Moje príhody s piatimi prezidentmi (2.)

Autor: Jozef Sitko | 10.8.2019 o 0:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  744x

Z diskusie v prvej časti článku vyplynulo jeho hodnotenie takto: „Dobrý blog ...“ „p. Sitko, veľká vďaka za Váš príspevok.“ „Príjemné čítanie. Teším sa na ďalšie zaujímavosti.“

V tomto blogu som opísal len to, čo som u prezidenta Havla priamo videl, s ním zažil a  v pamäti zaznamenal. Teda nešlo o môj subjektívny názor naňho, či jeho hodnotenie ako štátnika. No napriek tomu ma kritický diskutér  nazval, že som naivným autorom. Pretože Havel bol vraj iba „ožrala“, chlipný zvodca,  tuhý fajčiar a potom už viac nič. Nemienim  s týmto názorom polemizovať, lebo som tiež všeličo o pánovi z Hradčian počul, ale celkom iné s ním zažil. Neraz to boli iba účelové klamstvá.  Nepredpokladám však, že on bohém - umelec bol so zopnutými rukami svätuškárom v kostole.. Ale podľa mňa ide tiež o chorú predstavu o ktoromkoľvek politikovi, že by mal byť poslom  Pána z Nebies, ktorému chýbajú iba krídla, aby vzlietol ako anjel. 

V tejto súvislosti spomeniem možno i nepravdivú historku z dejín. V americkej občianskej vojne mal Sever nad Juhom výraznú materiálnu prevahu vo výzbroji a počte vojakov. Lenže tomu vôbec nezodpovedali výsledky na bojiskách. Hlavný dôvod mal byť ten, že južanom velil vynikajúci vojenský stratég generál Lee a Severu neschopný hlavný veliteľ.

Určitý obrat vo vojne nastal až potom, keď prezident Abrahám Lincoln ustanovil do čela armády generála Granta. Naňho potom podriadení generáli žiarlili  a klebetili prezidentovi, že je notorický ožran, ktorý spôsobí v radoch armády  len rozvrat. Lincoln ich mal  uzemniť týmto výrokom: „Nájdite mi ešte desať opilcov ako Grant, len nech mi  vyhrajú vojnu!“ 

Čo sa týka mojej naivity zrejme bude mať spomenutý  diskutér v niečom pravdu. Pretože keby som naivný nebol, tak by som po okupácii nepísal až do samého konca ostré články proti Rusom. A neskôr by som sa za ne aspoň pragmaticky, falošne kajal a následne   verne slúžil okupantom aj ich kolaborantom. Nespôsobil by som si tak existenčné problémy. 

Po roku 1989 by som tiež neuveril v „dobro“ pre spoločnosť u premiéra Mečiara. Rovnako ho bleskovo prekukol ako dnes v blogoch píšu niektorí múdri a rozhľadení „vševedkovia“. A čo podstatné, neodvrátil by som sa štedrému vodcovi chrbtom v druhej polovici roka 1992. Keď  som mohol od neho  právom očakávať veľké podarúnky , že budem jeden z prvých jeho ľudí, ktorí bezpracne získajú štátne majetky. Ale mne bol a bude vzorom politicky zrejme naivný Alexander Dubček ako pevno ukovaný nedostižný pragmatik Gustáv Husák. Veď už z praxe vidieť, že naivnosť u človeka sa zvykne viazať na idealizmus a morálku. Naproti tomu prílišný pragmatizmus (viď Husák) na materiálne hodnoty a nemorálne mrzké činy. 

Ohľaduplný a slušný Michal Kováč

          Aj podľa reakcie na môj článok Socha – pocta pre Michala Kováča?, v ktorom som reagoval na návrh historika z Ústavu pamäti národa, som zistil, že v časti verejnosti stále pretrváva na bývalého prezidenta názor, ktorý o ňom roky vytváral úhlavný odporca – premiér Mečiar. Títo neveriaci občania veria lžiam patologického klamára, ale neveria mojim konkrétnym tvrdeniam, hoci s Kováčom som udržiaval  kontakt až do jeho smrti. Jeho som z piatich prezidentov najlepšie spoznal či už v najvyššej funkcii alebo ako dôchodcu.

