Riskantne som zachránil kamarátovi život

Autor: Jozef Sitko | 17.9.2019 o 8:00 | (upravené 17.9.2019 o 8:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  849x

Táto jeho záchrana sa však paradoxne zakladala na laickej diagnóze, hazardnej terapii a bola v diametrálnom rozpore s dovtedajšou štandardnou lekárskou liečbou.

Tento príspevok z mojej šiestej novej knihy „Vedieť odísť“ je však len  nepodstatnou, kurióznou a veľmi dramatickou epizódou, ktorou som ako autor zobrazil a doplnil charakteristiku jej jednej z postáv – bohéma, zabávača a priateľa Laca. Ten vždy vynikal v každej spoločnosti zábavnejšie než barón Prašil. Čo vedel on sľúbiť, to by nevedel splniť ani jeho protejšok – bývalý premiér Fico.

Uverejňujem tento blog skôr z recesie na odľahčenie mojich článkov o politike. Veď dnes už podstatne viac sú zaujímavejšie recepty na varenie ako vážne témy. Napríklad i taká jedinečná autentická výpoveď pamätníka na rukolapnú hrôzu nedávnej minulosti  „Jáchymov -  vraždiaci Gulag z Ruska“ , či publikovaný aktuálny komentár o  hrozbe za našimi dverami „Čo potom až príde hospodárska kríza?“    

                                                            x    x    x

Zatiaľ čo na mojom predchádzajúcom pracovisku - Zberné suroviny mal alkohol výstražné STOP, tak na novom v Mraziarňach sa  často potichu a decentne popíjalo asi ako kedysi v redakciách, kde to patrilo k pracovnej výsade. Na prekvapenie som  len  raz narazil na poriadne spitého hýrivca. Šlo teda o komický  prípad, keď za mnou dobehol právnik Marián a škodoradostne mi  oznámil:  „Jožko, choď na  sekretariát,  starý (direktor)  je  tam spitý  ako riť ...“

Ešte som nevidel spitý zadok, ale na mol opitého podnikového riaditeľa som tam uvidel. On však ani v „nálade“, kým bol ešte pojazdný, nikdy sa neskryl do úzadia. Nuž prečo, veď bol v podniku hlavnou personou. Ale ani Marián nepatril k prísnym abstinentom.  Veď v družnej debate s vedúcim kontroly Gabom a vedúcim výroby Lacom nikdy nepohrdol pohárikom. K tejto stabilnej trojici som sa pripojil len málokedy. Pri vínku sa vždy našla ohnivá dišputa o čomkoľvek, ale nikdy neskĺzla na budovateľské témy. Veď socializmus by zaraz pochoval aj jediný z nás Laco, člen podnikového výboru strany.

Keď po dvoch pohárikoch nadobudol nadbytok sebavedomia a príliš sa rozohnil, tak sme ho vždy niečím podpichli a nahnevali. Potom sa nám začal  vyhrážať: „Počkajte, aj na vás si posvietime. S takými pravičiarmi ako vy, my rýchlo spravíme poriadok!“ Ale dobrosrdečný táraj a kamarát sklapol, keď som mu „prezradil“ vymyslenú novinu: „Lacko, možno ešte nevieš, že ťa chce podnikový odvolať. To ešte s tebou námestník Koštiaľ neprerokoval? Riaditeľ má  už tvojho popíjania až po krk! Má za teba už náhradu.“  Navonok smelý bojko Laco zbledol, stratil reč, ale následne sa začal ohnivo vyhrážať: „Doteraz sme mu (riaditeľovi) dali pokoj, ale keď chce s nami boj, tak mu strana ukáže, kto v podniku najviac slope, hovno robí a  všetko pokazí!“            

