Kto to nezažil, ten neuverí!

Autor: Jozef Sitko | 25.8.2019 o 0:05 | Karma článku: 3,37 | Prečítané:  1318x

Doplním vecnú diskusiu na môj článok Aký by bol vývoj bez okupácie? ešte o osobne prežité udalosti v roku 1968, o inú občiansku morálku, vieru v dobro a súdržnosť, než je dnes.  

Ešte začiatkom marca v roku 1968 sa mi pošťastilo dostať do preplneného  pražského Slovanského  domu. V natlačenej veľkej sále sa nedalo ani dýchať, pričom zbytok  davu (asi dvojnásobok) postával do pozdnej noci na ulici a dychtivo počúval z hlučných  reproduktorov dovtedy neslýchané repliky nových reformných komunistov.

Po skončení vyše štvorhodinového mítingu značná časť davu vydržala debatovať  na ulici až do svitania. Diskutujúci občania tak vydržali stáť na nohách možno až desať hodín. Hoci bol pracovný deň, ale pre prítomných poslucháčov a diskutérov nezabudnuteľný sviatok. V skupinách si objasňovali, čo sa vlastne udialo v hermeticky uzavretom vedení KSČ. Čo možno od toho zvratu čakať a či sa môže aj v štáte konečne niečo zmeniť? 

Bol som v ten večer a noc doslovne v rozprávkovom šoku, lebo čosi také  som si ešte deň predtým nemohol ani vysniť. Zdalo sa mi, že som sa razom ocitol v bájnom svete a  nie   v reálnom socializme.  A tak po prvý raz som pocítil nedefinovateľnú radosť, keď z ničoho nič akoby spadli  zo mňa  okovy  neslobody a útlaku. Po prvýkrát od vlády komunistov  som sa ako občan cítil v tú chvíľu slobodne - bez príťaží direktív, obáv z udavačstva a triednej nenávisti. Pre mňa to bol neopakovateľný zážitok po nekonečne dlhej dobe lží,  násilia, prázdnych sľubov a občianskej apatie.

                                    x    x    x

Spoločenské zmeny po Januári 1968 boli niečo neskutočné. Akýmsi tajfúnom, čo privial to najcennejšie – pre mňa ozajstnú občiansku a publikačnú slobodu. Už nič významnejšie a krajšie som nezažil ani po roku 1989. Vplyvný novinár sa nestretol s ministrom, ktorý by mu odmietol rozhovor, alebo sa vyhol odpovede na hocijakú nepríjemnú otázku. Nijaký hovorca mu nezacláňal v priamom kontakte s hociktorým predstaviteľom štátu. Dobrý žurnalista si razom získal rešpekt a úctu celej spoločnosti – od robotníka až po univerzitného profesora. Pretože  on bol podstatným spolutvorcom reformných zmien, ktorých koleso intenzívne roztáčal. 

Zároveň sa však práve médiá stali nenávidenou  škodnou  pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo horšie, že rovnako pre „spojeneckých“ Rusov a ich satelitov.  Táto už  zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou. Ale pre režim kremeľských chánov sa javila príliš nebezpečnou  a neprijateľnou. Veď práve novinári v roku 1968 búrali to, čo pre socialistický režim bolo typické - nezákonnosť, útlak či iné neprávosti a podlosti.

                                                x    x    x

Dni a týždne po okupácii boli pre mňa najdramatickejšie, najotrasnejšie a najobdivuhodnejšie. V každú hodinu som spoznával neuveriteľný a neopakovateľný vzdor, občiansku morálku, spolupatričnosť, odvahu, súdržnosť a národnú hrdosť. Chodil som domov  až v noci, iba sa osprchovať a asi na štyri či päť hodín si zdriemnuť. Deti som videl iba v postieľke. Hneď ráno som  už  utekal do redakcie.

V  uliciach plných demonštrantov som snoril, čo sa za noc odohralo nové. Všade sa to hemžilo nápismi, výveskami či plagátmi proti okupantom. Napriek úzkosti a smútku však prekvitala ľudová  tvorivosť, presvedčivá hravosť a odbojný humor. Zároveň ma malý tranzistorák informoval, čo sa v tom - ktorom meste  stalo, alebo sa  práve deje.  Kto mal toto rádio, tak si ho prilepil na ucho.

Potom som si zaliezol do niektorej z kaviarní, novinárskeho či iného  klubu  si skonfrontovať či ujasniť s náhodnými partnermi nové poznatky. Už nič nebolo  plánované, ale iba bezprostredné a živelné. Aj návštevy kaviarní,  klubov či iných pohostinstiev som si vyberal náhodne. Ich plynulú a dlhú prevádzku neodradila ani okupácia.

                                    x    x   x

Výbušný virvar na uliciach síce bol, ale napríklad aj medzi zákazníkmi v plných  obchodoch, keď sa narýchlo skupovali potraviny, panovala obdivuhodná disciplína a ohľaduplnosť. Hoci občan prežíval vnútorné obavy a stres z najbližších hodín a dní,   trpezlivo vyčkával v dlhých radoch a nešomral. Aj prísun potravín zo skladov štátnych hmotných rezerv bol plynulý. Nikde neprepukala z bezvládia panika či revolučné rabovanie. Všade vládol nikým neorganizovaný poriadok a zároveň neškodný chaos bez revolučných lapsusov a násilností. A to napriek stotisícovým davom v uliciach.

Tento unikátny obraz ma celkom ohúril. Čudoval som sa, ako je to možné, že z bezvládia a tvrdej komunistickej disciplíny nevznikla anarchia.  Ale na prekvapenie práve bez direktív strany a príkazov jej  „vládnej prevodovky“ nastal v štáte vzorový poriadok, sebadisciplína, vzájomná súdržnosť a porozumenie. Všetko sa však dialo dobrovoľne, ohľaduplne, plynulo a iniciatívne. Bolo to pre mňa neuveriteľné poznanie, že veľké spoločné nešťastie zblížilo aj rozvadených susedov, ktorí si ešte včera nevedeli prísť na meno. Nik si už netrúfol nič zakazovať. Solidárne konali aj bezpečnostné zložky, ktoré sa iba pokojne prizerali, či niekto predsa len nenarúša ustálený chaotický poriadok. 

                                    x    x    x

Určite to bola doba neopakovateľná. Veď občan sa nielen cítil slobodne, ale už v mnohých už bol slobodným. Dôvera v reformných politikov a v ich politiku rástla každým dňom. Spontánne sa to prejavilo po vpáde okupantov, keď sa aj skupina ostravských zlodejov  zaviazala cez rozhlas, že kým neodídu Rusi, nebudú  kradnúť. Nemohli však tušiť, že by museli trieť biedu plných  dvadsať rokov.

V tejto výnimočnej dobe našich spoločných dejín s Čechmi sa zreteľne prejavila iná morálka, oduševnenie, súdržnosť a viera v dobro či spravodlivosť ako  nikdy predtým a už ani potom. Kto to nezažil –  ten    neuverí! Tento jedinečný a neopakovateľný jav však zostal po rokoch už nepovšimnutý, ignorovaný, alebo nevedome či zámerne deformovaný. Zrejme na vine bude dvadsaťročná okupácia, dlhá  potupa, škandalózna  normalizácia a kolaborácia s okupantmi.  Azda  generačnú pamäť otupil úpadok sebavedomia, hrdosti a morálky? 

(Z pripravovanej knihy autora J. S.: Vedieť odísť.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?