Až zábavné sa mi javí to, že ľudia, ktorí o niekdajšej hlave štátu len „niečo“ čítali, alebo počuli, o nej vedia viac a sú lepšie a pravdivejšie informovaní než ja. Ani sa tomu nečudujem, keď aj herec, tribún Novembra a potom politik, Milan Kňažko ešte dávnejšie uviedol  v tlači, že Kováč opustil Mečiara až potom, keď mu dal uniesť syna Michala juniora. Čo vôbec nesedí, lebo to sa stalo až v lete roku l995. Pretože konkrétne napätia a  rozpory medzi prezidentom a premiérom vypukli hneď od vzniku štátu, čo možno dokázať viacerými faktami, nie domnienkami. Lebo ich nepríjemný pach zasahoval aj do mojej práce riaditeľa tlačového odboru. Z pracovnej pozície som ťažko znášal prílišnú  umiernenosť a tolerantnosť Michala Kováča, ktorý útoky voči sebe dlho trpel,  prehliadal a na ne nereagoval.

Hrozba sporov medzi najvyššími ústavnými činiteľmi visela ešte predtým, kým Kováč zložil prezidentský sľub. Ten bol začiatkom roka 1993 asi týždeň pred mojím nástupom do služby na Hrad (prvé sídlo prezidenta). Kováč si dovolil bez súhlasu autoritárskeho bossa rokovať s opozíciou, ktorej podpora mu potom zabezpečila post  hlavy štátu. To premiéra a predsedu HZDS poriadne naštvalo. O autonómnosti nového prezidenta sa presvedčil hneď potom, čo mu odmietol očko Romana Zelenaya na funkciu kancelára, a keď proti jeho vôli vymenoval za guvernéra vzniklej NBS odborníka (nie politika) V. Masára. Treba zdôrazniť, že prvým kandidátom HZDS na post prezidenta nebol Michal Kováč, ale Roman Kováč.

O nežičlivosti Mečiara voči Kováčovi som sa i sám presvedčil, keď som nastúpil u prezidenta týždeň po inaugurácii ako jeho ešte len tretí pracovník. Mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, aj k tomu mi chýbal stôl a stolička.  Hoci sa odkazy najmä od zahraničných novinárov  kopili, žiaden kontakt som s nimi nemal, hoci cez ochranku požadovali informácie o činnosti prezidenta.  Až keď som ultimatívne vyhlásil, že ak nedôjde k okamžitej náprave, tak od M. Kováča odídem. Prvé štyri dni som nemal ani kanceláriu, ani telefón či fax. Totálne a zámerne zlyhal servis vlády aj parlamentu - správcu Hradu. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj svojho prezidenta? Azda on nepotreboval primerané sídlo, technické či iné potreby pre seba, pre svoju významnú činnosť a jeho spolupracovníkov? Vari mali na to postačiť len holé steny starobylých múrov Hradu?

                                                x   x   x

Prezident ako ústavná inštitúcia hneď od prvých dní nástupu do funkcie hľadal efektívne kompromisy medzi politickými silami v krajine. Denník Národná obroda v článku „Sto dní, ktoré neotriasli Michalom Kováčom“ napísal: „Aj neprajníci hlavy štátu, aj kováčovci – romanovci musia uznať, že si počas neoficiálnej skúšobnej lehoty počínal úspešne. Uvážlivosť jeho výrokov a vystupovania ho zväčša ušetrila ostňov kritiky nielen zo strany politikov akéhokoľvek stupňa opozičného zamerania  ale i novinárov.“

Pre posúdenie prvých sto dní Kováča v najvyššej funkcii uvediem, ako hodnotili prezidenta za tento krátky čas vtedy rozhodujúci politici z opozičného a vládneho spektra, vyjmúc „rodného“ HZDS:

