Čo ničí hospodárstvo a plodí korupciu?

Autor: Jozef Sitko | 31.8.2019 o 0:01 | (upravené 31.8.2019 o 10:05) Karma článku: 3,11 | Prečítané:  1211x

Kedysi to boli komunistami vytvorená nomenklatúrne  kádre.A dnes nominácie „svojich ľudí“  vládnymi stranami do podnikov a verejného sektoru štátu.

Ako tridsaťšesťročný dvakrát vyhodený redaktor zo Smeny a Expresu som sa ocitol  v pozícií bezprávneho občana. Tento stav bezcieľnosti a bezperspektívnosti mi pomohol vyriešiť kolega Milan Pollák, ktorý sa dobre poznal s podnikovým riaditeľom Zberných surovín. Milan ma nielen odporučil, ale sa za mňa aj zaručil ako  seriózneho a dobrého pracovníka..

                                    x    x    x

Len ťažko konkretizovať, prečo  mi podnikový riaditeľ Koloman Tichý až natoľko dôveroval, keď ako člen straníckej  kontrolnej a revíznej komisie spracúval so mnou po  nociach pre významný orgán strany dôverné správy?. Dozvedel som sa tak o utajených činoch navonok  čistej a nedostupnej  straníckej elity, o jej deliktoch voči tzv. socialistickej morálke. Dozvedal sa príbehy, ktorý z privilegovaných partajníkov  čo čmajzol, alebo s ktorou súdružkou sa vyspal, prípadne aj o iných nemorálnostiach vyvolenej straníckej kasty.

Strana potom svojho hriešnika buď len napomenula, alebo pokarhala s výstrahou, prípadne postihla  najtvrdšie – vylúčením z radov KSČ. To však pre príslušného súdruha znamenalo koniec kariéry.  Veď kto vypadol z nomenklatúry, mohol ísť pásť či alebo kŕmiť prasiatka. Na rozdiel od dnešného zlodejského previazania vládnych strán s ich nominantmi na šéfovské miesta fungovala táto hrozba v KSČ dosť účinne. Tlmila  chamtivosť a kleptomániu vyvolených súdruhov.

x    x    x.

Ešte predtým, teda v roku 1968, po dlhých rokoch násilia, klamstva, fráz a pretvárky som konečne nepočul o našej „svetlej budúcnosti“ iba prázdne sľuby. Ale zaznamenal smelé plány, bezprostredne plnené v možnostiach danej reality. Napríklad šlo o zrušenie ostro stráženej cenzúry médií. Rovnako závažná bola hospodárska reforma ekonóma Šíka, ktorá na vtedajšiu dobu zašla  z hľadísk uplatnenia princípov demokracie veľmi ďaleko.

Veď v mnohých štátnych podnikoch a  organizáciách už začali konkrétne prípravy na voľby z osadenstiev pracovníkov pre zvolenie stanovených Rád pracujúcich. Tie potom mali vymenúvať a odvolávať štatutárov podnikov, inštitúcii či iných pracovísk. To by však v praxi znamenalo koniec partajou nadirigovaných nomenklatúr. No tým aj zánik jej monopolu neobmedzenej a nekontrolovanej hospodárskej aj politickej moci.

Komunistickí reformátori začali  odstraňovať presne to, čo v inej forme drzo uplatňujú pohrobkovia antidemokratických metód v rovnako nekontrolovanej miere dnes. Keď v rozpore s elementárnymi princípmi demokracie strkajú straníckych nominantov do štátom kontrolovaných hospodárskych organizácií a na iné miesta štátneho sektora. A to v záujme  prospechu vládnych strán, osobných záujmov ich zástupcov a kriminálnych „podnikateľov, aby tam pre všetkých týchto zlodejov mohli  beztrestne kradnúť.

                                    x    x    x

V týchto súvislosti sú falošné argumenty niektorých novinárov, keď tvrdia práve na základe rozkrádania štátnych zdrojov, že štát vie hospodáriť iba  od desiatich k piatim. A preto by mal (podľa nich) mikroekonomicky fungovať len súkromný sektor, Štátny už nie! Ale pre nápravu tejto výlučne politickej príčiny rozkrádania by postačilo iba uzákoniť, že politické stranícke nominácie do subjektov štátu sú neprípustné a trestné. Ďalej, že  do vedúcich funkcií sa môžu vymenúvať len tí, ktorí splnili prísne a objektívne podmienky konkurzu.

Tiež stanoviť pre nich  rovnaké kritériá a podmienky, aké má súkromný sektor. Teda treba  uplatniť v plnej miere na každého uchádzača o vedúci post v štátnom sektore odborné a iné kvalifikačné nároky. A potom  im aj ponechať tie isté možnosti platové.  A pri vážnom zlyhaní ich aj tvrdo postihovať bez  prepáčenia. Tieto kritéria by však museli byť konkrétne a normatívne.

                                                            x     x    x

Ako prvý od vzniku samostatného štátu  začal nehorázne rozkrádať štátny majetok trojnásobný premiér Vladimír Mečiar. Samotnú možnosť rozkrádania a nepostihovanej korupcie však pochopil dôsledne a  brutálne. Pre svoj trestuhodný zámer dôvtipne vytvoril v legislatíve tzv. Fond národného majetku na vyrabovanie krajiny. Tento legislatívny výtvor pre zlodejov a korupčníkov  prežil bez zmien vyše dvadsať rokov. Až pokým bolo čo kradnúť ho nezrušili ani nasledujúce vlády. Ukradli tak majetok všetkých občanov, ktorý zaň za čias „budovania socializmu“ zaplatili mizernými mzdami a nízkou životnou úrovňou počas štyri desaťročia..

Práve Fond slúžil na právne ošetrené nehoráznych zlodejstiev, v rámci ktorých sa netransparentne a beztrestne rozdával podľa utajených pokynov vlády spoločný majetok. Pre vyvolených a s mocou spriahnutých zbojníkov (česť výnimkám!). Politici pri vesle bez akejkoľvek právnej zodpovednosti tak rozhodovali, komu čo dať. A nimi vymenovaní služobníci vo „Fonde zlodejstva“ (FNM) kolektívne, komisionálne, bez osobnej trestnej zodpovednosti vykonali to, čo mali na ústny príkaz urobiť. Veď aj im sa ušiel zo spoločného kúsok koláča.

V tejto otázke celospoločenskej prosperity alebo biedy zlyhali všetky slovenské vlády. Ale prečo neprišla ani jedna politická strana so serióznym návrhom na legislatívny zákaz akýchkoľvek straníckych nominácii? Veď podporu médií a verejnosti by určite dostala i preferencie by jej tiež rapídne vzrástli.

(Použité aj úryvky z movej knihy J.S.: Vedieť odísť.)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?