Laco bol exotickým javom práve na sľuby. Veľa rečnil a sľuboval, ale v jeho slovách bolo menej pravdy než na vyťaženom  ryžovisku kus zlata. Zabával zakaždým s veľkou fantáziou a kreatívnosťou, lebo sám veril tomu, čo práve táral. Nebol deň, aby za ním neprišli aspoň dve delegácie družstevníkov s prosbou, aby im u súdruhov na ministerstve vybavil štátnu dotáciu. Čo on vedel sľúbiť, to by však nevedel vybaviť ani predseda vlády. Jeho sľubotechna  fungovala veľmi presvedčivo, že každý z návštevníkov mu  uveril a nenahneval sa ani potom, čo „dôveryhodne“ zdôvodnil svoje nesplnené sľuby. Nerobil to však pre nejakú zištnosť, ale preto, že chcel na seba upútať pozornosť.

                                    x    x    x

V roku 1985 sa vrátil náš priateľ Laco z dovolenky na Jadrane vážne chorý. Právnik Marián ma upozornil, že sa zmenil aj v tvári. Len po dlhom prehováraní sa ho podarilo vyšikovať   k lekárovi, ktorý ho obratom poslal na infekčnú kliniku do karantény. Keďže mu nič nezistili, putoval na interné, kde na echokardiografe mu zistili vážnu vrodenú chybu na jednej z chlopní. Namietal, že on štyridsiatnik nemá so srdcom žiaden problém. Veď denne vybehne v dome až na štvrté poschodie bez zadýchania. Lekári ho napokon presvedčili, že ide iba o jeho subjektívny pocit. Potom sa temer rok živil liekmi a len z nemocenských dávok.

Medicína je síce vážnou praktickou vedou, ale sú aj výnimočné prípady účinnej alternatívnej terapie, ktorú lekári odmietajú. Myslím si však, že aj v lekárskej praxi niet neomylnosti, ani neomylných doktorov, hoci sa tak mnohí tvária. Neuveriteľný bol práve Lacov prípad. Temer rok som mu nosieval raz mesačne nemocenské dávky. Stretávali sme sa  v bývalej kaviarni Metropol. Pacient bral lieky, chodil na kontroly a navyše bývalý živel, veľký  búrlivák  a nezmar už vôbec nepil. Mne objednal koňak a sebe čaj. Ale zistil som, že každým ďalším mesiacom bol čoraz viac chorý.

Pri poslednom odovzdávaní  nemocenskej v Metropolke  sa začal dusiť, takže som ho rýchlo vyviedol na čerstvý vzduch. Keď to nepomohlo, tak som v strese nevedel, čo prv urobiť. Či kým sa dostanem k telefónu a privolám sanitku, mi na ulici nezomrie?  Ťažko dýchal, v očiach mal strach a smrť. Utešoval som ho, že to o chvíľu prejde a radil, aby sa  upokojil a zhlboka dýchal.

                                      x   x    x

Keď som potom doma o jeho ochorení dlho rozmýšľal, dospel som k inej diagnóze ako odborníci, ale aj k rozdielnej liečbe. Len na základe logiky  a znalosti jeho bujarého života, pevného zdravia pred chorobou a najmä nebezpečne sa zhoršujúceho stavu. Prečo flamender veľkého formátu, ktorý vždy hravo zvládol každý opiáš, má po ročnom liečení na jazyku smrť? Prečo skoro polstoročie mal so srdcom pokoj a zrazu pre vrodenú chybnú chlopňu, plne adaptovanú na jeho nezdravý život, bol kandidátom do truhly? Veď doteraz mu v tele všetko fungovalo aj bez  návštev u lekárov.

Domyslel som si, že na vine bude samotná liečba a z nej totálne narušená jeho psychika. Bývalého búrliváka alkohol a flámy vôbec neničili, aleže ho ničí práve náhla zmena – varovné  echo o stave srdca, lieky, stres a obava o život. To ma pevne presvedčilo, že u chorého bola kardinálna chyba v samotnej terapii a následne v zlej psychike.