Ján Čarnogurský, predseda KDH: “Prezident si svoje úlohy plní dobre, a celkom úspešne sa pokúša vytvoriť zo svojej kancelárie miesto dialógu a tolerancie medzi rôznymi politickými silami Slovenska.“

Peter Weiss, predseda vládnej Strany demokratickej Ľavice (SDĽ):  „K doterajšej činnosti prezidenta Kováča nemá SDĽ  principiálne výhrady  ani pripomienky. Naše očakávania boli v zásade splnené. Okrem plnenia úloh z ústavy pôsobí aj ako morálna autorita a muž konsenzu, čo má v dnešnej nestabilnej situácii veľký význam.“

Lászlo Nagy, predseda parlamentnej strany MOS: „V niečom som čakal viac a v niečom menej. Čakal som, že bude v tieni parlamentu a vlády, že neprejaví snahu o postavenie silnejšieho prezidenta.“

Ľudovít Černák, predseda vládnej SNS: „Hoci nám neprináleží hodnotiť pána prezidenta, pán Michal Kováč naše predstavy o činnosti prezidenta spĺňa.“

Jaroslav Volf, podpredseda parlamentnej strany SDSS: „Prezident je osobnosť, ktorá dáva výrazný obsah napĺňaniu jeho funkcie pri stabilizácii vnútropolitickej a reprezentácii zahraničnej. Stabilizačnú úlohu prezidenta ľudia ocenili aj z hľadiska rastu percent sympatii, ktoré získal.“

Už z týchto zopár vyjadrení sa dá dedukovať, že v počiatku ešte požívala  funkcia prezidenta značný politický rešpekt, úctu a primeranú noblesu, čo potom čoskoro zdevalvoval na dnešnú neúctu voči hlavy štátu  práve V. Mečiar.  Čo prinieslo  prezidentovi Kováčovi za sto dní taký dobrý imidž? Či už to niekto chcel priznať, alebo nie, mal pozitívny vplyv na znižovanie napätia medzi opozičnými stranami a HZDS, v niesol upokojujúci tón do prepukajúcej krízy v slovenských a českých vzťahoch, tiež hneď na úvod potvrdil svoju autonómnosť, keď zamietol návrh premiéra na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS). Za krátkych sto dní absolvoval štyri zahraničné cesty, stretol sa so siedmimi prezidentmi a pápežom Jánom Pavlom II., prijal desiatich ministrov zahraničných vecí a ďalšie významné osobnosti najmä z Európskej únie.

Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci Michala Kováča morálne a politicky  zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: „Potrebujeme sa Kováča  veľmi rýchlo zbaviť. Brzdí nás!“ Natíska sa otázka: Prečo sa chcelo HZDS prezidenta zbaviť a v čom Mečiara brzdil? Zrejme si on naivne myslel, že keď nebude Kováč, tak nebudú ani problémy, že potom vymiznú domáci aj zahraniční kritici a potom bude môcť neobmedzene autokraticky riadiť štát a jeho rozkrádanie. Preto treba jednoznačne zdôrazniť, že bez hlavného kritika Mečiara – prezidenta Kováča by sme horšie dopadli než  dnešné Maďarsko a Poľsko. Možno by sme v strednej Európe boli konkurentom Bieloruska. 

                                      x   x   x

Kritici exprezidenta zrejme namietnu, že som voči nemu niečím zaviazaný a tým aj neobjektívnym hodnotiteľom tejto strastiplnej minulosti. Lenže náš vzájomný  pracovný vzťah  vyzeral aj inak než bezproblémový. Bezprostredne  po nastúpení do hradných služieb som musel dočasne suplovať aj hovorcu. Preto som  naliehal na prezidenta čo najskôr prijať  schopného hovorcu. Pre jeho výber však stanovil komisiu, ktorej som predsedal. Rozladilo ma to, pretože som si už vyhliadol profesijne zdatného, cudzie jazyky ovládajúceho zahraničného komentátora z denníka Národná obroda. Ten sa aj rokmi, výzorom a vystupovaním hodil na túto funkciu.

