Z mojich výsluchov na ŠtB (2)

Autor: Jozef Sitko | 16.9.2019 o 0:01 | (upravené 16.9.2019 o 18:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1268x

Dokončenie včerajšieho príbehu.. Pri druhom výsluchu o sedem rokov však eštébáci ostro pritvrdili, ale sa zmýlili.

Asi o dva týždne po novom výsluchu zazvonil u nás doma neznámy chlapík stredného veku. Predstavil sa mi ako major Fatol a tak sa aj legitimoval. Aby zvýšil svoju „dôveryhodnosť“, dovolil mi nazrieť do služobného preukazu. Slušne ma požiadal, či môže so mnou hovoriť. Pozval som ho do bytu, no poprosil ma, či by sme si nemohli sadnúť do nejakej blízkej reštaurácie alebo kaviarne. Potom sme sa v Astre vyše hodinu zhovárali, ale iba celkom všeobecne a nekonkrétne. Napríklad, či si už hľadám prácu, čo plánujem robiť, ako vnímam moje vyhodenie z redakcií Smeny aj Expresu a podobné bezvýznamnosti.

Rozmýšľal som o dôvode tejto  "návštevy", ale nenašiel som jej zmysel, prečo v ŠtB vysoká šarža márni so mnou  čas rozhovorom o ničom. Neuplynulo ani desať dní a major Fatol sa zasa ohlásil. Veľmi sa ospravedlňoval, že ma opäť obťažuje. Sadli sme si znova do Astry. Asi po hodine mi ponúkol existenčné východisko, že našiel pre mňa vhodné uplatnenie. Vraj, či by som súhlasil s vycestovaním „von“. Sprvu som ponuke nerozumel, kam by som  mal vycestovať, vari pracovať do Čiech?

Ešte som sprvu netušil, že si ma ŠtB „obľúbila“ až natoľko, že mi našla atraktívnu „prácu“ -  remeslo špióna. Zrejme preto, že na Západe ako dvakrát vyhodený redaktor by som už mal politický kredit u domácich tajných služieb. Oprávnene predpokladala, že západné rozviedky si známejších redaktorov dôsledne preklepli počas obrodného procesu. A preto v cudzine by som ako utečenec nemal mať vážny problém  s previerkou  politickej spoľahlivosti.

Domnievam sa, že ŠtB hľadala svojho človeka na infiltráciu do mníchovského rádia Slobodná Európa. Asi až potom sa tam vlúdil český agent kapitán Minařík, po návrate popularizovaný v našich médiách. V mníchovskom rádiu mal na záver „poslania“ inštalovať výbušný systém. Konkretizácii majorovho návrhu však zabránila moja výbušnosť a bezprostredná reakcia: „Veď ani neviem žiadnu inú reč než slovenčinu ...“ Major sa len pousmial: „To by nemal byť  problém ... Keby bolo treba,  naučíme vás aj po hebrejsky!“

Hneď som pochopil, o čo ŠtB ide. Preto som opatrne oponoval: “Viete, ja dosť pijem a potom veľa táram. Nemám predpoklady na takú významnú činnosť. Neviem dobre  klamať a v kritickej chvíli zachovať rozvahu a pokoj ...“ Ani som si to nemusel vymýšľať, pretože som v podstate hovoril pravdu. Ťažko však posúdiť, ako táto výhovorka zapôsobila. Ale napovedala tomu reakcia Fatola, keď som ho poprosil:  „Súdruh major, neberte to osobne,  ale pochopte, že tieto stretnutia sú  mi  veľmi nepríjemné ...“ Hneď zareagoval, ospravedlnil sa a viac už za mnou neprišiel.

                                    x    x    x

O sedem rokov neskôr si ma už ŠtB iba telefonicky predvolala na Februárku do svojej budovy  strachu. Celú noc som nespal a dumal - prečo toto predvolanie? Domnieval som sa, že v dajakej  „krčme“ som nahlas povedal to, čo som nemal. Veď polícia všade mala svoje uši. Pôvodne som nemienil na telefonát reagovať, ale som sa obával,  že by si ma  tajní vyzdvihli  doma a bude to ešte horšie.

Moji "hostitelia" boli zrejme humoristi, keď si ma predvolali na 8. októbra – v deň mojich štyridsiatych tretích narodenín. Mal som malú dušičku, keď uniformovaný strážca s veľkým kľúčom znova otváral a zatváral za mnou masívne troje mreže. Vstúpil som však   bez čakania do lepšie zariadenej kancelárie ako v roku 1971, v ktorej už sedeli dvaja drzí a ostrí grázli. Nuž, aj ŠtB sa „znormalizovala“ na staré časy a jej nové správanie riadne zhrublo. Aj môj význam a spoločenská hodnota upadli od prvého výsluchu.

                                                            x    x    x

Vyše hodiny ma mordovali už známymi otázkami okolo Smeny: Kto a čo napísal?  S úľavou som si vydýchol až potom, keď mi svitlo, kam výsluchom smerujú a čo odo mňa chcú? Sprvu ma strašilo, či ma niekto neudal. Veď stačilo niekde iba nahlas kritizovať  stupídny režim alebo Husáka či Biľaka a mohla byť z toho basa. Komunistické božstvo nikdy nežartovalo. Len v roku 1968 sa nachvíľu sebakriticky poľudštilo.                            

