskeho umelca, ešte nevymreli staré zvyky a zatiaľ sa neudomácnili ministerské návyky. S malou dušičkou som si vydýchol až večer, asi hodinu pred začatím recepcie, keď vedľa môjho pisoáru sa zjavil ako fantóm  sám minister. Ale  na ospravedlnenie to bolo nevhodné miesto. Preto som prestal aj cikať,  postavil sa diskrétne zopár krokov od ministra a nepokojne naňho čakal. Priamo pri pisoároch sa mi nezdalo vhodné vybavovať nepríjemný  malér:  „Súdruh minister, prepáčte mi drzosť, že som si dovolil bez vášho súhlasu pozvať dve herečky z Divadla Jonáša Záborského na recepciu ...“

Jeho reakcia ma však milo zaskočila. Nezaprel povesť rozšafného umelca: „V  poriadku, vidím pán redaktor, že máte dobrý vkus ...“ Pochybujem však, že by si ich vôbec pri návšteve divadla pozornejšie všimol.

Keď  prišiel za mnou čašník, že ma pred recepčnou sálou čakajú dve dámy, tak pri prvom kontakte ma pochytil drobný závrat. Zdalo sa mi, že vidím dve modelky z prestížneho módneho magazínu. Neprotokolárne „pozvané“ herečky boli nielen pekné, atraktívne a vkusne módne oblečené, ale nechýbala im ani duchaplnosť. Z náhodnej recesie a drzosti, očakávanej trápnosti,  sa  vykľul hit a môj triumf večera.

Prítomní muži sa okolo nás krútili ako deti na kolotoči a ja som sa hrdil okatejšie než páv vo veľkej ZOO. Len manželky pozvaných súdruhov na mňa zazerali. Úspechu večera pomohlo práve to, že v tých časoch sa ešte súdruhovia nemohli rozvádzať, lebo by prišli o funkciu. Platila stranícka disciplína – žiadny rozvod a na výnimočné spoločenské podujatie prísť výlučne s manželkami. Tak si to vyžadoval stranícky bontón, prísna a mnohotvárna socialistická „morálka“. Tá si navonok potrpela  na slušné mravy.

Ani manželky vtedajších funkcionárov sa nemohli porovnávať výzorom a oblečením s  hovorkyňami, poradkyňami a sekretárkami, ktoré dnes okato sprevádzajú záletných politikov, bohatých finančníkov či mafiánov. Veď vtedy si nekonkurovali ani salóny krásy. Ani módni experti nesídlili na každej ulici. Takže  noblesné krásavice boli na spoločenských podujatiach vzácnou výnimkou.

Znova som sa  presvedčil o relativite každého činu či diania, keď aj nevychovanosť  a drzosť môže spôsobiť prekvapivý profit. Napriek  prešovskému úletu prišla asi o týždeň  šéfredaktorovi  Gryzlovovi žiadosť od Válka o moje uvoľnenie  na funkciu jeho tlačového tajomníka. Vtedy naozaj veľký honor. Slovensko malo od zániku vojnového štátu po prvý raz ministrov a tí mali tlačových tajomníkov najviac piatich. Vtedy sa ešte nechyrovalo o kadejakých hovorcoch či  riaditeľoch tlačových odborov, ktorých už onedlho bude živiť aj pohrebná služba. Šlo teda o výnimočnú ponuku so spoločenskou prestížou, veľkým platom a pre mladého novinára aj o nevídanú kariéru. 

Hneď potom si ma zavolal Gavril Gryzlov a račkujúc sa ma vyčítavo spýtal: „Prrečo blbneš? Varri chceš zdrrhnúť a byť obyčajným úrradníkom?“ Kým som rozpačito vyslovil  „nie“, nachvíľu som zaváhal. Čo ak práve strácam svoju životnú šancu? Ale prenechal som ju náhradníkovi – básnikovi Gustovi Hupkovi, ktorý do nej „vhupkol“ bez zaváhania.

(Text je z knižnej novinky J.S.: Vedieť odísť. Dokončenie príbehu už bude najmä o dosť vyhrotenom poslednom stretnutí s ministrom na konci roka 1970. Aj o znova nerealizovanom telefonicky dohodnutom rozhovore až po dvoch desaťročiach. Lenže smrť už ťažko chorého básnika bola oveľa rýchlejšia než ja. Po dvoch desaťročiach opäť novinár.

Knižnú novinku možno už kúpiť na www.veda.sav.sk za 8,80 eur (podľa ceny až o 20-precent výhodnejšie ako v knihkupectve.)

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?