Ale v komisii môj favorit neprešiel o jeden hlas. Tá si radšej vybrala cudzojazyčne slabého, neskúseného a mladého moderátora z televízie. Neuspel tak lepší kandidát,  lebo  u väčšiny v komisii vyhral antisemitizmus. Ak by som sa mýlil, tak prečo do mňa húdol deň predtým až do noci vplyvný kolega z Úradu vlády: „Ten žid, v žiadnom prípade nie!“ Sklamalo ma, že som prezidentovi nemohol vybrať hovorcu. Veď išlo aj o môjho  najbližšieho  pracovného partnera.

                                                       x   x   x

Možno niektorý čitateľ namietne: Prečo autor píše o bývalom prezidentovi len   pekne? Je to jeho skutočné presvedčenie ako svedka diania v najvyššej politike, alebo má preto osobný dôvod? Lenže u pána Kováča som okrem  platu v ničom neprofitoval. Ak by som však bol príliš osobný,  neobjektívny a zlomyseľný, potom by sa našli nejaké negatíva, pretože nikto na svete nie je dokonalý a bez chýb.

Voči Michalovi Kováčovi som nebol ničím zaviazaný, aby som ho vykresľoval v krajšej podobe, akú si v skutočnosti zaslúži. Lebo nešlo iba o otázku hovorcu, keď ma šéf nepočúvol a zvolil iné riešenie. Rovnako ma rozladil aj nešťastný zásah do koncepcie televízneho formátu: S dovolením, pán prezident?. Písal som  o tejto relácii, ktorej som bol tvorcom, ešte v predchádzajúcej časti blogu v súvislosti s Václavom Havlom ako jej hosťom číslo jeden. 

Relácia mala hneď od počiatku dobrý divácky ohlas. Ale čoskoro sa do nej chcel  vmontovať utajený kandidát  na generálneho riaditeľa STV, ktorého aj onedlho zvolila Mečiarom ovládaná Národná rada do funkcie. On ako známy filmový teoretik a pedagóg  navrhol jej zmenu a nepriamo sa núkal za jej budúceho tvorcu. Nechcem uviesť jeho meno, pretože už zomrel.

Iný názor než kritik relácie však mali diváci. Vnímali, že v relácii prezident nielen informuje o ponímaní svojej funkcie a problémoch občanov, ale si aj vypočuje názory od iných dvoch osobností v štúdiu a na ne musí bezprostredne reagovať. Keďže diváci z viacerých hľadísk hodnotili nielen reláciu, ale súbežne schopnosť M. Kováča vykonávať najvyššiu funkciu v štáte, odcitujem zopár ich ohlasov:

Divák Peter Novák z Bratislavy: „Neviem koho myšlienka bola  dať každý mesiac prezidentovi priestor na televíznej obrazovke, ale bola to zvolená odvážna aj dobrá forma.“

Mária Turanová z Hlohovca sa v liste pýtala: „Ktorý iný prezident demokratickej krajiny by si trúfol  predstupovať so svojimi myšlienkami pred svojich občanov?  Vidno, že pán prezident nechce iba sedieť so založenými rukami a čakať, čo politika prinesie. Chce aj  sám zasahovať aktívne do diania v spoločnosti cez obrazovku ...“

Ďalší pisateľ uviedol: „Je sympatické, že sa nebojí improvizovať, lebo mám pocit, že Vaše besedy nie sú kašírované, režírované, robené na objednávku. Verte mi, že tak  by ste si televíznych divákov nezískali.“ 

V inom ohlase zhodnotila Eva Šišulákova z Brezna prezidentovo vystúpenie nasledovne: „Videla som už štyri jeho relácie, ale nikdy sa nestalo, aby sa prezident dostal do ťažkostí, vždy vedel, čo má povedať, vždy sa vynašiel.  Konal pokojne, vyžarovala  z neho rovnováha. Priznám sa, že som mala z pána Kováča pred zvolením obavy, že bude iba figúrkou. Predstúpením pred neľútostné televízne kamery dokazuje, že máme na prezidentskom kresle osobnosť!“   

