„Kriminálnik“ pod dozorom ŠtB

Autor: Jozef Sitko | 12.7.2019 o 17:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1355x

Až minister Válek mi odobril miesto redaktora v Exprese. - Útok rozhlasu na Expres:  „Malomeštiacky doping za štyri koruny.“ – Súdruhovia na ÚV KSS ma obvinili, že som vraj zgrupoval v redakcii protištátne živly.

                                                              ©

      

Prísť po okupácii v roku 1970 o prácu a živobytie ešte nebola žiadna tragédia. Kolaboranti ešte nestačili vyhubiť všetkých protivníkov v štátnych a hospodárskych pozíciách, ochotných pomôcť nezamestnanej obeti.

Ako vyhodený novinár z denníka Smena som sa asi dva týždne bezcieľne flákal,  keď ma skontaktoval kolega Imro Zálupský. Bol vtedy zástupcom šéfredaktora týždenníka Expres: „Jozef, odchádzam do Nového slova ... Choď za Rudom Fábrym,  možno ťa zamestná. Zatiaľ  za mňa nemá náhradu.“

Jeho slová sa mi vôbec nezdali reálne, ale napriek tomu som navštívil v ten istý deň známeho básnika a povestného recesistu Fábryho: „Rudo, vraj máš voľné miesto redaktora. Mám oň záujem, môžem nastúpiť aj zajtra ...“ Šéfredaktor už vedel, že ma vyhodili zo Smeny, ale na prekvapenie súhlasil s mojím prijatím, ale s nesplniteľnou podmienkou: „Ked  ta úvé strany schváli, tak ta s  fleku berem!“

Ako renomovaný literát iba z recesie hovoril akýmsi skomoleným  západoslovenským nárečím. Vraj preto, že mu tak narástol zobák. Viac než týmto dialektom však upútaval recesijnými kúskami. Vedel nimi pobaviť kolegov, priateľov, známych aj cudzích, v čom nemal na Slovensku konkurenta. Aj moje redaktorčenie s podmienkou, “ked ta ÚV strany schváli ...“, som považoval iba  za jeho ďalší výstrelok a nie reálnu ponuku.

So smútkom v duši som sa o tri dni  predsa vrátil, nech sa aspoň nachvíľu pobavím, čo mi odpovie tentoraz na môj výmysel. Veď iné ako flákať sa, som aj tak nemal na práci: „Rudo, súdruhovia na úvé ma schválili, nemali vážne námietky ... Musím iba do seba súdružsky a sebakriticky vstúpiť, uvedomele pracovať a nesklamať ich dôveru. Veď ty ako správne  preverený súdruh  na mňa už dohliadneš!“ Fábry, s ktorým som hovoril iba na chodbe, nachvíľu sa zamyslel, pozrel na mňa skúmavo a následne šéfovsky zavelil: „Chod už, sanni si na rit a rob! Vella mojej kancelárii je jenna volná, tá bude tvoja!“

Nezaváhal som ani minútu. Rudovo neformálne a nevyspytateľné správanie  som už  prv spoznal, ale predsa ma šokoval. Zvedavo a nedôverčivo som vyhľadal budúcu pracovňu a čakal, čo vzíde z tohto čudesného „zamestnania“. Serióznosť jeho ponuky sa mi zdala  ako v koši voda. Vôbec ma nezaujímal  plat, ani  nejaká ústna dohoda o podmienkach práce. Pociťoval som však kúsok nádeje, že možno pre mňa práve skončila mizéria, beznádej a pocit nadbytočnosti.  Konečne sa budem môcť manželke priznať, že ma vykopli zo Smeny.

Zasadol som si za „svoj pracovný stôl“, pokojne si prezrel kanceláriu maličkú ako klietka a netrpezlivo, nervózne čakal, čo sa ešte stane. Myslel som si, že ma šéf uvedie a predstaví redakčnému osadenstvu, ako všade býva zvykom. Pričom som nevylúčil, že šlo iba o ďalšiu jeho recesiu. V tejto neistote mi však  pomohla k optimizmu zvedavosť redaktoriek, ktorých v redakcii bolo desať a muž dovtedy jeden – korektor Peter Valašík, bývalý stredoškolský profesor. Ešte som  sa ani neusalašil v rozheganom kresle a už sa ku mne vrútili ako na povel s príspevkami do tlače. Chodili si ma skúmavo omrknúť  jedna po druhej. Ako keby som si ich objednal na poradovník. Zrejme chceli zahorúca vidieť, čo  za „čudo“, akého svojho zástupcu, im vybral svojský šéf.