Ale nekonečné táranie okolo eštébé už detailne prevetranej rebelantskej Smeny ma presvedčilo, že mi vôbec nič nehrozí. Vyparila sa tak hrozba, vystriedaná úľavou, že by som si niekde pustil jazyk na špacírku. Úvodný strach sa razom vytratil, preto som smelo zakontroval: „Súdruhovia, prečo márnite váš aj môj  čas a pýtate sa na veci, ktoré už dávno viete?“  Odpovedali mi: „Ale my to  chceme počuť od vás!“ Na podobnú hlúposť som  reagoval ironicky a trafil sa tak priamo do ich zámeru: „Súdruhovia,  pevne verím, že sa ma nesnažíte získať za konfidenta ...“ Ešte som vetu ani nedokončil, keď jeden z  eštébákov  na mňa silno skríkol:„Vari  neviete, že ako občan ste povinný nás informovať o každom trestnom čine?“ „Samozrejme, že viem. Ak by som sa  stretol s trestnou činnosťou, potom ju úradom hneď nahlásim.  Ale ako občan a nie  udavač! To žiaden zákon neprikazuje!“ Moja odpoveď ich vytočila natoľko, že nachvíľku zmĺkli.

Keďže si ma detailne preverili, tak pokračovali, že môj otec ako antifašista na rozdiel od syna vedel, na ktoré správne miesto sa má postaviť. Na túto ďalšiu sprostosť som im odpovedal bez obalu: „Súdruhovia, zabudli ste otca správne označiť. On nebol udavačom, ale odbojárom.  Povedzte mi prosím, kto sú tí vaši informátori? Vari nie ľudia, ktorí porušili zákon?“

Jeden z tajných sa už prestal ovládať, pochytil ho hnev a začal sa mi vyhrážať: „Súdruh, vy chcete zmeniť miesto zo Zberných surovín do iného podniku, že? Vedzte, že  my vám to prekazíme! Ešte sa spolu uvidíme ...“

 „Prosím, máte možnosť, skúste to ...“, zareagoval som už smelo a tým aj výsluch skončil. Tieto už ostré indivíduá   sa v roku 1978 cítili v sedle pevnejšie než slušný major Fatol a vtedajší vyšetrovatelia. Preto si ma už dovolili vydierať, existenčne zastrašovať a viesť iný výsluch ako ich predchodcovia. Isto sa však prekvapili, že sa ma nepodarilo zastrašiť. Neboli si istí, či dajaký  vplyvný súdruh ma nechráni, takže by s vydieraním mohli mať problém.

 Hneď po čudnom druhom kontakte s ŠtB sa mi po siedmich rokoch  telefonicky ozval major Fatol. Pýtal sa ma, či sa ešte naňho pamätám a otcovsky ma káral: „Súdruh Sitko, nerobíte dobre ...“ Ale nepovedal mi, čo robím zle, takže som jeho káraniu „nerozumel“. Mal som mu sto chutí pripomenúť, že on sa ma snažil získať za prominentného špióna, kým jeho kumpáni len za obyčajného udavača.

 Následne si na mňa štátna bezpečnosť posvietila inak. Chodievala sa aspoň dvakrát do roka informovať na kádrové oddelenie  môjho pracoviska, či vraj niečo nekujem „protištátne“. Preto ako nebezpečný „kriminálnik“ som bol pod ich stálym dozorom ŠtB. Ocitol som sa v postavení občana, ktorého mohla nezákonne sledovať a kedykoľvek si ma aj bezdôvodne predvolať na výsluch.

                                                            x   x    x                                              

Ale napriek tomu som sa neobjavil v Cibulkovom zozname udavačov Rudé krávo. A prešiel som s čistým štítom až cez dve lustrácie. Prvýkrát dobrovoľne ako šéfredaktor, keď som požiadal Federálne ministerstvo vnútra prelustrovať celú redakciu Slobodného piatka.  Teda v čase, kým ešte ani nenadobudol účinnosť lustračný zákon, čo spôsobilo v médiách veľký rozruch. Druhý raz ma už lustrovali na počiatku roku 1993 povinne, keďže som sa stal blízkym spolupracovníkom prezidenta Kováča.

Dnes však sme s mravmi až tak ďaleko, že aj českým premiérom môže byť niekdajší spolupracovník ŠtB, komunista a agent vysokého kalibru. Ešte horšie to dopadlo v SR, keďže federálny lustračný zákon za čias Mečiara tíško stratil svoju účinnosť. Čo spôsobilo náš vážny politický, hospodársky a predovšetkým morálny úpadok.

                                                         x    x    x   

Po roku 1989 som však nepochopil to,  prečo ma ŠtB uvádzala  vo svojich  zoznamoch ako sledovanú nepriateľskú osobu až po roku 1978. Teda nie oveľa skôr, keď bol na to objektívny dôvod. Veď  o mňa sa o jedenásť rokov  predtým zaujímala a ma vyšetrovala. Vari som sa stal pre režim nebezpečným až potom, čo som odmietol udávať spoluobčanov?    (Nabudúce uverejním načrtnutú príhodu s lustráciou redaktorov SP soj značným ohlasom v médiách.)

(Z mojej novej knihy Vedieť odísť, ktorú vydá Vydavateľstvo veda.)

           

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Za ľudí pôjdu do volieb samostatne, rokovania o spájaní stroskotali

Líder Za ľudí Andrej Kiska odmietol koalíciu štyroch aj piatich opozičných strán.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Kiska si z nás robí dobrý deň

Ísť do koalície nemusí, ale nech si nevymýšľa hlúposti.


Už ste čítali?