Útrpných vyše dvoch rokov vojenčiny

Autor: Jozef Sitko | 7.9.2019 o 13:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1140x

Na úsmevný príbeh o paradoxoch života Keď som velil výsadkárom reagoval „priateľ“ bloger zjavnou dezinformáciou. Preto reálne zobrazím môj neveselý a nanajvýš dramatický „pobyt“ v uniforme.    

Krátko po sobáši mi nastali vážne problémy. Ten neriešiteľný vznikol v otázke bývania. Následne ako dvadsaťštyri ročný som mal narukoval na nenávidenú vojenčinu, pričom manželka bola už v stave vysokého tehotenstva. Dvakrát som sa z uniformy ulial odkladom zo „zdravotných dôvodov“. No ešte kým som si ju musel obliecť, tak mne smoliarovi  zasa paradoxne pomohlo náladové šťastie. Na vojenskej správe úradoval dobrosrdečný dôstojník, ktorý sa zmiloval nad budúcim otcom, takže ma zaradil ako kripľa so zdravotným béčkom do pomocného práporu  Ženijného technického učilišťa v Bratislave. Síce som zostal blízko manželky a onedlho narodenej dcéry, ale v kasární uväznený a bezmocný. Tomu však predchádzala veľmi vážny problém s bývaním. Ešte v deň  pred nástupom na vojenčinu,  sa ocitla manželka v deviatom mesiaci tehotenstva na ulici. Bezohľadný domáci ju z podnájmu vypudil, lebo v byte nechcel chudobnú rodinu s dieťaťom.

                                    x    x    x

Bez  protekcie získať nejaký byt bol aj vtedy pre smrteľníka s prázdnym vreckom  krkolomný kúsok. V danej kritickej chvíli som sa pokúsil o zúfalý čin - na otočku som letel do Prahy. Úradníkovi v kancelárii prezidenta som farbisto vylíčil kritický stav budúceho otca a „ochrancu socializmu“ v zbrani. Pričom som argumentoval aj demagogicky z pozície proklamovanej politiky strany,  jej predstieranej sociálnej humanity a propagandy. Vylíčil som mu, že ako môžem odhodlane slúžiť socialistickej vlasti, keď  manželka a nenarodené dieťa nemajú v pozdnej jeseni nijaký prístrešok.

Našťastie tento aktívny a ohľaduplný súdruh začal hneď rázne konať. Asi dve hodiny drnčali telefóny medzi Prahou a Bratislavou, pričom on z vysokej pozície Hradu vyplachoval žalúdok nevšímavým súdruhom na Slovensku. Tí však mali výhovoriek dosť, že môj prípad sa nedá zo dňa na deň vyriešiť. Nakoniec sa tento môj dobrodinec predsa dohodol s jedným slovenským súdruhom  na okamžitom riešení mojej mimoriadnej situácie. Bol to prednosta pôrodníckej kliniky na Šulekovej. Veď on straník vo vysokom postavení „musel“ súdružsky myslieť a konať. Telefonát priamo z Hradu mu správne dohovoril a ľudsky prebudil v jeho duši humanistu lekára, takže napokon súhlasil s okamžitou predčasnou hospitalizáciou budúcej mamičky.

Tá potom s novorodencom zotrvala v nemocnici o mesiac dlhšie, ako by si to vyžadoval jej zdravotný stav či dcéry. Pod nátlakom súdruha prednostu, aj pre obavu o zdravie dieťaťa v prostredí nemocničných infekcií, chcela manželka z nemocnice utiecť k rodičom do Zlatých Moraviec. Ale s tým som nemohol súhlasiť. Vedel som, že súdruhovia budú musieť náš prípad dajako  vyriešiť, že  matku s dcérou nenechajú mrznúť v decembri vonku. Lebo by to bol v socializme nevídaný politický škandál.

                                    x    x    x

Počas vynútenej hospitalizácie manželky a dcéry som  už v uniforme riešil ich ďalšie ubytovanie. U neochotných  úradníkov som tvrdo argumentoval službou vlasti a záujmom  na najvyšších priečkach v Prahe o môj výnimočný prípad. To najviac zapôsobilo, pretože nižšie slúžiaci straníci sa  obávali tých, ktorí slúžili strane a ľudu hoci len o stupienok vyššie. Keď sa aj prednosta kliniky vložil do deložovania  nežiaducej rodinky, tak sa nakoniec prelomila hrádza  byrokratickej ľahostajnosti. Získal som pre rodinu ubytovanie v ešte nedokončenom hoteli Dukla - skromnú izbietku s minikúpeľňou. Magistrát  mesta potom využil časť tohto budúceho hotela ako dočasnú ubytovňu aj pre iné havarijné prípady. Ale na nešťastie manželka s dcérou boli prvými nocľažníkmi v provizórnej nocľahárni.