Šesť týždňov som potom šéfredaktora vôbec neuvidel. Myslel som si, že si v anonymite  tvorí svoje  koláže či básničky a výlučne na mňa ponechal prevádzku redakcie. Veď od tohto recesijného šéfa sa dalo čakať čokoľvek. Tento podivný stav mi plne vyhovoval, lebo mi tým prenechal  plnú samostatnosť pracovne konať. Rudo bol pre príliš aktívneho a ambiciózneho redaktora ideálnym šéfom. Veď mne ešte nikdy na pracovisku nechýbal akýkoľvek boss. No dôvodom na moju prílišnú voľnosť bola prozaická vec. Vyhýbal sa vzájomnému kontaktu pre veľmi problematické, neformálne moje prijatie do zamestnania, čo vo Vydavateľstve Slovenský spisovateľ spôsobilo riaditeľovi Vincovi Šabíkovi hlboké vrásky. Preto mi dlho nechcel podpísať pracovnú zmluvu.

Malomeštiacky doping za štyri koruny

V redakcii sa po odchode Imra Zápupského nahromadili neprečítané rukopisy. Zhodnotil som ich kvalitu, vyselektoval, redakčne upravil a zasielal do tlačiarne. Navyše som ako „neformálny šéf“ usmerňoval za Fábryho chod redakcie. Mal som tak aj kompetenciu najcitlivejšiu – určovať výšku honorárov a odmien. Stále som však  nemal v rukách to najpodstatnejšie - pracovnú zmluvu. Vôbec som nevedel, či uvidím za svoje úsilie aj nejaký groš.

Už od prvej chvíle sa v redakcii vytvorila dobrá atmosféra a spolupráca. Aj podľa  neskorších  skúseností môžem potvrdiť, že je ťažšie riadiť hoci len desať redaktorov – s ich profesijnými komplexmi a prejavmi chronického nedocenenia - ako sto ťažkopádnych úradníkov. Tento môj poznatok však neplatil v Exprese, kde sa mi s redaktorkami  pracovalo vynikajúco. Nechodili po krčmách, nepreháňali to so zdôrazňovaním svojej múdrosti, dôležitosti a neomylnosti. Príkazy plnili bez reptania aj nadmerného rozumovania a keď niečo nevedeli, nehanbili sa prísť poradiť. Na rozdiel od mužov nemali ani výhrady voči svojmu platu a honorárom. Na základe i týchto skúseností môžem potvrdiť, že ženy sú v práci dôslednejšie, menej konfliktné, disciplinovanejšie aj pracovitejšie než ctižiadostivejší, prehnane ambiciózni a sebavedomí muži.

Moja veľká radosť a pohoda v práci však trvali len krátko. Znova sa prirútila  neistota, že stratím výbornú prácu. Už sa netýkala iba mňa, ale celej redakcie. Prihnala sa ako smršť a ohrozila ďalšie vydávanie Expresu. Československý rozhlas zaútočil na náš týždenník, ktorého obsahom bol  výber  článkov zo svetovej tlače. Vtedy u nás jediné celoplošné rádio už pod kuratelou  dogmatických normalizátorov opakovalo ako verklík fíčer redaktora Ivana Hvizdoša pod názvom: „Malomeštiacky produkt za štyri koruny ...“

Hvizdoš kritizoval Expres, že prináša samú zvrhlosť – len krv a sex, čo vraj ako dekadentný jav ohrozovalo „socialistickú morálku“. Žiaľ, bola to v podstate pravda. Naše periodikum, ktoré redigoval môj predchodca Imro Zálupský, bolo vtedy plnokrvníkom  dnešného bulváru. Ale zabezpečovalo tým vydavateľovi vysoký náklad časopisu, až 70 - tisíc predaných exemplárov. Najmä však vysoký zisk ročne až osemnásť miliónov korún! Tie potom umožňovali ľahšie prežiť cez štipendiá a iné podporné fondy rebelujúcim literátom, ktorí ešte neohli chrbát pred okupantmi a ich služobníkmi.

