Z mojich výsluchov na ŠtB (1)

Autor: Jozef Sitko | 15.9.2019 o 0:01 | (upravené 16.9.2019 o 18:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1573x

Príbeh o tom, keď ma dvaja eštébáci z domu zbalili na Februárku (dnes Račianska) do svojho brlohu strachu a zla.

Hneď potom, čo som ako nespoľahlivý živel prišiel o remeslo novinára, svoj profesijný krach som cítil prehnane  ako katastrofu. Znenazdajky sa mi zrútil už zrealizovaný sen, pre ktorý som veľa obetoval. Pri vzniku všeobecnej mravnej skazy a úpadku som až príliš úzkostlivo sledoval, čo sa to u nás tragické stalo, čo následne narušilo integritu nielen štátu, ale aj moju osobnú?  Veď namiesto hrejivej a nezabudnuteľnej krátkej slobody ma razom gniavila šírená nedôvera, klamstvo, zbabelosť a svojvôľa.

Porozumenie som však nenašiel, ale ani nehľadal v rodine, vo zväzku manželskom, ale v prostredí niektorého z klubov umelcov, novinárov a architektov. Tam ku mne  prejavovali sklamaní, rozhorčení kamaráti, známi i neznámi (zmenou politiky sklamaní a oklamaní )  súcit a viac porozumenia než  nahnevaná, čoraz nespokojnejšia manželka. Vtedy ma ešte kde - kto potľapkával po pleci ako novinára trpiteľa, potrestaného za podporu spoločnej nádeje   v socializmus s ľudskou tvárou. Lenže aj mimo domu som sa cítil vyhnancom, ktorý nemal prácu, nikde nepatril, nikto ho už nepotreboval. Sám som zo seba stvoril štvanca, ktorý aspoň do neskorého večera našiel v cudzom svete znesiteľnejšie prostredie.

Ešte predtým, kým som redaktorčil v Exprese, pravidelne som sa stretával s vyhodenými  nezamestnanými redaktormi. Bývalý šéfredaktor Gryzlov navrhol, aby sme sa každý prvý piatok v mesiaci schádzali vo vieche na Vysokej 44. Nedomysleli sme však dôsledky tohto stretávania,  trvajúceho skoro rok. My,  nekonšpirační a naivní odporcovia okupácie, sme asi oslepli, keď sme ignorovali priostrujúcu sa dobu. Z našich pravidelných posedení (navyše v tom istom pohostinstve) mala radosť len ŠtB. Uši čašníkov, spolupracujúcich s fízlami, fungovali perfektne, takže sa rýchlo blížil koniec nášho   „rozptýlenia“ a vzájomnej solidarity.

x    x    x . 

Jedno letné poobedie v roku 1971  zastavila pred naším panelákom na Štrkovci čierna Volga. Hoci som sa zvykol celý deň túlať, pretože som pred dvoma mesiacmi „vyletel“ aj z Expresu, na nešťastie som bol práve doma. Dvaja eštébáci sa preukázali červenými služobnými preukazmi a bez pozdravu ma zbalili. Bezplatne ma odviezli na Februárku (dnes Račianska ulica) do svojho zlovestného  sídla strachu a zla..

Prevzal si ma mĺkvy príslušník  v uniforme, viedol chodbami aj schodiskami  na štvrté poschodie,  veľkým kľúčom otváral a zatváral asi troje masívne mreže. Vtedy  doľahol na mňa pocit úzkosti, opustenia a beznádeje,  že z tejto bašty hrôzy už skoro nevyjdem. Táto úzkosť sa ešte navŕšila, keď ma odtransportoval do prázdnej kancelárie len so stolom a troma stoličkami, hneď vyšiel a dvere uzamkol.

                                    x    x    x

Priznám sa, že tento úskok vyvolal vo mne plánovaný efekt strachu a beznádeje. Domýšľal som si, či neprišlo k prevratu, či Rusi nezvrhli dovtedy politicky lavírujúceho Gustáva Husáka, a spolu s kolaborantmi nenastolili hrôzovládu. Mal som neporovnateľne horší pocit, ako keď ma kedysi v Jáchymove  „zatýkal“  po nočnej smene v ľadovej umyvárke neškodný eštébák.  

