Keď som velil výsadkárom

Autor: Jozef Sitko | 6.9.2019 o 18:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  889x

Len náhody a ich paradoxy života vedia vyčariť realitu, ktorú nečakal nikto nikdy. Po ukončení nenávidenej vojenčiny som sa nečakane ocitol šaržou vojak v zálohe medzi  lampasákmi - redaktormi.

. V októbri 1961 ohrozila celý svet takzvaná Berlínska kríza. Bola rovnako desivá ako o rok „Karibská“. Možný ničivý konflikt sa však odohrával na pevnine -  na hranici dvoch antagonistických svetov medzi dvoma zoskupeniami najmocnejších armád sveta. Vo vtedy rozdelenom Berlíne  stáli proti sebe priamo v uliciach  tanky Rusov a Američanov, pripravené začať skazu. Svet sa rútil na pokraj katastrofy – do možnej jadrovej vojny.

Hneď na druhý deň, čo hektická udalosť v Berlíne vypukla,  som namiesto vysneného civilu vyčkával so samopalom, batohom a s obrovskou neistotou na odvoz do západných Čiech na konfrontačnú čiaru dvoch protichodných svetov. Zoradený s ostatnými nešťastníkmi, že odchádzam od malého dieťaťa a znova tehotnej manželky do neznáma, z ktorého sa možno ani nevrátim,  som neveril vlastným ušiam, keď  veliteľ čaty, nadporučík Coufal zavelil: „Vojak Sitko, vystúpte ... A hneď sa hláste u veliteľa strážnej roty!“

Tento rozkaz o prevelení do strážnej služby, ktorá zostala doma a nešla na západnú hranicu, lebo strážila  muničák v Malých Karpatoch, ešte prišiel včas. Veď prví spolubojovníci už nastupovali na korbu jednej z troch pristavených terénnych  tatroviek na odvoz do Čiech.

Môj záchranca major Tomek, vysoký a ostrý chlapisko so zmyslom pre spravodlivosť, ma zachránil preto, že môj prípad poznal, ale rovnako spôsoby  veliaceho našej rote. Síce ponosy vojaka na veliteľa si vždy vypočul s veľkou nevôľou a v ničom voči podriadenému dôstojníkovi nezakročil, ale v kritickej chvíli sa prejavil súcitne. 

Veď ak by ma veliteľ roty nešikanoval, potom by komandír práporu o nejakom vojakovi Sitkovi ani nepočul, že slúži v jeho útvare. A tak  by som odmašíroval brániť socializmus pred imperialistickým nepriateľom nášho blahobytu.

                                    x   x   x

Vraví sa, že šťastie praje hlúpym alebo pripraveným. Hoci pre budúce veľké zmeny som postrádal pripravenosť, ale šťastie mi aj tentoraz pomohlo. Hneď potom, čo som si obliekol civil, získal som úradný papier na dvojizbový byt, narodila sa mi  druhá dcéra Adrianka a prekvapivo  ma bez protekcie prijali aj na Filozofickú fakultu UK na diaľkové štúdium odbor novinárstva. Na dovŕšenie „výčinov“ šťastia som tiež  získal miesto  redaktora.

Už na úvod štúdia som sa spriatelil so svojským, odo mňa o jedenásť rokov starším študentom,  kapitánom Ferom Dlouhým. Ten redaktorčil vo vojenskom týždenníku Dukla. Práve on sa prihovoril za mňa u šéfredaktora podplukovníka Emana Boháča, aby ma zamestnal ako eléva v tomto mne vysnenom remesle. Podplukovník síce uznával Ferove novinárske kvality, ale zároveň vedel, že je nanajvýš nespoľahlivým „živlom“, či už ako vojak alebo môj ručiteľ. Preto jeho odporúčania nemohol brať vážne.

Kapitán vynikal zvláštnym naturelom, ktorého najzraniteľnejším miestom bola práve jeho manželka. Keď ho nahnevala,  čo sa stávalo do týždňa aj sedemkrát, vystrájal po krčmách ako bujarý umelec. Jeho vystrájanie umocňovala ešte uniforma, lebo do civilu sa nemal čas, ale ani chuť sa prezliecť. Hneď na to zasa vyčíňal generál Kodaj, najvyšší politický šéf veliteľstva vojenského okruhu pre Slovensko a severnú Moravu, ktorý ostro spéroval  šéfredaktora. Toto sa zopakovalo aspoň štyrikrát do roka.

                                    x    x    x

Šéfredaktor Emanuel Boháč, výborný novinár, vtipkár a recesista,  si vôbec nepotrpel na vojenskú disciplínu a svoju dôstojnícku hodnosť . Aj v mojom prípade nestratil príslovečný humor. Veď dodnes neviem, prečo ma vôbec prijal za redaktora. Asi pre jeho náklonnosť pre  recesiu či rozmar.