Expres sa tak stal nielen bojiskom ideologickej politiky, ale tiež veľkým lákadlom  uchmatnúť  vydávanie  tohto týždenníka (tučného prasiatka)  pre stranícku tlač a tak posilniť jej monopolnú dominantnosť na trhu. Práve Hvizdošov príspevok vytváral tlak na lákavú zmenu zakotviť ziskový Expres vo Vydavateľstve Pravda. Táto krádež titulu sa  súdruhom nakoniec predsa podarila - až o desať rokov.  Ale hlavnou snahou súdruhov bolo odseknúť spisovateľov  od značného zdroja zo zisku Expresu do literárnych fondov, aby nevzdorovali, poslúchali a potom písali len v socialistickom duchu podľa pokynov strany..

Našťastie,  už od prvého dňa som významne menil obsah novín, takže rýchlo sa z nich   vytratil kritizovaný bulvár (sex a násilie). A preto som ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi napísal na obhajobu Expresu list, doručil mu ako ukážku posledné dve vydania periodika a vecne poukázal na  neoprávnenú kritiku štátneho rádia. Pevne som veril, že minister obháji na najvyššom straníckom fóre ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte.

Zrejme to bol aj začiatok  jeho dlhých sporov s  ideologickým tajomníkom strany Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politicky silnejší rival obhajoval  dogmatickú  boľševickú líniu. Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal potom ťažkú pozíciu, lebo vtedy už čelil celej kolaborantskej klike. Jeho postavenie sa o čosi posilnilo, až keď ho Gustáv Husák presadil za člena do slovenského straníckeho vedenia.

Lenže mňa vtedy v Exprese už týždne trápili starosti a nervozita, že chodím domov bez gáže, čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala moja polovička. Veľmi chýbali peniaze na živobytie. Netušil som však, že ma musel do funkcie schváliť až sám minister Válek.  Ukázalo sa, že doba po okupácii sa rýchlo menila v neprospech  pôvodných zámerov a plánov samotného ministra. Veď ešte pred rokom žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil  na funkciu svojho tlačového tajomníka a teraz už musel súhlasiť s mojím prijatím len za redaktora Expresu.

Šéfa Fábryho som opäť uvidel hneď potom, čo dostal do rúk ministrom odobrenú a  riaditeľom  vydavateľstva Vincom Šabíkom podpísanú moju pracovnú zmluvu. V nej sa aj oficiálne uvádzalo, že som sa stal nielen editorom Expresu ale aj zástupcom šéfredaktora, čomu tiež zodpovedal plat až o tretinu vyšší ako v Smene. Víťazoslávne sa tváriaci recesista Rudo si  však pri tomto stretnutí neodpustil  poznámku: „Budem nekonečno rád, ked ta tak skoro neuvidým, aby sem ta nemusel sprdnút, že zle robíš.  Rozumev si mi, co sem ty  povedal? Tak sa podle teho aj zarád!“ 

Oklamaní cenzori

Aj som sa podľa rady šéfa zariadil, pretože v záujme vyššej kvality týždenníka  som ho nevyhľadával a vôbec nepotreboval. Postačili mi  skúsení externisti – všetko novinárska elita, povyhadzovaná z rôznych redakcií. Boli radi, že si mohli privyrobiť dajakú korunku na  živorenie. Odvďačili sa mi kvalitne spracovanými príspevkami zo zahraničnej tlače, ktorá sa už do republiky dostávala síce legálne ale obmedzene.

Len  pedantným výberom  významných a zaujímavých udalostí zo sveta sa podarilo nahradiť vyradený bulvár a  udržať zároveň vysoký náklad časopisu.  Ku kľúčovým externistom patril najmä  vynikajúci novinár Roman Kaliský a ďalšie eso žurnalistiky - bývalý môj šéf Gavril Gryzlov. Bol som  rád, že môžem  týmto existenčne postihnutým kolegom materiálne pomôcť.     