Pri najbližšom stretnutí s Lacom som ho dlho presviedčal, že je zdravý a ochorel iba pre  „nadbytočné liečenie“. Sprvu oponoval, že sú to naslovovzaté kapacity, že sa  nemôžu mýliť, ale napokon som ho predsa nahlodal, že sa stal vážnym pacientom len pre zlú psychiku a zmenu (ne)životosprávy.

                                                              x    x   x

Keďže mi nikdy nechýbala rozhodnosť nič neodkladať, tak som ho o správnosti „mojej diagnózy a terapie“ chcel hneď presvedčiť - skúšobnou liečbou, záťažou jeho chorého srdca. Začali sme ňou o 15-tej vo vieche na Obchodnej u Sedliaka a končili až o štvrtej ráno v Kryštál bare. Laco dostal z ročnej abstinencie veľkú slinu a mal na nešťastie u seba aj značný obnos. Kašlal potom na doktorov aj na moje zúfalé výstrahy, že pitia bolo  dosť! Už sa nedal zastaviť. Všetky varovania rezolútne odmietal. Keď dovtedy mĺkvy, ustrašený, ale alkoholom prebudený Laco ožil, keď znova našiel starú výdrž, tak mi potom nezostalo iné len kapitulovať. A pili sme ďalej ... Ráno o tretej sme sa v lokáli znenazdajky objali a obaja sme začali plakať ako dve neposlušné deti pred výpraskom.

Ešteže mám v sebe zakódovanú ako rozporuplnú vlastnosť  aj značnú opatrnosť. Lebo razom som z alkoholu „vytriezvel“. Doľahla na mňa desivá depresívna obava: Čo keď som to  predsa prehnal s tou mojou liečbou? Čo keď som sa pomýlil, hazardoval a pijem s kamarátom naposledy? Prečo som  v dobrej viere v jeho uzdravenie provokoval osud a bol múdrejší ako doktori? 

                                    x    x    x

Nadránom som prišiel domov zdrvený alkoholom aj možným nešťastím. Po prvý raz v živote som nešiel do práce a poprosil manželku, aby nahlásila moju dovolenku pre zdravotnú indisponovanosť. Tá však so mnou vôbec nehovorila, ani na moju prosbu nereagovala. Ľahol som si s ťažkou mysľou a dospával s veľkou ťažobou až do podvečera. Keď som jej povedal, kde sme všade popíjali a na čo som Laca naviedol, tak mi po prvý raz počas spolužitia ostro vynadala. Okrem iných výčitiek sa ma hrozivo spýtala: „Čo si chcel tým dokázať? Vari Laca zabiť? Už si až taký cvok, že si múdrejší ako všetci lekári a ich prístroje?“

Pamätám si, ako by to bolo včera, keď som večer v strese a strachu vytáčal Lacov telefón a pevne dúfal, že sa mi neozve vdova, ale nocou zmordovaný priateľ. Keď som počul jeho veselý hlas, postihla ma väčšia radosť a šťastie, ako keby mi oznámil, že som  práve vyhral v lotérii milión. Hneď som vedel, že už  chorý Laco celkom vyzdravel.

Po rokoch som sa s ním náhodne stretol na vinobraní v Modre, kde si popíjal rozjarený v stredobode okolia a pozornosti svoj obľúbený vlašák.  Len veľká škoda, že ho nevidel už staručký pán profesor a jeho tím z nemocnice.  No tí Lacovi neuverili, keď ich na následnej kontrole informoval o úspešnej alternatívnej liečbe chorého srdca. Tvrdili, že by taký opiáš neprežil, vraj si vymýšľa a klame. Ale on vtedy  výnimočne hovoril pravdu. Keďže nebol nebožtíkom, ale naďalej rozšafným a obdivuhodne nepolepšiteľným hýrivcom. Potom už neveriacich doktorov ignoroval a svoje “ťažko choré“ srdce tiež.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Ramadán na prieskumy je ďalší koaličný idiotizmus

„Návrh“ je dokumentácia ovládnutia myslí konšpiračnou optikou.


Už ste čítali?