Hoci bol už neskorý december, v hoteli nefungovalo kúrenie, netiekla teplá voda a nebol plyn. Dalo sa iba mizerne „kúriť“ elektrinou. Aj jedlo sa varilo a voda zohrievala na spotrebu náročnej dvojplatničke. Elektrina síce bola lacná, ale v provizóriu nedostavaného hotela často vypadávala a pri jej úhrade sa nám s manželkou zakaždým zakrútila hlava.

                                    x    x    x

V zelenom mundúre som zažil najsmutnejšie do biela zasnežené Vianoce, ale pre mňa boli až príliš čierne.  Z kliniky prepustené choré bábätko dostalo aj silný črevný katar, takže mu hrozilo dehydrovanie. A tak pred prvou vojenskou  štedrou večerou som našiel v drôtenom oplotení kasární dieru a utiekol k rodine. Priniesol som manželke od kuchára vyžobranú mrkvu. Z nej potom navarila Ivetke odvar - osvedčený to recept  proti hnačkám. Za nedovolené opustenie útvaru som vyfasoval týždeň basy, ktorý som mal nadsluhovať.

Pri týchto skúškach odolnosti nervov, keď manželka žila iba z nízkych nemocenských dávok a ja – vojak som slúžil bez žoldu, pribehlo mi na pomoc priamo  z Nebies obrovské šťastie. Hoci za celý život som tipoval zo tri – štyri razy, tak som náhodne podal tiket Sazky za šesť korún  a vyhral dvadsať osem tisíc! Pre vojaka základnej služby bol to neuveriteľne veľký peniaz. Predstavoval hodnotu asi tridsať priemerných mesačných platov, ktoré o celú štvrtinu by prevýšili aj kúpu nového auta. Zainvestoval som do tejto „lotérie“ iba zo  zúfalstva, lebo vždy som veril a verím výlučne svojim dvom nešikovným rukám a jednej pochabej hlave.

                                    x    x    x

Ešte pred narukovaním som skúšal všelijaké triky a choroby ako sa  vyhnúť  vojenčine.  Ale dosiahol som minimum, že mi znížili stupeň zdravotnej spôsobilosti z áčka na béčko. Ale predčasného civilu som sa ani potom nechcel vzdať. Raz podvečer, keď sa chceli dvaja desiatnici pobaviť, vyhnali nás bažantov na veľký dvor učilišťa. Postavili sa oproti sebe, každý na opačný koniec veľkého dvora. Mali v ústach píšťalky a pískali - raz jeden, potom druhý. A my sme museli medzi nimi poslušne behať ako splašené ovce. Keď tento rozmarný výcvik  nemal konca, tak ma napadla spásna myšlienka. Praštil som sa na zem a upadol do „bezvedomia“. Hneď mali dvaja fičúri  po zábave. Nastal frmol. Jeden  z desiatnikov  zavelil  rozchod a rázne prikázal: „Rýchlo prineste dve deky, odnesieme ho na ošetrovňu!“

Keď som už simuloval, tak som  musel v komédii vytrvať, lebo  by som vyfasoval prísny trest. Tí dvaja idioti, hrdí na to, že majú na výložkách dve frčky, sa vyľakali. Uvedomili si, že som  z dôvodu zdravotného béčka odmietal v nečase ísť do pol pása holý na rannú rozcvičku. Boli to jednoduchí dedinskí chlapci, ktorí  si zvyšovali sebavedomie tým, keď si občas mohli pocvičiť so staršími Bratislavčanmi,, prevažne vysokoškolákmi. Veď v našej rote sa to hemžilo profesiami - akademický maliar, dramaturg, učiteľ, spisovateľ, inžinier či  majster republiky v nejakom športe. Tí dvojročnú vojenčinu museli absolvovať preto, že si na vysokej škole neodkrútili náročnú predvojenskú prípravu na dôstojníkov. Ale všetci títo tiež „vojaci“ si protekčne vybavili  slúžiť doma – v Bratislave.

                                    x    x    x

Ak by mi za simulačnú komédiu nehrozil prísny trest, tak by som možno vybuchol v smiech. Pretože štyria bažanti ma lapili za ruky a nohy, naložili do zdvojených diek, schmatli za každý roh a utekali so mnou cez dlhý dvor na ošetrovňu. Cestou som si vypočul veselú roztržku, keď ma „vyrývač“   Karel z Prahy prekukol: „Vůbec mu nic neni, hrá jen  divadlo, simulant jeden ...“  Vysoký a silný Fero z Oravy, zrejme aj z vďaky, že som prekazil dvom desiatnikom večernú zábavu, ho okríkol: „Drž si tu nevymáchanú  papuľu, lebo ti takú tresnem, že si nespoznáš vlastnú mater!“

Na ošetrovni ma bleskovo zvizitiroval čerstvo promovaný lekár, narukovaný vojak.  Narýchlo som si povymýšľal, čo by mohlo zapôsobiť na mladého doktora, na čo ma ešte v civile vyškolil priateľ chirurg Vlado. Netrúfol si však na diagnózu, tobôž terapiu, a preto vyčkal na šéfa – sympaťáka majora. Ten rozhodol, že hneď ráno ma prevezú do vojenskej nemocnice na Patrónke. S týmto vývojom som však nerátal, čakal som menej radikálny postup „liečenia“ bez hospitalizácie.  Nepáčila sa mi nemocničná izolácia od rodiny.