O tom, že pôvodne koncipovaná relácia S dovolením, pán prezident? mala mať trvalé miesto na obrazovke, nemalo byť pochýb. Rukolapne to preukázal aj ďakovný list Českej televízie adresovaný Slovenskej televízii. V ňom vedúci programu koordinácie ČT Václav Kvasnička ďakuje slovenským partnerom za poskytnutý záznam z besedy prominentnej trojky (prezidenti Havel a Kováč, kardinál Korec) aj pre divákov českých. Zároveň prosí do budúcna, že v prípade účasti významného českého hosťa v relácii by chcela odvysielať záznam aj Česká televízia.

Prečo potom úspešná relácia potichu vykrvácala? Zomierala hneď potom, čo prezident  súhlasil s jej podstatnou zmenou na bežný televízny formát vtedajšej publicistiky. Márne som argumentoval, že zmenou koncepcie stratí jedinečnosť a odlišnosť od iných. Aj písomne som Michala Kováča upozornil, že len splynie s už existujúcimi publicistickými reláciami ako Pressclub , Hovory z Lánov či inými, ktoré síce prinášajú väčšiu konkrétnosť a aktuálnosť, ale chýba im poetika a nadčasovosť našej relácie, možnosť vysloviť aj názory, ktoré chýbajú v klasických formátoch. Vplyvní amatérski oponenti presvedčili šéfa, aby sa štruktúra a koncepcia zmenili, čo ma rozčarovalo a nahnevalo.

x   x   x.

Ani môj záver pôsobenia v Kancelárii prezidenta sa nekonal v pracovnej idyle napriek spolupráce s nadmierou tolerantným, prístupným a ohľaduplným šéfom. Pričinil sa o to riaditeľ finančného odboru, bývalý podpredseda Slovenského socialistického zväzu mládeže a niekdajší vedúci  Úradu vlády za prvej vlády Mečiara.

Práve on vykúzlil „racionálnu potrebu“ zlúčiť post riaditeľa tlačového odboru s funkciou hovorcu prezidenta ako model spoľahlivo fungujúci v Čechách. Zrejme našiel pre túto organizačnú zmenu aj podporu u niektorých kolegov, ktorý sa tak chceli zbaviť vplyvného aktéra hradného diania.   Pre mňa bolo toto zlúčenie funkcií neprijateľné. Zámer „zvonka“ (od Mečiara) však celkom nevyšiel, lebo prezident ma vymenoval do novovytvorenej formálne vyššej funkcie – za svojho poradcu pre mediálnu oblasť.

Dva mesiace som sa márne snažil tejto  zmene zabrániť. Aj písomne som proti nej oponoval: „Pán prezident, je to veľmi zlé riešenie, hoci v Čechách funguje. Vzťahy Havla a Klausa sú síce napäté,  ale štandardné ... Iné ako Vaše s Mečiarom. V novej funkcii budem len kibicom a  generálom bez vojska.  Pán prezident,  staré užitočné   príslovie hovorí, že kone, ktoré ťahajú, sa uprostred rieky nikdy neprepriahajú ...“

Michal Kováč ma však na svoju škodu nepočúvol, až neskôr priznal svoj omyl, čo len hovorí, aký mal charakter a sebareflexiu. Iný úradník by len uvítal honorom vyššie postavenie. Veď plat mi prezident v plnej výške zachoval, nemal som  žiadnu konkrétnu zodpovednosť, ani osobitne určenú povinnosť. Mohol som voľne konať a vymýšľať ako posilniť u Michala Kováča svoju nenahraditeľnosť ako poradcu. Múdro sa tváriť a predvádzať  v novej úlohe hradného kibica.