Ale po prihlúplych a dôkladných previerkach kontrášmi (vojenská kontrašpionáž), pri ktorých mi pomohol  otcov protifašistický profil a jeho žalárovanie za Slovenského štátu,  som sa už ako civilista (hodnosťou vojak v zálohe) nečakane a iróniou „osudu“ prikmotril medzi lampasákov.

Len neuveriteľné šťastie či náhoda mi umožnila byť redaktorom (elévom) medzi  donedávna nenávidenými oficiermi.  Lenže v redakcii neboli medzi nimi zadebnené kotrby, ale kultivovaní majstri novinárskej profesie, pre ktorých bola uniforma formálna vec. Veď dostať sa v tých časoch bez „pracovnej knižky“ KSČ na post ideologicky stráženej žurnalistiky (navyše v armáde) zrejme bolo ťažšie než sa stať  majstrom sveta v niektorom športe.  Plat som síce mal len tisíc tristo korún, ale potešil ma viac než ten osemtisícový spred desiatich rokov v Jáchymove.

                                    x    x    x

Sprvu som mal v hlave mrákavu, či vôbec zvládnem pracovať medzi  šaržami pri  kritickom názore na režim. Lenže oni o politike nezvykli hovoriť a tiež obsah článkov v časopise  od nej značne bočil. Písalo sa o výcviku vojakov, ich enormnom úsilí zvládnuť náročnú bojovú pripravenosť či o inej úsmevnej záplave fráz či bezobsažných rečí oficierov. Obvyklá ich fráza vždy znela, že všetky stanovené úlohy si splnili „bezo zvyšku“. Poznatky z útvarov sa tak stali aj častým terčom redakčného pobavenia. Jeho inšpirátorom bol práve sám šéfredaktor – recesista.

Mňa šéfredaktor zveril do učenia práve kapitánovi Ferovi. Môj učiteľ ma hneď na úvod zasvätil do tajomstiev dobrého novinára, v ktorej krčme majú chutné pivo, vylepšené ešte vodkou alebo borovičkou. Príkladným školiteľom mi bol aj na služobných cestách. Útvary na Slovensku a v severnej Morave aj ich veliteľov poznal lepšie ako svoju dlaň. Aj bez vysokej školy, ktoré štúdium mu príliš nešlo, bol nadaným psychológom a ešte lepším novinárom. Vždy presne charakterizoval dôstojníkov nami navštíveného pluku. Predvídal lepšie ako známa veštkyňa Pýtia, čo nám budú na akúkoľvek otázku odpovedať, či nás ponúknu pohárikom, prípadne pozvú aj na erárny obed. To posledné sme zakaždým uvítali najviac, pretože školiteľ stačil ešte pred nástupom do vlaku prepiť svoje skromné diéty. Z mojich sme potom museli prežiť dvaja.

Kapitán ma rýchlo vtiahol do tajomstiev novín a ich zvyklostí, takže sa mu dal prepáčiť drobný príspevok na školné. Mal aj perfektnú orientačnú pamäť, takže sme nikdy (ani v noci) nezablúdili v žiadnom cudzom meste. Nanajvýš sa stalo, že sme vpadli do pasce dajakej ešte otvorenej lacnej krčmy.

                                    x    x    x

Môj skrytý a neprejavený novinársky talent som mohol po prvý raz prejaviť v riporte o organizovanom výstupe na tatranské výšiny - Rysy. Konal  sa každoročne na počesť vodcu proletariátu – Vladimíra Iľjiča Lenina. Ten vraj kedysi dávno vystúpil na tento vysoký kopec. Zlé jazyky však tvrdili, že ho tam vyniesla horská služba. 

Ale neviem, čo bolo ťažšie, či bežať na dvetisícpäťsto metrový kopec s dvadsaťročnými výsadkármi, alebo o tom písať. Na poznámky som nemal čas, takže viaceré autentické dojmy z výstupu a zostupu som si musel povymýšľať. Ešte šťastie, že si môj rukopis prečítal pred zverejnením šéfredaktor. Mnohé nepresnosti a fabulácie mi vytkol zoči - voči. Osobitne rozobral každú vetu, každú  súvislosť či gramatické chyby. Spýtal sa ma, či som Nemec, keď v slovoslede až na konci viet píšem prísudky. S touto negramotnosťou sa však borím dodnes. Jeho rozbor trval vyše hodiny a ja som čoraz viac bledol po každej minúte. Usvedčil ma, že riport obsahuje viac fabulovania než informácií. So šéfom bola častá psina, ale vtedy som temer plakal. Zmohol som sa iba na jedinú obranu: „Však klamú a vymýšľajú si   všetci  novinári ...“

Vyčítavým pohľadom a jedinou otázkou ma usmernil na správnu koľaj: „Azda to naozaj takto myslíte? A chcete byť, súdruh Sitko, rovnakým klamárom ako oni?“ Už zo spôsobu, akým ma otcovsky pokarhal, keď ma neoslovil ako zvyčajne Jožko, sa síce prejavila prísnosť, ale zároveň  taktnosť a zhovievavosť.