Ale iné som už ani nemohol iba presvedčivo simulovať svoje náhle ochorenie.  Napriek vojenskej dôslednosti mali pedantní lekári s diagnózou mojej choroby problém. Žiaľ, doktori síce v posúdení stavu váhali, ale viac verili mojim zdravotným kartám z dvoch vojenských nemocníc než chirurgom Vladom  vyškoleným simuláciám.

Moje enormné úsilie mi preto nepriblížilo civil ani o deň. Nakoniec som bol rád, keď ma prevelili z nemocnice späť na útvar. Vrátil som sa však s poznaním, že aj dôsledným vojenským doktorom sa dá zamotať hlava. Veď v prepúšťacej správe sa neobjavil ani náznak, že som simulant. Keby áno, možno by ma stihol najhorší trest - prevelenie z Bratislavy niekde do bojového útvaru v západných Čechách.

                                    x    x    x

Nezostalo mi teda iné ako sa zmieriť s hroznou predstavou, že si budem musieť v zelenom mundúre odkrútiť plné dva roky a za basu týždeň navyše. Klincom do rakvy nádejí na civil boli práve zdravotné záznamy s posudkami o mojom výbornom  zdravotnom stave. Roky predtým ma totiž ako regrúta zaradili do elitného vojska  k výsadkárom. A pred nástupom k červeným baretom  som prešiel komplexným vyšetrením vo vojenskej nemocnice v Plzni a pred narukovaním ešte v Bratislave. Okrem gynekológa si ma preverili lekári všetkých odborností.

Tieto výsledky len potvrdili, že moja kondícia pre najnáročnejšiu službu v armáde bola vynikajúca. Až pri druhom vyšetrení si chirurg všimol kŕčové žily na lýtku ľavej nohy. Bol to síce vojak, ale inak dobrosrdečný slušák.  Preto sa ma spýtal: „To ste sa sám hlásili  k výsadkárom?“ Odpovedal som presvedčivo: „Nie!“

Hoci dva roky predtým som na otázku odvodovej komisie, v akom vojsku by som chcel slúžiť, som provokatívne odpovedal (kvôli „buržoáznemu pôvodu“), že u výsadkárov. Akoby na truc mi vyhoveli. Našťastie milý vojenský chirurg mi do správy o zdravotnej spôsobilosti dopísal poznámku, že pre výskyt varixov  neodporúča službu vo výsadkovom vojsku.

                                    x    x    x

Po trojtýždňovej hospitalizácii som musel sekať  dobrotu a nereagovať na  vojenskú stupídnosť. A predovšetkým, aby som už nič nevymýšľal pre skorší civil. Lebo by som sa mohol ľahko ocitnúť na bojovej čiare západných hraníc. Lenže chýbali už len tri mesiace do vytúženého civilu, keď sa môj život v armáde  príliš skomplikoval. Zavialo silné tornádo – nový veliteľ roty, nadporučík Karel Lukáč. Ten experimentoval s prevýchovou vojaka Jána, nedisciplinovaného  recidivistu z Čadce. Keď mu však Čadčan svojvoľne zdrhol domov za nevernou frajerkou, tak ho dal priviesť do útvaru  eskortou a udal na vojenskú prokuratúru ako zbeha.

Prokurátor hneď začal zveličený trestný čin vyšetrovať a predvolávať si z roty  svedkov. Na moju smolu som do zápisnice uviedol síce pravdivé skutočnosti, ale múdro by  bolo o nich mlčať. Potom by som nevyvolal voči sebe nenávisť veliteľa  Lukáča a vyhol sa  šikanovaniu.

Ako som už opísal v príbehu Keď som velil výsadkárom, skoro každý týždeň som si sťažoval u veliteľa práporu majora Tomeka na pomstichtivého oficiéra. Tým som iba vystupňoval proti sebe väčšiu nenávisť neprajného dôstojníka, ktorého svojvoľné prístupy k vojakom boli už z minulosti známe.

A tak každý jeden večer som nedočkavo odstrihával  z krajčírskeho metra jeden centimeter. Ten predstavoval prežitý krušný deň v uniforme. Ale nakoniec som sa prerátal v počtoch dní tejto nepohody, pretože som ani v najhoršej predstave netušil, aká hrôza ma čaká po odstrihnutí dvanásteho centimetra od konca, keď mi už manželka chcela priniesť do kasární civil. V októbri 1961 ohrozila celý svet  mnou spomenutá Berlínska kríza, o čom som už písal v publikovanom úsmevnom žánri, ktorý natoľko vážne pohoršil môjho „priateľa“ –  vytrvalého diskutéra.

(Z novej knihy J.S. Vedieť odísť, ktorú vydá Vydavateľstvo Veda.)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?