Ale poďakoval som sa prezidentovi za dôveru a o dva mesiace som ho požiadal o uvoľnenie z funkcie. Veď nemať konkrétnu prácu, žiadnu zodpovednosť a nevidieť po sebe jej hmatateľné výsledky, to sa príliš priečilo môjmu naturelu.

                       x   x   x

Známy komentátor Marián Leško v recenzii mojej dávnej knihy On – On a Slobodný piatok, v ktorej opisujem nehanebnosti Mečiara voči Kováčovi, okrem iného napísal, že „sa prezentujem ako človek bývalej hlavy štátu aj po odchode z kancelárie prezidenta i po ukončení jeho mandátu.“

Leško má pravdu v tom, že k bývalému prezidentovi som cítil trvalý vzťah a dokonca úctu aj po vyše dvoch desaťročiach. Ale až po jeho odchode do dôchodku sa medzi nami vytvorilo nevtieravé priateľstvo, keď ma bývalý šéf už neoslovoval „pán Sitko“ ale familiárne len Jožko a ja jeho stále pán prezident.  Túto neprerušenú a vzájomne  korektnú komunikáciu prerušila až veľmi smutná udalosť, keď ma po smrti manžela požiadala  pani profesorka Kováčova, či by som nenapísal smútočný prejav za rodinu pozostalých na jeho štátny pohreb. Bola to pre mňa veľká pocta a dôvera môcť sa naposledy rozlúčiť s nanajvýš tolerantným  šéfom,  ktorého som si ctil ako múdreho, cieľavedomého a dobrého človeka, ktorému sa neprávom veľmi  ukrivdilo.

Ani presne neviem,  prečo môj prejav neodznel na smútočnom akte. Veď smútiaca rodina s návrhom jeho textu súhlasila. Dokonca dva dni pred pohrebom Tlačová agentúra SR  menovite avízovala, že so smútočným  prejavom oslovím verejnosť. Zrejme výbor na prípravu štátneho pohrebu rozhodol inak.

(Pre lepšiu informovanosť o nedávnej minulosti odporúčam tým, ktorý si neprečítali blog Socha – pocta pre prezidenta Kováča?, aby si ho prečítali.)  

 

Nedostižný nezmar Rudolf Schuster

 V knižke Chvála tvorivosti, v súbore príspevkov popredných osobnosti venovaných 85. výročiu narodenia exprezidenta, oslávenec  tvrdí o sebe toto: “Raz sa ma ktosi opýtal, čo by som robil, keby som sa ocitol sám na opustenom ostrove. Rozhodne by som neležal na piesku a nečakal, kým sa objaví nejaká loď. Otázku prežitia v takejto situácii považujem za otázku vôle. Isteže by to bolo ťažké, ale nezúfal by som si, lebo by som sa nevzdal. Vedel by som sa zamestnať tak, aby môj život i na takom mieste mal zmysel. A určite by som si pozval na pomoc velikánov filozofov tak, ako veľakrát v živote, aby sme spolu meditovali o životných pravdách a omyloch.“

Výstižnejšiu sebareflexiu som ešte nečítal a nepočul, pretože plne vystihuje jeho aktéra, jeho nespočetne bohatý a neopakovateľný život, ktorý som sčasti mohol spoznať. Preto i táto stručná charakteristika skutočného muža, ktorého  činy boli a sú výnimočné, osožné a pravdivé, naznačujú, čo všetko vie človek uskutočniť za svoj pomerne krátky život i vo svojej pozdnej a všestranne aktívnej starobe. Ako sa R. Schuster vždy ťažko vyškriabal na  svoj krkolomný vrchol a vzápätí z neho  spadol. Ale nerezignoval, nenariekal a stúpal vo svojich vysnených výšinách znova a znova nahor.

