Keď ma citoval New York Times

Autor: Jozef Sitko | 22.8.2019 o 13:15 | (upravené 22.8.2019 o 15:17) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  704x

Práve pred polstoročím Moskva k sebe neočakávane povolala svojich satelitov na najvyššej úrovni. Prečo, čo vážne bude riešiť, to vtedy vzrušilo všetky svetové média.  

Ešte kým som sa stal zahraničnopolitickým komentátorom, bol som editorom v populárnom a veľmi čítanom týždenníku Smena na nedeľu. So šéfom Jánom Čomajom som nemal ani jediný konflikt. Ale s jeho novým bossom som vydržal robiť len s veľkým sebazaprením mesiac. S  týmto inak priateľským kolegom som mal od prvej chvíle pracovné rozpory.

                                    x    x    x

Môj spor s ním vyvrcholil bezprostredne potom, čo známa spisovateľka, a neskôr na Slovensku ešte známejšia disidentka Hana Ponická, napísala profilový príspevok o Vojtechovi Zamarovskom, chýrnom to literátovi starogréckej bájnej kultúry. Už spisovateľom autorizovaný rukopis som poslal do tlačiarne, keď asi o tri dni prišiel od neho list s rozvláčne dlhým článkom a  prosbou, aby sme ten nový vymenili za pôvodný. Tento rukopis mal však namiesto štandardných štyroch strojom písaných strán až jedenásť, hoci exkluzívna rubrika Dnes v pracovni si vyžadovala dodržať jej stanovený rozsah. .

Šéf však striktne trval na požadovanej výmene textov: „Vieš, kto je Zamarovský? Môžeme byť radi, že práve o ňom budeme mať v stálej rubrike článok. Príspevky musíš vymeniť!“ Nepomohla  moja argumentácia, že je po uzávierke a budú problémy s tlačiarňou. Ani upozornenie,  že kde chce umiestniť do už stanovenej štruktúry periodika sedem strán rukopisu navyše. Napokon som zdôraznil to najpodstatnejšie: „Prosím ťa, prečítaj si pozorne oba rukopisy. Ten Hankin je oveľa lepší, dynamický, kompaktný a nerozvláčny. Ani Ponická, ako známa autorka, nebude s tým súhlasiť. Právom sa  urazí a pod cudzí text sa ti aj tak nepodpíše!“

Ale tvrdohlavého šéfa som nepresvedčil. Zrejme mal pred veľkým menom Zamarovský príliš zakorenený rešpekt z minulosti. V dôsledku nezhody sme obaja na seba začali zvyšovať hlas. Na jeho silácke reči, že on v redakcii rozkazuje a ja musím  príkazy plniť, som zareagoval už príkro: „Jožko, rob si potom noviny sám. Zober na vedomie, že dnes v tvojej redakcii končím ...“

                                    x    x    x

Následne som sa ocitol v nezávideniahodnej situácii, v existenčnom a profesijnom  ohrození. Návrat späť na oddelenie vnútornej politiky, kde som kedysi začínal, som  vylúčil. Pre pokoj v domácnosti som manželke radšej pomlčal o tejto nepríjemnej príhode.  Nemal som nervy ešte počúvať  jej výčitky o mojej hlúpej spurnej hlave a nezodpovednom správaní sa voči rodine.

Asi tri dni som sa ponevieral asi dve hodiny po redakcii, ale zbytok času som presedel v blízkom klube architektov a výtvarníkov. Incident so šéfom mi však nikto z kolegov nespomenul, takže som nevedel, ako reagovalo a čo za kroky prijalo po mojom svojvoľnom odchode z pracoviska vedenie denníka. Ani šéfredaktor Gryzlov si ma nezavolal na „pohovor“.

                                    x    x    x

Zostal som tak osamotený vo veľkej existenčnej neistote. V tejto čiernej chvíli ma našiel sedieť v klube s  pohárikom vína a novinami  vedúci zahraničnej rubriky Jano Lapšanský: „Čo to stváraš Jozef, myslíš si, že svojou tvrdohlavosťou niečo vyriešiš! Mám však pre teba  návrh.  Nechceš ísť ku mne robiť komentátora?  Mám voľné miesto ...“

Hoci Lapšanského ponuka prišla priam z Nebies, javila sa celkom nereálne: „Janko, veľmi ti ďakujem, ale prosím ťa, nežartuj!  Veď neviem okrem slovenčiny nijakú reč.“ Jeho odpoveď ma však z traumy oslovila: „To predsa nie je problém, budeš mať informácií habadej. V slovenčine budeš mať k dispozícii monitorovanú temer celú zahraničnú tlač. Čítať  vari vieš a komentovať tiež. Či nie?“

                                    x    x    x

Následne som sa snažil za pochodu dozvedieť a doučiť čo najviac o širokom spektre zahraničnej politiky. Preto som ako šerpa denne prenášal z redakcie domov a späť ťažkú aktovku plnú monitorov.  Červené – prísne tajné, modré – menej a zelené  do počtu. Čítal som ich od rána do pozdného večera. Oveľa dôslednejšie než sa nimi „doučovali“ ideológovia na ústrednom výbore strany, pre ktorých (rovnako rečovo negramotných) sa zahraničná tlač monitorovala a prekladala.