Asi po štvrťhodine vstúpili do miestnosti dvaja svalovci, sadli si oproti mne a pootvorili si šuplík s magnetofónom. Tvárili sa síce prísne, ale nekričali, nevyhrážali sa mi, ani ma nevyfackali, čo ma po úvodnej psychologickej lekcii prekvapilo a posilnilo na duchu.  Ich hraná prísnosť sa asi po hodine pomaly vytrácala.  Možno teda povedať, že vôbec nezačal obávaný výsluch, aký som očakával.. 

Vypočúvali ma síce dlho - asi štyri hodiny. Moji hostitelia boli až príliš zvedaví na všetko, čo sa týkalo Smeny. Pýtali sa napríklad, ktorý z redaktorov hneď druhý deň po okupácii „navštívil“ totálne zdemolovaný byt kolaboranta Viliama Šalgoviča, ktorý riadil z kontrolnej veže letiska  Ruzyň  nočný výsadok Rusov. Kto napísal o tom do novín správu? Bola to však účelová otázka; overovali si ňou, či sa k činu priznám. Počas celého výsluchu vošla viackrát dajaká šarža a potichu sa s  vyšetrovateľmi zhovárala. Netušil som však, že v iných priestoroch bašty násilia tiež vypočúvajú kamarátov z viechy na Vysokej 44, teda nie som  jediným lapeným vtáčikom. Jednotlivé výpovede si tak eštébáci konfrontovali a podľa toho pokračovalo ich vyšetrovanie. Fízli si starostlivo naplánovali tento záťah na bývalých redaktorov Smeny, ktorí sa dlho schádzali v známej vieche. Koho našli doma, toho  zatkli a odviezli na Februárku.

Dialo sa to však nezákonne, bez súhlasu prokuratúry. Lenže súhlas by zrejme  skomplikoval utajenosť zámeru. Okolo siedmej večer koordinátor, asi postavením najvyššia šarža, vyšetrovanie  prerušil a na prekvapenie a moju veľkú radosť ho aj ukončil: „Súdruhovia, náš pohovor (nepoužil slovo zadržanie či výsluch)  už stačil. Iste sa aj rodina súdruha znepokojila,   už je večer  a patrí sa ísť  domov ...“

Pre mňa to bola najradostnejšie správa. Bez vyzvania som sa zdvihol a pozdravil pekne súdružsky Česť práci! A po prechode cez troje mreží aj mĺkvej rozlúčke so žalárnikom s veľkým kľúčom som si šťastne vydýchol až na ulici. Vďačne som odmietol aj milú pozornosť „hostiteľov“, že mi zabezpečia  odvoz domov. Nasadol som na najbližšiu  električku  na Štrkovec a  cestou som  pozorne vnímal dovtedy nepoznané krásy  Bratislavy.

                                    x    x    x

Nemohol som však tušiť, čo medzitým spôsobila a vyvolala moja levica – manželka, narodená v znamení Leva.  Hneď potom, ako ma  zatkla dvojica eštébákov,  telefonovala nielen na rôzne (ne)kompetentné slovenské inštitúcie, ale aj do Prahy na ministerstvo vnútra a Kanceláriu prezidenta. Sústavne volala o pomoc., teda všade tam, kam sa jej podarilo dovolať. Slovenské aj celoštátne orgány tak zaznamenávali alarmujúcu správu, že dvaja neznámi muži jej poobede uniesli  manžela, čo v socializme bola ešte neznáma vec.

Ani normalizačný režim ešte nestačil spacifikovať  spoločnosť natoľko, že si ŠtB mohla dovoliť čokoľvek. Jej  uzdu nakrátko držal v rukách bývalý väzeň a vtedy už hlavný šéf komunistov, Gustáv Husák. Keďže bol zásah ŠtB proti bývalým redaktorom Smeny protiprávny, bol preto záujem, aby sa uskutočnil potichu, bez rozruchu a publicity. V ešte celkom neskonsolidovaných politických pomeroch by v tejto veci nepotešila štátnu moc  nijaká  indiskrétnosť. Tobôž, ak by sa to  spopularizovalo v rádiách Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Veď aj mnohí kolaboranti s Rusmi ešte predstierali, že sú ochrancami dodržiavania zákonov. Preto sa prejavila prekvapivá slušnosť vyšetrovateľov a ochota na môj odvoz domov. (Dokončenie ďalšieho, oveľa vážnejšieho výsluchu už zajtra pod titulkom: Keď neudávaš, bol si podozrivým ...)

(Z novej knihy J.S.: Vedieť odísť.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Ramadán na prieskumy je ďalší koaličný idiotizmus

„Návrh“ je dokumentácia ovládnutia myslí konšpiračnou optikou.


Už ste čítali?