V tomto obdivuhodnom úsilí ho neporazila ani smrť milovanej a nenahraditeľnej manželky. Mal som česť spoznať ju ako prvú dámu. Najmä jej úžasnú skromnosť, prívetivosť a prajnosť. Jej manžel - úspešný politik, spevák – zabávač, odvážny cestovateľ, ktorý sa nebál nástrah pralesa či polárnych medveďov,  je i pozoruhodný literát. Na mňa však najviac zapôsobil  svojou bezprostrednosťou, neformálnosťou, ľudovosťou a vzťahom vedieť si vážiť  prednosť a prácu aj iných ako seba. To vie len ten, ktorý sa sám neľahko dopracúva k úspechu, čo si zakaždým vyžaduje značné úsilie.       

Myslel som si, že exprezidenta už dobre poznám a nič ma uňho neprekvapí.  Lebo tých jeho prekvapení som zažil viacero. Hoci mi venoval vyše desať svojich kníh, ale až teraz som zistil, že napísal ich spolu štyridsaťdva. Až temer po troch desaťročiach od nášho zoznámenia (novinár - predseda NR SR) som sa dozvedel, že Rudolf Schuster získal ako autor  desať literárnych cien a nie bársakých. Napríklad Európsku cenu pre spisovateľov a publicistov - Gold Metal of Tolstoy, udeľovanú Europen Union of Arts (v roku 2 015). Aj tri významné ceny Egona Erwina Kischa (v r. 1999, 2001 a za celoživotné dielo 2017) , ktoré mu udelila Nadácia E. E. Kischa, Obec spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.

Rudolfa Schustera som spoznal hneď potom, ako sa po Novembri ´89 nakrátko stal predsedom SNR. Hoci šlo o bývalého člena ÚV KSS, zapôsobil na mňa dobre. Správal sa občiansky a bezprostredne. Bez straníckych prázdnych gest a zlozvykov. Som síce antikomunistom, ale predovšetkým proti tomuto neľudskému systému. No nie apriórne proti všetkým komunistom. Lebo aj medzi nimi som zriedkavo našiel aj slušných ľudí, ktorí nešvindlovali, nekradli, neklamali, nevyvyšovali sa privilégiami a neboli arogantní. Veď demokracia nie je určená len pre vyvolených, ale predovšetkým ide o dobrú voľbu pre všetkých slušných občanov. Práve Schustrova prirodzenosť, usilovnosť a prajná skromnosť bez zbytočných formalít sa mi uňho zapáčili najviac.

                                  x   x   x

Bol som v parlamente práve vo chvíli, keď po polroku odovzdával žezlo nastupujúcemu predsedovi Františkovi Mikloškovi. V bezprostrednej blízkosti nového šéfa SNR to bzučalo ako na jar v úli. Všetci sa mu vtierali do pozornosti a bol to nemalý húf. Sedel som s Košičanom diskrétne bokom v jeho dovtedajšom sekretariáte a potichu pozorovali dej, keď kráľ zomrel a dvorní lokaji už oslavujú nového panovníka. Schuster, včera ešte politická superstar, zrazu nezaujímal už nikoho z jeho blízkeho okolia. Aby sme nepozerali len tak na seba naprázdno a mlčky, včerajší ešte predseda, cítiac sa stále hostiteľom oslovil bývalú sekretárku: „Prosím ťa, prines nám dva koňaky ...“ Ona však z obavy o dobrý flek razom ohluchla. Pre jej exšéfa z trápnej situácie som našiel okamžité východisko: „Pán predseda, tu nám už nenalejú ... Poďme do inej krčmy.“ Keďže najbližšia bola už dávno zbúraná a dymom zahalená Fajka pri bývalej Sovietskej knihe, tak sme tam vpadli. Dali si dva rumy a nadlho sa rozišli.

