Slúžil trom režimom, ale nebol sluhom

Autor: Jozef Sitko | 9.11.2019 o 0:07 | (upravené 9.11.2019 o 14:29) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1465x

 Ani najhorší bulvár "nevymyslí" lepší príbeh, aký môže zaznamenať práve reálny život. Jedným z takýchto príbehov je i o kapitánovi Jaroslavovi Zimákovi ...

Môj strýko bol príliš veselá kopa, vždy pre každú srandu.  Bol však aj tým, ktorý sa ničoho nezľakol a v ničom nevidel neprekonateľnú prekážku. Spolužitie s ním bolo  v každom ohľade pestrým teátrom. Spomínam si na príhodu, keď nás temer každý týždeň navštevoval z blízkeho Trenčína. Ako vždy, boli pred piešťanskou železničnou stanicou „zaparkované“ koče. Tie čakali na hostí do kúpeľov, na dobre platený ich odvoz cez celé mesto. Strýko sa zastavil pri peknom hnedákovi, ktorého majiteľ mal čierny fešácky odev a pyšne si sedel na kozlíku koča. Kapitán sa postavil oproti zdatnému štvornožcovi, otvoril mu veľké pysky a zdĺhavo prezeral  jeho zdravé hryzáky. Zároveň nenápadne pozoroval fiakristu. Potom nahlas poznamenal: „Toho koňa vám odvedieme!“ 

Kôň pokojne strpel prehliadku chrupu, ale kočiš začal vyvádzať. Vyľakal sa, čo mu ten cvok v uniforme kapitána chce vyviesť. Vari  siahnuť na jeho pohodlné živobytie? Zrejme už počul o tom, že armáda rekvíruje najlepšie kone. A jeho živiteľ – mocný krásavec patril medzi ne. Napokon sa chytil  rozumu a ponúkol dôstojníkovi, že ho odvezie, kam len bude chcieť a zadarmo.

Moja sporivá mamka skoro vyletela z kože, keď pred naším domom, vzdialeným od železnice asi dvesto metrov, zbadala fiaker. Veď elegantný koč nezabočil do našej slepej, zaprášenej ulice možno roky: “Čo to len za veľkého pána k nám čerti  poslali?“ - zašomrala si a vyletela zvedavá na ulicu. Temer zamdlela, keď vo fiakri si hovel brat Slávo. A ten sa s ňou  s úsmevom zvítal: „Prosím ťa, sestrička, zaplať,  mám v peňaženke len  stovku, ale žiadne drobné...“ Rozosmial tým aj zachmúreného fiakristu, hoci zatiaľ prišiel o kšeft. Mamka sa upokojila, až keď drožkár doznal, že je odvoz  grátis.                                         

Slávo ako skúsený vojak sa vedel obracať v každej nepohode a dobe. Ale nič nebral príliš vážne. Nemal ani dvadsať rokov, keď sa zúčastnil ako legionár na povestnom presune  z Ruska domov po sibírskej magistrále. A v Čeljabinsku aj jediného boja légií, ktorý vyprovokovali boľševici. Tí od našich dostali na frak, takže rýchlo podpísali dohodu o voľnom presune legionárov po nekonečne dlhej sibírskej železnici až do Vladivostoku.  Odkiaľ ich potom prepravovali do Európy lode.

Strýko po návrate domov za čias prezidenta tatíčka Masaryka, slúžil temer dvadsať rokov v československej armáde. Potom vyše päť rokov bol oficierom vojnového štátu, ale až za komunistov predčasne doslúžil v československej ľudovej armáde a šiel do civilu. Pestrá minulosť s troma výmenami uniforiem však neznamenala, že  bol darebákom, slúžiacim za gážu aj diablovi. Svojou navonok „lojalitu“ ku každému režimu nahradzoval žoviálnosťou, vtipnosťou a prirodzenosťou vedieť zapôsobiť, takže nemal neprajníkov. V tom bol umelcom v hocijakom politickom virvare. Tým, že ani svoju kariéru nepretláčal, nepretvaroval sa a nikomu neškodil, bol obľúbený aj medzi šaržami.                                              

Jeho životný štýl, optimizmus a bezstarostnosť nemohlo nič premôcť. Skolil ho až pred nedožitou šesťdesiatkou infarkt. Ako bývalý legionár aj bez školy pomerne rýchlo získal  po vstupe do armády dôstojnícku hodnosť. Pretože ľuďom z légií sa darilo za čias prezidenta Masaryka. Rozdávali sa im rôzne „trafiky“. Podaktorí získali aj zhabaný veľkostatok po rakúskych či maďarských grófoch, ale iní len kúsok poľa alebo skutočnú trafiku na predaj cigariet, novín, známok a kolkov.                                                  

Strýko pochádzal z početnej rodiny chudobného remeselníka kolára. Toto užitočné remeslo však zaniklo po nástupe automobilov. Môj staromódny a prísny deduško bol na svojho Sláva právom pyšný. Veď oficier, to bola kedysi vážená profesia, pozoruhodná kariéra aj dobrá partia na sobáš. Ale veľmi sa syna hneval pre jeho avantúry so ženami, pričom ani s jednou sa nechcel oženiť. Ako katolík vošiel aj do luteránskeho kostola, ak tam zbadal dajakú fešandu. Hneď sa  pri nej modlil a hlbokým hlasom spieval. Fotografie každej z opustených krásavíc posielal sestre Márii – mojej matke. V našej veľkej krabici s fotografiami sa ich archivovalo viac než obrázkov členov početnej rodiny. Keď som sa pýtal mamy: „Čo sú to za slečny?“ Vždy len zopakovala: „Slávove známe ...“         

