„Vlastenectvo“, ktoré nás ničí

Autor: Jozef Sitko | 27.5.2019 o 8:02 | (upravené 7.7.2019 o 21:38) Karma článku: 2,98 | Prečítané:  1130x

Bezduché hurá vlastenectvo v mene národa a jeho zneužívanie politikmi  vedie zakaždým len k zrodu obludnému nacionalizmu, ktorý následne spôsobí úpadok reálnych hodnôt v spoločnosti, vznik násilia a často až hrôzy vojny.

Človečenstvo sa však z tohto oživujúceho sa hnedého moru nechce poučiť. Aj  Európa už rýchlo zabudla  na vojnovú katastrofu z prvej polovici minulého storočia. Ale ani my sme sa v ničom nepoučili  z falošného vlastenectva z čias éry Mečiara.

Pre názornú ilustráciu, kam nás vtedy doviedlo choré „vlastenectvo“, postačí tento konkrétny príklad. V júni 1993 sa ohlásili na návštevu k prezidentovi Kováčovi spisovatelia. Za socializmu takzvaná „duša národa“ - intelektuálna elita, ktorá vtedy mali značný  politický vplyv. Preto ju komunisti protežovali, korumpovali alebo prenasledovali. Aj po vzniku samostatného štátu jej hlas v spoločnosti mal ešte zotrvačný význam.

A práve preto literáti mali byť u prezidenta hosťami najmilšími, ak by súčasne o návštevu nepožiadali dve spolu nekorešpondujúce  znepriatelené skupiny - Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Prezidentovi bolo ťažké rozhodnúť, ktorý z profesijných, vtedy ešte vplyvných spolkov, prijať ako prvý. Pretože so vznikom štátu vzniklo medzi nimi bratovražedné nepriateľstvo. Táto vážna intolerancia však vypukla aj medzi celou inteligenciou a verejnosťou. Tá sa potom rozdelila na mečiarovcov a antimečiarovcov. Preto som šéfa upozornil: „Pán prezident, musíte  obe delegácie prijať  spolu, inak budú problémy ...“

Najskôr som sa skontaktoval s predsedom  Spolku slovenských spisovateľov, bardom  literatúry Lacom Ťažkým, aby som dohodol termín prijatia. Keď počul o spoločnej návšteve s konkurenčnou Asociáciou, akoby ho napadol osí roj: „Prosím, zober na vedomie, že s nimi nikde nepôjdeme ...“  Márne bolo moje prehováranie. Nepomohol ani argument, že prezident nemôže dať prednosť ani Spolku, ani opačnej skupine, lebo pri svojej nestrannosti a nadstraníckosti má povinnosť všetkých občanov názorovo a politicky zbližovať, nie však rozdeľovať!

Obe skupiny spoločnú misiu rezolútne odmietli. Tento neriešiteľný spor sa napokon vyriešil jednoducho. V Klube spisovateľov som obedoval s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym a pri káve som sa ho spýtal: „Lacko, tvoj Fond spravuje zámok v Budmericiach, že? Čo keby si sa stal na pár hodín hostiteľom oboch skupín rozvadených  spisovateľov aj  prezidenta Kováča?“ Odpovedal mi bezprostredne: „Hoci neviem, prečo o to žiadaš, ale bude mi cťou privítať pána  prezidenta a pozvať tam na stretnutie i zástupcov oboch spolkov.“

 Následné stretnutie Michala Kováča so znepriatelenými a rozdelenými  spisovateľmi v Budmericiach bolo nanajvýš dramatické. A to najmä z hľadísk charakteru účastníkov, ich jednostranných záujmov a netolerantných postojov. Hneď na úvod prezident v príhovore zdôraznil: „Osobná identita každého z vás je pre mňa vzácna, ale rozmanitosť názorov nevylučuje vzájomné rešpektovanie sa a schopnosť vypočuť si aj názor druhého ...“

Sám toto odporúčanie demonštroval príkladne. Najmä vtedy, keď medzi jednotlivými subjektami hrozila najtvrdšia konfrontácia. Aj tak sa iskrilo, ale požiar našťastie neprepukol. Jedna aj druhá strana sa obviňovali zo zámerného šírenia lží o Slovensku. Jedni sa označovali za „slovenských“ a tých druhých za „protislovenských“. Navzájom tak vyvolávali obraz nepriateľa toho druhého voči novému štátu. Vtipný bol predseda Asociácie básnik  Ján Buzássy, ktorý nečakane vstal a nahlas oslovil Michala Kováča: „Pán prezident, dovolím si poznamenať, že prítomní spolu stolovníci sú okrem iného spisovatelia, ktorí píšu  a  vydávajú knihy ...“

Zásluhou autority a častých vstupov hlavy štátu sa nesplnila predpoveď  vedúceho  Kováčovho sekretariátu Petra Ambroviča, ktorý, keď uvidel zoznam účastníkov Budmerického „samitu“, zdúpnel: „Jozef, veď sa tam pred Kováčom  pobijú  a v horšom prípade pozabíjajú!“

V denníku Práca redaktor Emil Borčin o tomto stretnutí napísal: „Prezidentovi Kováčovi sa tuším podaril husársky kúsok. Aspoň na pár hodín dostal pod jednu strechu všetky zoskupenia slovenských spisovateľov, rozvadených od zjazdu bývalého zväzu v decembri 1992. Prezidenta najviac mrzelo rozštiepenie spisovateľskej obce, ktorá  sa už nezdružuje  na estetických či tvorivých prístupoch, ale na báze politickej!“

Veľmi ľutujem, že vtedajší alarmujúci obraz spoločnosti už nepôsobí na našu dobu. Ako reálna výstraha pred tými politikmi, ktorí sa v mene národa a jeho ochrany bijú do pŕs, vydávajú za  „vlastencov“, ale šíria len nebezpečný pach oživovanej morovej nákazy - nezdravého nacionalizmu!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?