Horšie však, že redakcia aj po odrazení kritiky rozhlasu a dočasnej politickej stabilizácii opäť prežívala útoky mocenských zložiek. Diali sa už v čase, keď slobodu slova znova nahradila  účinnejšia forma cenzúry – takzvaná autocenzúra!  Tá pre existenčné obavy novinárov sa ukázala úspešnejšia  než  zrušená predbežná. Pokrytecký režim však mohol  potom tvrdiť, že on nič médiám nezakazuje. Už cenzori nešarapatili priamo v tlačiarni, ale sa zašili v novovytvorenom Slovenskom úrade pre tlač a informácie (SÚTI). Odtiaľ zákulisne a potichu  zasahovali do redakcií a škrtili slobodu slova podľa želaní režimu. Navyše nepriamo rozhodovali o existenčných osudoch novinárov.

Keď už Expres nemohli cenzori kritizovať za krvavý a sexuálny bulvár, tak si našli iný dôvod. Poukazovali na to, že preberá len príspevky zo západnej tlače, ale ignoruje hodnotnú a bohatú ponuku z ruských periodík. Vŕtalo mi v hlave ako uspokojiť týchto strážcov  socialistickej ideológie a zároveň nezbankrotovať nízkym predajom novín. Ešte šťastie, že vtedy už renomované a slušnejšie  moskovské  noviny, napríklad Literarnaja gazeta, Vokrug svjeta a ďalšie preberali zaujímavé príbehy a reportáže zo západných printových médií. Napadlo mi, čo keby sme  cenzorov zo SÚTI prekabátili jednoduchým podvodom.

Dopredu som dal zabezpečiť preklady článkov z významných svetových titulov a čakal potom do chvíle, kým mnohé  z nich opublikujú Rusi. A tie sme potom označili názvom moskovských novín a nie pôvodným. Táto užitočná kamufláž síce spôsobovala asi štrnásťdňové zdržanie, ale neohrozila aktuálnosť príspevkov a redakcii priniesla požadovaný politický profit. Razom sme mali v Exprese minimálne polovicu článkov označených  Made in SSSR. Potom sa už  oklamaní cenzori upokojili. Veď čokoľvek bolo z Ruska muselo byť prinajmenej dobré. Bez ohľadu  na  prínos, prípadne aj na závadný obsah. Takto sa vpašovali do nášho týždenníka aj články, ktoré by sa inak nevyhli ostrej kritike ideologických strážcov.

V Exprese aj manželka Husáka

Hoci sme stratili pútavosť  bulváru, podarilo sa nám nielen udržať, ale postupne ešte  zvýšiť náklad časopisu o celú štvrtinu. Mali na tom svoj podiel  viaceré pozitívne redakčné zmeny. Veď aj reportáže či iné články v známych svetových periodikách mali nadbytok „vaty“, teda zbytočné  a významovo nepodstatné vety, dokonca aj celé odseky. Preto som striktne trval na škrtoch a  úpravách prekladov bez deformačnej zmeny obsahu textu. Citlivou jeho úpravou a krátením zmizla z článkov nadbytočná a nevýznamná časť. Niekedy sa príspevky skracovali až na polovicu, čo do periodika prinieslo zvýšenú pútavosť a dynamiku. 

Tento prístup si však vyžadoval dve veci – kvalitných prekladateľov a ešte lepších  redaktorov a to v  spojení oboch profesií. Ale ako každá novota, kým sa ujala,  neobišla sa bez kolízií a konfliktov. Dodnes som nezabudol na dramatický výjav, keď vysoký Roman Kaliský vyskakoval v mojej kancelárii až po strop. Lebo v samom úvode tejto novoty som mu vykrátil jeho desaťflekovú reportáž z nemeckého Spieglu na päť rukopisných stránok. Hoci šlo o preklad, považoval za nehoráznosť, čo si toto „redaktorské ucho“ dovolilo voči novinárovi s najvyšším kreditom.

Zrejme si aj zrátal, že by tak dostal honorár len sto korún namiesto dvesto. Veď vtedy už s početnou rodinou trel biedu a chýbala by mu každá koruna. Prestal sa rozčuľovať až potom, keď  som mu oznámil nový sadzobník, že za každý kvalitne upravený flek  prekladu dostane nie dvadsať ale päťdesiat korún. No bol by som zle dopadol, keby podstatne vyššie náklady vydavateľstva na honoráre sa  neprejavili aj v dostatočnom zvýšení predaja novín. Potom by to bol  môj redakčný koniec.