                                    x    x    x

Túto neveselú príhodu, skôr príučku, som si natrvalo zapamätal. Veselšie zážitky boli však s mojím učiteľom a priateľom Ferom. Ten mi vyklebetil nejednu pikantnú udalosť z novinárskej brandže. Spomenul napríklad zábavnú príhodu, ktorá sa týkala vážneho prehrešku voči socialistickým mravom. Daný príbeh sa odohral v rokoch po oslobodení v denníku Obrana lidu. Jeho šéfredaktor mal nenásytný sexuálny apetít a obcoval s redaktorkami striedavo - vojačkami aj nevojačkami. Ani jednu  skupinu nezanedbával a nediskriminoval. 

Keď závistlivé radodajky si radovánky navzájom vykričali, súdruha plukovníka za neodpustiteľnú nemorálnosť, nehodnú rovnošaty oficiera ľudovodemokratickej armády, najskôr kolektívne odsúdili, potom aj stranícky, a nakoniec komisionálne degradovali do civilu.. Vojenské múdre hlavy dlho dumali, čo súložníkovi napísať do kádrových materiálov ako dôvod  pozbavenia uniformy. Prostoducho uviesť, že na pracovisku súložil s kolegyňami, považovali u plukovníka ľudovodemokratickej armády za nevhodné a nedôstojné. Dlho premýšľali, až konečne vymysleli, že zapíšu do kádrového spisu hriešnika túto múdrosť: „Menovaný súdruh prejavil  na pracovisku veľmi  zlý vzťah k ženám.“  Skutočne?

                                    x    x    x    

Aj šéfredaktor Boháč uplatňoval v žartovaní bohatý repertoár. Jeden z jeho žartíkov bol ten, že ma poveril letieť do Košíc a odtiaľ ísť do Prešova, kde som mal zaňho odovzdať putovný pohár nášho týždenníka tamojšiemu pluku. Ten dosiahol najlepšie celoročné výsledky v súťaži o najvyššiu športovú zdatnosť. Pre pluk sláva a pre zopár šťastných vojakov aj opušťáky (krátke dovolenky z útvaru).

Neviem, či mi súdruh podplukovník chcel urobiť radosť. Ale skôr si myslím, že si len svojsky vystrelil z armády, keď ma ako svojho zástupcu vyslal s veľkým strieborným pohárom do elitného pluku. Bola to pre mňa neuveriteľná pocta a zároveň  veľké zadosťučinenie za všetky úzkosti a útrapy, čo som prežil vyše dva roky na vojenčine. Ale prečo tým poveril práve mňa – redakčného eléva a vojaka v zálohe bez frčiek? Prečo nie východniara kapitána Vojtecha Kúkoľa či športového redaktora Ľuboša Lenocha - oficiera v zálohe? Veď on aj samotnú súťaž organizoval.      

                                    x    x    x

Na prešovskom pľaci som si pripadal pred nastúpenými červenými baretmi  a vyše dvadsiatkou dôstojníkov ako Mimozemšťan z inej planéty. Ale nezakopol som, nespadol, ani  mi nevypadol z rúk ťažký pohár. Nezabudol som potriasť veliteľovi pluku ruku a zamrmlať nejaké povzbudivé slová. Ako vojak v zálohe som mu však pošepkal,   aby sa jednotky  obrátili o stoosemdesiat stupňov „čelom vzad“, teda priamo proti slnku,  aby môjmu „fotografovi“ nesvietilo do zrkadlovky - Flexarety. Veď odovzdávanie pohára sa muselo naostro zdokumentovať aj obrazovo, aby slávnostný akt sa mohol zverejniť na prvej strane vojenského periodika ako udalosť týždňa. Dožil som sa tak zadosťučinenia, že ako záložník bez  frčiek  som  potajme zavelil výsadkovému pluku.

Ale ešte som netušil, aké nezvyčajné prekvapenie ma bude čakať. Vďačný a pohostinný veliaci plukovník ma pozval na erárny obed. Neočakával som však, že tentoraz sa bude podávať iba jeden - ten môj. Jedol som, ako keď prežratú hus nadžgávajú kukuricou prstom do gágora. Vyše dvadsať tichých a indiferentných oficierov okolo mňa mi zízalo do úst. Obraz, ktorý vie vytvoriť len vojenský um,  prísnosť a disciplína.

            (Z novej knihy J.S. Vedieť odísť, ktorú vydá Vydavateľstvo Veda.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?