Keďže o tom, čo sa deje v zahraničí som si rýchlo osvojil komplexný obraz, trúfol som si napísať komentár o predmete utajovaného summitu najvyšších  hlaváčov socialistických krajín v Moskve. Dôvod jeho zvolania a predmet rokovania sa  však prísne tajil, takže o významnom stretnutí nebola nijaká informácia. Všetky svetové média boli v strehu a snažili sa  o kremeľskej schôdzke čokoľvek vysnoriť.

Čo bol dôvod a predmet rokovania tejto moskovskej porady  som však odhadol správne. Logicky som si zrátal, že sa rokuje o návrhu na zvolanie konferencie o zachovávaní ľudských práve vo svete. Práve o tej, ktorú Západ dlhodobo presadzoval a Kremeľ zaryto odmietal. 

Zašiel som preto za zástupcom šéfredaktora Vladom Ferkom a ponúkol som mu  môj  príspevok: „Šéfe, umiestniš mi komentár na prvú stranu? Ide o výsostne prioritnú aktualitu, o čom sa práve rokuje v Moskve ...“ Vlado sa na mňa iba nedôverčivo pozrel: „Si istý, o čom tam rokujú?  Ale nepraj si ma, ak mi strčíš na prvú stranu nejakú hlúposť!“

  Ferko, budúci autor vynikajúcej knihy o remeslách na Slovensku, bol veľmi skúseným profesionálom, aby odmietol najaktuálnejší a najatraktívnejší článok prinajmenej mesiaca. Predtým som mu však musel objasniť,  čo sa v Kremli temer naisto deje.

                                    x    x     x        

Vyše rok po okupácii našej krajiny a zahraničnopolitických zmenách vo svete, keď sa ocitol Kremeľ v najhlbšej defenzíve a medzinárodnej izolácii, sa pokúsil „vábničkou“  súhlasu so Západom o presadzovanej konferencii o ľudských právach si napraviť svoju totálne zničenú povesť. Zároveň  sa vymaniť zo zahraničnopolitickej  blokády. Preto hodil do sveta lákavú návnadu, od ktorej  očakával, že ju Západ zhltne aj s navijákom.

Američania a ich spojenci však  prehliadli, že ide len o kamufláž, aby sa Rusi vylízali z už ročnej zahraničnej karantény. Jasné im bolo prečo Moskva, ktorá dlhodobo porušovala  ľudské práva, chcela o nich z ničoho nič rokovať. Samozrejme, len formálne a zdĺhavo. Veď tie boli pre Kremeľ trvalým tŕňom v ich očiach a veľkým rizikom, aby ich  riešili  na širokom medzinárodnom fóre.

                                    x    x    x

Ale samotná konferencia a na nej zrodená Deklarácia o dodržiavaní ľudských práv vo svete sa predsa uskutočnila, ale až o šesť rokov. Práve na základe tejto Deklarácie a jej  záverov vznikla potom u nás významná Charta ´77 o ľudských právach. Tá následne zatriasla vtedajším  režimom až natoľko, že rýchlo pripravil takzvanú Antichartu. Tú potom musel  iniciatívne a hromadne podpisovať „rozhorčený pracujúci ľud“. Ten však o samotnom znení Charty ´77 ani nechyroval, pretože ju súdruhovia  tajili a normalizačná tlač nikdy nezverejnila. Veď stačilo  Antichartu iba disciplinovane podpísať.

                                    x    x    x

Ukázalo sa, že o nečakanom moskovskom  summite informovali všetky svetové médiá len stručnou správou. Ale iba ich maličké torzo si ho trúfli aj bližšie skomentovať. Preto viedenský korešpondent najvýznamnejšieho a najčítanejšieho denníka sveta New York Times, vtedy ešte s päťmiliónovým nákladom,  odcitoval štyri vety aj z môjho komentára v Smene. S výstrižkom týchto novín, ktorý do redakcie zaslala Slovenka z Ameriky, som sa potom  chválil ako chlapček práve kúpenou kolobežkou.

(Z pripravovanej knihy Jozefa Sitka: Vedieť odísť.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?