Tápal  som však,  či fígľom s ruskou tlačou získal Expres u cenzorov požadovanú  dôveru. Preto som ju skúsil zvýšiť ešte tak, že som každý týždeň priniesol priamo z tlačiarne na ich všemocný úrad objemný balík nášho dobre predávaného a zaujímavého periodika. Pre redakciu to bol lacný dar a účinný trik ako posilniť postavenie novín priamo u ich štátnych kritikov –  už našich čitateľov. Tento drobný podarúnok slávil úspech a priniesol nám aj nemalý úžitok. Chválu SÚTI na Expres, ktorý sa tak stal na počiatku normalizácie vraj vzorom pre iné periodiká - bez akýchkoľvek vynútených obsahových zmien a politickej  nadpráce!

V profesii som bol vždy ctižiadostivý maximalista, ktorý presadzoval dôslednosť a dosiahnutie čo najlepšieho výsledku. Málokedy ma uspokojil už daný rutinný stav vecí. Preto som sa snažil pevne zakotviť náš týždenník na vtedajšom problematickom, už politikou riadenom trhu a hľadal na to prostriedky. Stále hrozilo, že sa vo vtedajších kalných vodách môže Expres ľahko potopiť. Preto po vyjdení každého čísla som pozval kompetentného cenzora pre naše periodikum do kaviarne Tulipán, ktorá bola hneď oproti jeho úradu. Pri poháriku koňaku som ho zakaždým poprosil, aby sa neformálne vyslovil k obsahu týždenníka, čo by „On“, keby bol šéfredaktorom, v ňom vylepšil. Hoci som potom v týždenníku nič nezmenil, všetky hodnotenia zo SÚTI boli pre odbor tlače ÚV strany len nadmierou pozitívne a pochvalné.

Stabilitu titulu som sa snažil politicky posilniť ešte ďalším krokom. Jedna z kolegýň bola dlhoročnou kamarátkou redaktorky rozhlasu Viery Müllerovej, budúcej manželky najmocnejšieho muža v štáte Gustáva Husáka. Pani Viera občas pre nás preložila článok z francúzštiny. Keď som to zistil, tak som ju v Exprese zamestnal na stálu externú dohodu. Aj týmto opatrením som sa snažil chrániť politicky ohrozený náš titul.

Ale márnosť nad márnosť, lebo prišli už len zlé časy. Veď súdruhovia z ÚV strany mali všade  špicľov. Zistili, že v Exprese sa vraj grupujú nebezpečné pravicové živly - Kaliský, Gryzlov či ďalší nepriatelia okupácie a totalitného režimu. Šéfredaktora Fábryho a mňa vykopli na ulicu. Následne som bol vyše polroka nezamestnaným. Hoci minister Válek našiel pre mňa riešenie – prácu na propagáčnom oddelení Vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Aj s tým, že sa mi zachová vysoký redakčný plat.

Jeho veľkorysý a morálny prístup som však odmietol. Potom som sa tri roky súdil s vydavateľom Expresu a beznádejne presadzoval nezákonnosť mojej výpovede. Následne  som sa stal objektom záujmu a opakovaných vyšetrovaní na ŠtB. V jej zoznamoch som sa potom ocitol ako pre režim podozrivá osoba. Ale nie v zozname spolupracovník eštébé!

Mám o tom až dve lustračné osvedčenia. Prvé dobrovoľné ako šéfredaktor Slobodného piatku a druhé povinné vo funkcii riaditeľa tlačového odboru u prezidenta Kováča.  Ale horšie, že počas takzvanej normalizácie už som nálepku politického „kriminálnika“ zo seba nezmazal. Až do roku 1989 sa chodil agent ŠtB pravidelne informovať u zamestnavateľa, či nepripravujem niečo protištátne.  

(Upravený a v závere stručne okomentovaný jeden z autentických príbehov mojej knihy Vedieť odísť.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Ramadán na prieskumy je ďalší koaličný idiotizmus

„Návrh“ je dokumentácia ovládnutia myslí konšpiračnou optikou.


Už ste čítali?