Ako dieťa som sa tešil, keď k nám zábavný a dobrosrdečný strýko zavítal. Mňa často rozosmial, ale mamku neraz nahneval. Rád to robil a mne sa to páčilo, že vedel našu direktívnu vladárku poriadne vytočiť dajakou vymyslenou hlúposťou. Prísna mama, ktorá inak plne rešpektovala a milovala staršieho brata, sa najviac hnevala na jeho avantúry s vydajachtivými a potom sklamanými devami. Dobrosrdečný a vtipný sukničkár však nebol nijakým štíhlym fešákom. Čo na ňom tieto i pekné stvorenia vôbec videli? Vari ich upútal postavením šarže alebo tou striebornou malou šabličkou, ktorá mu štrngala na pravom boku parádnej rovnošaty?            

Môj dobrosrdečný strýko sa vo veku štyridsiatich ôsmich rokov konečne ženil. Ale až na nátlak a dôrazné ultimátum mamy - sestry Márie. Po porážke SNP sa totiž ako partizán ukrýval v podtatranskej obci Važec u budúcej svokry a manželky Hany. No s tou už mal šestnásťročnú dcéru rovnakého mena Hanku, moju utajenú sesternicu. Keď sa o tomto dávnom romániku dozvedela spravodlivosťou posadnutá mama, zavelila dôrazne  a partizána – už kapitána v novej rovnošate ľudovej armády  postavila do haptáku, takže nakoniec  kapituloval.

Ale do ženenia sa mu príliš nechcelo. Bol som svedkom toho, ako strýko odfukoval po dobrom obede na priedomí skromného domčeka na dlhej lavičke len v rajtkách a vojenskej košeli. Zrejme viac ho hrialo jarné slniečko než pomyslenie na sobáš, do ktorého chýbali iba dve hodiny. Medzi svadobčanmi už  bolo rušno, panoval zhon a v ubiedenej dedine, ktorá kedysi celá vyhorela, vrcholila zvedavosť. Veď slobodná matka Hanka si po mnohých rokoch brala svojho utajovaného milenca – dokonca kapitána! Také veľké šťastie ... Dlhoročné pohŕdanie hriešnou slobodnou mamičkou sa v biednej východoslovenskej dedinke pod Tatrami zmenilo na skrytú závisť a obdiv. Nejedna mater na vydaj súcej devy si aj poplakala nad takou nespravodlivosťou.

Keď poriadne nasrdená mamka vybehla na Sláva, aby sa rýchlo obliekol svadobne, tak som počul jeho žartovnú odpoveď: „Ešte si to musím  rozmyslieť ...  Ak aj do kostola pôjdem, nech všetky dvere dobre uzamknú! Ale nesmie ísť tam malá Hanka ...  Veď kto to kedy videl, aby už dospelá dcéra šla na sobáš rodičov ...“ Nuž, chuderka sesternica, ešte aj na  svadbe mamy, o ktorej snila  celý  život, si  poplakala.

Ako to už v živote chodí, v mladosti veľký hriešnik – v starobe prísny mravokárca. Keď strýko zistil, že jeho dcéra, už medička tretieho ročníka, sa neskoro večer baví pod bránou  s neznámym mládencom, tak preventívne dostala zopár faciek. Tie jej mali pripomenúť dávnu minulosť a hriešnosť jej neskúsenej, naivnej a na svadbu šestnásť rokov čakajúcej matky.

 Strýko síce slúžil v troch režimoch, ale ako tvrdím, nebol ich sluhom. Bol správnym apolitickým vojakom, ktorý sa o politiku zaujímal asi ako o dávno zabudnuté frajerky. Preto za prvej Československej republiky sa jemu, bývalému legionárovi, ľahko slúžilo. Veď od vojakov sa  vtedy vyžadovala prísna apolitickosť. Za Slovák štátu bol zasa administratívnym šimľom, evidujúcim len „bojaschopné“ kone. „Povolaný“ kôň mal vtedy pre armádu oveľa vyššiu hodnotu než odvedený regrút. A po komunistickom prevrate strýko v armáde  rýchlo skončil.

Ale podstatné bolo, že hneď po vypuknutí Povstania tajne utiekol z Trenčína do jeho centra Banskej Bystrice. Neostal však v bezpečnej skrýši povstaleckého štábu, ale zamenil písací stroj za samopal a bojoval proti hrdlorezom z obávanej SS. Dokonca jedného esesáka v priamej prestrelke musel zastreliť.

            (Z mojej novej knihy  Vedieť odísť s podtitulkom - Keď pravda nudí a lož zabáva.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Za ľudí pôjdu do volieb samostatne, rokovania o spájaní stroskotali

Líder Za ľudí Andrej Kiska odmietol koalíciu štyroch aj piatich opozičných strán.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Kiska si z nás robí dobrý deň

Ísť do koalície nemusí, ale nech si nevymýšľa hlúposti.


Už ste čítali?