Dunajom pretieklo veľa vody, kým sa stal môj spoločník prezidentom, a navštívil so svojou milou, skromnou a duchaplnou manželkou našu výstavu Slovak Gold – Kvalita. Zvítali sme sa srdečne ako starí známi. Priateľsky mi začal tykať a ja mu tiež. Osobitú neformálnosť, prirodzené správanie a neopakovateľný ľudový duch si teda zachoval aj v novej najvyššej funkcii. Akoby sa zastavil čas a neuplynulo od nášho krátkeho posedenia vo Fajke až štrnásť rokov. Na výstave sa zdržal oveľa dlhšie, než mal. Jeho riaditeľ protokolu ma diskrétne prosil o skrátenie návštevy: „Pán prezident, vraj máš už ďalšie povinnosti, nechcel by som ti vytvoriť nejaký problém ...“  Pozrel na mňa otcovsky: „Nechaj to na protokol, nech ma ospravedlní  a zdržanie vhodne vysvetlí.“

Naše nadačné podujatia navštevoval bežne. Zakaždým sa na nich stretával s Michalom Kováčom. Vždy si spolu srdečne pohovorili aj v mojej prítomnosti. Oboch prezidentov spájala nielen veľká pracovitosť, húževnatosť a nepoddajnosť, ale i to, že vládam Mečiara aj Dzurindu  a parlamentu vracali legislatívne nepodarky, čo tieto často nekompetentné subjekty veľmi hnevalo.

Každé jedno stretnutie s prezidentom Schustrom bolo bezprostredné, srdečné a neformálne. Žiadny horenos. V najvyššej funkcii pracoval na doraz. Presvedčil o tom aj zástupcov Nadácie Slovak Gold pri oficiálnom prijatí, ktoré sa uskutočnilo iba dve hodiny predtým, kým ho v ohrození života odtransportovali do rakúskej nemocnice pod nôž. Sťažoval si síce, že sa cíti veľmi zle, ale program nezrušil, ani neskrátil. Jedným slovom – tvrdý a na seba náročný chlap.

Naše cesty sa na dlhé roky znova rozpojili. Počul som o ňom už len z médií. Nedávno, asi dva týždne od jeho operácie srdca, som chcel zavolať kamaráta Šustra Milana, ale omylom som vytočil číslo Rudolfa. Keď som zbadal, že hovorím s exprezidentom,  spýtal som sa ho, či vie kto mu telefonuje. Vedel. Náš rozhovor potom trval hodinu. Mal som z neho aj profit - milý dar, jeho posledné literárne dielo. Obsahom a formou skvele napísanú   autobiografiou druhej hlavy štátu, ktorú mi o dva dni doručila ochranka. Kniha je nielen výnimočná tým, že váži dva kilogramy, ale predovšetkým, že zobrazuje prekvapivo pestrý a  tvrdý život výraznej osobnosti Slovenska, jej strmé a pútavé Schody návratov, o ktorých vie verejnosť iba veľmi málo.

Už nadbytočný Ivan Gašparovič

Ak by sa dal zmeniť titulok tohto pokračujúceho blogu, tak by dnes znel: Príhody so štyrmi prezidentmi. Nie žeby som sa s Ivanom Gašparovičom viackrát nestretol a s ním nerozprával, či nemal k téme čo napísať. Veď on navštevoval naše podujatia ešte kým bol predsedom parlamentu a potom aj ako hlava štátu. Preto som si až po zvážení všetkých okolností  dodatočne uvedomil, že som vlastne jeho dlžníkom.

Veď on ako pozvaný hosť často prijal  moje pozvania napriek zákazu Mečiara. Z politikov HZDS len Gašparovič a podpredseda vlády Kozlík si trúfli nerešpektovať „odporučenie“  predsedu vlády, čím pomáhali naším spoločenským aktivitám a ich imidžu. Takže nechcem byť voči exprezidentovi nevďačník a chrapúň. Ako autor som teda v pozícii, že to pozitívne nemám prečo písať a  to negatívne zobrazovať nechcem.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovskú aj Threemu v Smere zľahčujú. Fico stále mlčí o tykaní s Kočnerom

Obedy zadarmo sú vraj dôležitejšie ako podozrenia z Threemy

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere sú zase pri žatve

Čím viac im tie náhodné známosti prerastajú cez hlavu, tým viac cítia sociálne.


Už ste čítali?